fbpx
piatok, 7. august 2020
Futbal

Bieda štadiónov: Mierová kolónia v Bratislave

Ak v hlavnom meste smerom do mesta zabočíte za benzínkou OMV z Rožňavskej ulice na Magnetovu, po pravej strane uvidíte dlhý betónový plot a za ním niečo, čo pripomína amazonský prales v stredoeurópskom formáte. Keďže takýchto lokalít je aj v hlavnom meste ešte stále dosť, neznalých ani nenapadne, že tam kedysi bol futbalový štadión.

Hoci to s jedinou tribúnou nebolo žiadne Wembley, v ére reálneho socializmu žil Štadión Mierová kolónia svoje zlaté časy.  

Domov „dimitrovákov“

Názov dostal podľa štvrti, v ktorej sa nachádza. Ide o lokalitu ohraničenú spomínanou Rožňavskou a z druhej strany Vajnorskou ulicou pri jej ústí k Jurajovmu dvoru. Pôvodne tu bola ešte v prvej polovici minulého storočia výroba výbušnín Dynamit Nobel. V 40. rokoch postavili okolo jednoposchodové domy v nemeckom štýle (dnes majú namiesto šindlovej strechy druhé poschodie), ktoré projektoval známy architekt Vladimír Karfík. Zóna dostala názov Vistra kolónia.

Keď sa „dynamitka“ premenovala na CHZJD, zmenil sa aj názov Vistra na Mierovú kolóniu. Desaťročia bola domovom „dimitrovákov“ a ich rodín, s výhľadom na blízke komíny i niektoré prevádzky materskej fabriky. 

Rozprávkové športovisko

V tom čase patrilo k dobrým mravom postaviť k obytnej zóne aj športoviská po „fyzkultúrnom“ vzore veľkého brata zo Sojuzu. To nie je výsmech – skôr nostalgická spomienka, že aj režim, na ktorý sa inak nedá povedať jediné pekné slovo, sa staral o to, aby sa ľudia hýbali. Dnes hýbu maximálne prstami po obrazovkách svojich mobilov…

A tak tu v tesnej blízkosti bytoviek vyrástol v roku 1958 športový komplex, jeden z najkrajších vo vtedajšom Československu. S dvomi futbalovými ihriskami (jedno hlavné trávnaté, druhé za ním škvarové), atletickou dráhou, volejbalovými ihriskami. Vychoval viacero budúcich reprezentantov.

Futbal tu hrávali tímy Slovana B, dokonca aj Slovana C (!), ale okrem nich aj celý rad dnes už neexistujúcich bratislavských klubov. Podľa niektorých pamätníkov bol tiež dejiskom rôznych mládežníckych turnajov, na ktorých viacero známych hráčov odštartovalo svoju kariéru.

Hlavné ihrisko? No entry!

V školských rokoch (70. – 80.  roky) som tu často trávil prázdniny, keďže tu žila veľká časť príbuzenstva. Vtedy sme kopali do lopty od rána do večera. Väčšinou na škvarovom ihrisku. Hlavný trávnik bol niečo ako pre Inda posvätná krava. Okolo neho boli rozmiestnené tabuľky „Zákaz vstupu!“ a dostať sa na zelenú plochu bol sviatok.

V nedeľu doobeda pred popoludňajším majstrákom naplno striekali prúdy vody na jednej polovici ihriska a na druhej ešte správca manekýrkami dostrihával trávnik k úplnej dokonalosti (je to síce nadsázka, ale on mal naozaj takú kvalitu). S rovnakou láskou sa staral aj o živý plot, ktorý sa točil okolo oválu atletickej dráhy a vytváral prírodnú bariéru proti vstupu na hlavnú plochu. Pri pohľade naň by britskí hedgeri isto pukli závisťou…

Namiesto štadióna smetisko

Roky som potom v tejto lokalite nebol. Zavítal som na štadión až začiatkom 90. rokov a bolo mi do plaču. Už to nebol štadión, ale skládka verejného odpadu. Trávnatá plocha bola ešte ako tak udržiavaná (v porovnaní s minulosťou sa obmedzme na slovo „kosená“), ale na škvarovom ihrisku a okolitých antukových volejbalových dvorcoch sa hromadil ten najväčší hnus. Tribúna mala vytlčené sklá, medzi radmi sedadiel sa povaľovali injekčné striekačky… Radšej som odtiaľ rýchle vycúval.

Neskôr zasiahla mestská časť a urobila jediné možné – vyčistila areál od bordelu a natvrdo ho uzavrela betónovým plotom. Časom nad ním  pribudli ešte štyri rady ostnatého drôtu. Po rokoch rôznych naťahovačiek ho aktuálne vlastní Istrochem a nájdete ho aj v realitnej ponuke na predaj. Lenže – lokalita je stále určená na športové využitie a tak zatiaľ developerom cvakajú zuby naprázdno.

Eldorádo militantných aktivít

Pohľad na štadión je však tristný. Pripomína ho vlastne len jediná tribúna, na ktorej sa už podpísal zub času. Bránky dávno zmizli, zato pribudla náletová zeleň, ktorá pokryla celý štadión a bujnie aj na hlavnej ploche. Dopĺňajú ju nahromadené pneumatiky, palety a ďalšie nevyhnutné doplnky pre military „športy“ ako sú paintball či airsoft. Ak takým holdujete, môžete si nájsť na webe číslo klubu, ktorý vám umožní prezliecť sa do maskáčov a zahrať sa na armádu.

To je vlastne jediná cesta ako sa dnes môžete dostať na plochu štadióna, ktorému kedysi vládla najkrajšia loptová hra. Inak je zo všetkých strán uzavretý a maximálne si môžete z ulice odfotiť tribúnu zo zadnej strany. Ak dobre zaostríte pomedzi všadeprítomné konáre…

A tak už zostali len spomienky. Podobne ako v prípade vyše štyroch desiatok bratislavských ihrísk, ktoré pohltila doba neprajúca športu.

TakUrčitee SMS
Keď ste sa dočítali až sem, mám jednu prosbu. Po siedmich rokoch poctivej práce nebudem chodiť okolo vriacej kaše a na bránu vypálim z ťažkého uhla: Uchádzame sa o symbolický príspevok od toho najvernejšieho – nášho fanúšika.

Takurčitee teraz môžete podporiť cez jednoduchú SMS na číslo 8866.

Na oplátku viem sľúbiť, že v neobjektivite nepoľavíme a budeme písať najlepšie ako vieme aj ďalej. Budeme prinášať ďalší športovo-zábavný obsah, ktorý oceňujete už vyše sedem rokov. Aj vďaka vám bude naša forma ďalej stúpať.

Stačí poslať SMS v tvare: TAKURCITEE na číslo 8866 a podporiť nás sumou 2 Euríčka, ktorú zaplatíte v najbližšej faktúre svojho mobilného operátora. Za kolektív pisálkov z celého športového srdiečka ďakujem.

Telovýchovný vedúci.