Posledný tanec Michaela Jordana

Poznáte ma, nostalgia je jednou z mojich najobľúbenejších emócií. Nebudete sa teda čudovať, keď si dnes poplačem nad filmovým, či skôr seriálovým návratom o vyše dvadsať rokov dozadu.

Netflix a v Amerike športový gigant ESPN, spustili vysielanie desaťdielneho dokumentu s názvom Posledný tanec. V hlavnej úlohe Michael Jordan a jeho posledná sezóna v Chicagu Bulls.

Vtedy v Amerike

Sezóna 1997/98 bola pre najlepšieho basketbalistu histórie poslednou vo svojom materskom klube. Pre mňa bola prvou za morom, do USA som prvýkrát letel v lete 1997.

Predtým som doma desať rokov holdoval basketbalu. V skromných košických pomeroch som obdivoval ligistov Slávie TU. V časoch najväčšej slávy tesne pred Amerikou, hral a trénoval v drese materského UPJŠ v druhej najvyššej súťaži. K tomu leto čo leto streetbal. V začiatkoch mestskej ligy sme boli s Assemom Al Masrím, Rasťom Hejjom, či bratmi Petríkovcami jednými z najlepších. Ako všetci, sledovali sme NBA a ako (skoro) všetci, aj my sme chceli byť “like Mike.”

V Amerike na škole som oranžovú loptu brával do ruky tiež denne. Hrávali sme s Lázslóm (HUN), Craigom (USA) a šikovnou Nil (Turecko) dvaja na dvoch takmer každé voľné popoludnie. Ako bonus som v televízore mohol sledovať najlepšiu ligu a zápasy Chicaga s Jordanom v napríjemnejšom vysielacom čase.

Jeho posledný zápas, Game 6 v Utahu, som pozeral v New Yorku s Petrom McFaddenom, kamarátom a mentorom. V bare pod Madison Square Garden na ceste na prázdniny domov, na Slovensko. To bol život!

Najlepší hráč

Michael Jordan vládol basketbalovému svetu asi pätnásť rokov. Nikto v tom čase nepochyboval, kto je najlepším hráčom histórie.

Šesťkrát sa dostal so svojim klubom do finále a (spoiler alert) zakaždým si odniesol titul. Dominoval na olympiádach 1984 a najmä 1992, získaval všetky možné individuálne ocenenia. Jeho hra bola stelesnením atletickosti a basketbalovej dokonalosti . Túžba po víťazstvách dnes nevídanou demonštráciou priam až posadnutosti po dosiahnutí úspechu v podstate za každú cenu.

Dodnes si pamätám obdiv, údiv a radosť z výhier každého tímu, v ktorom Jordan hral. Dodnes zostal mojim najobľúbenejším basketbalistom, aj keď sa odmlčal. Po skončení kariéry sa na rozdiel od iných kolegov nevyjadruje ku každému vesmírnemu prdu. Americké televízie by síce boli vďačné za každé slovo, ktoré by povedal do jedného z milióna ich mikrofónov, no majú smolu.

Hoci takmer vôbec nie je na očiach, nezabudol som. Nielen preto – ale aj preto – zasiahol Posledný tanec moje basketbalové srdiečko ako dávno nič iné.

Seriál

ESPN po dvadsiatich rokoch získalo súhlas na dokončenie a vysielanie filmu, ktorý tím dokumentaristov nahrával počas celej poslednej sezóny dynastie Bulls. V pondelok sa na Netflixe objavili prvé dve časti a to isté sa zopakuje ešte štyrikrát. Keby bolo všetkých desať dielov vypustených naraz nebol by som sám, kto by v noci z pondelka na utorok oko nezažmúril.

Obsah nebudem prezrádzať, radšej si naozaj Last Dance pozrite. Ak ste v mojom veku či starší, stisne vám srdce nostalgia. Ak ste mladší, uvidíte na vlastné oči, prečo sú argumenty o tom, že LeBron, Kobe, či ktokoľvek iný je najlepší hráč histórie, absurdné.

Prečo to je dôležité

Iné je dôležité. Pre športovú spoločnosť najmä ovlaženie smädného fanúšika. Seriál vyvolal v Amerike na sociálnych sieťach podobnú obsahovú búrku, ktorej sa vyrovná len finále NFL. Vďaka koronavírusu sú fanúšikovia vďační za každý nový obsah. Opakovanie zápasov je super, no nestačí. Pridaná hodnota doteraz nevysielaných záberov a informácie zo zákulisia jedného z najlepších tímov basketbalovej histórie doslova opantali športový, nielen basketbalový, svet.

Ale prečo Last Dance tak zasiahol mňa? Lebo som sa mohol aspoň na pár desiatok minút preniesť o vyše dvadsať rokov späť. Keď som mal ledva dvadsať a neexistovali dnešné starosti ani dospelácky život plný zodpovednosti a povinností. Celý život som mal pred sebou a svet sa zdal byť gombičkou.

Život mi, podobne ako Byron Russel po poslednej strele Jordana za Bulls na konci Game 6 finále NBA v júni 1998, ležal pri nohách. Stačilo sa zohnúť, zdvihnúť ho a utekať. Všetko bolo predo mnou presne tak, ako dnes už nie je.

Za tie slzy som bol vlastne rád.