Bieda štadiónov: VŠA, legendárny košický gigant nenaplnil potenciál

Štadióny, štadióniky, ihriská. Letný seriál na TakUrčitee spomína na viaceré, ktoré padli za obeť času, funkcionárom, či developerom. V Bratislave ich sú desiatky, no hlavné mesto nie je jediné, ktoré prišlo o futbalové plochy s históriou.

Aj v Košiciach fanúšikovia už len nostalgicky spomínajú na miesta, na ktoré pred rokmi chodili tíšiť smäd po góloch, bodoch a víťazstvách.

Ja som vyrástol na štadióne vo Všešportovom areáli. Ľudovo povedené, na VŠA. K nemu mám citový vzťah, hoci je dávno po smrti. Pritom sme sa narodili v jednom roku…

Roky osemdesiate

Košická futbalová značka VSS bola v sedemdesiatych rokoch na výslní. Mužstvo trénera Vengloša (áno, toho) bolo druhé vo federálnej lige, hralo európske poháre aj finále toho Československého. Dušan Galis (hej, ten) strieľal góly, Bobby Polák, ktorý nedávno zomrel, behal v strede ihriska ako motorová myš.

V roku 1976 dostalo veľké mužstvo veľký štadión. Na sídlisku Železníky otvorili Všešportový areál. Pravý futbalový kotol. Obrovský priestor pre desiatky tisícok divákov.

Štadión pri príchode z diaľky mohol pripomínať bratislavské Pasienky. Trávnatá vyvýšená plocha, na vrch ktorej viedli desiatky schodov. Už prvý pohľad zhora, po ich zdolaní, ale nemohol byť odlišnejší. Žiadna atletická dráha, ani ihrisko vzdialené desiatky metrov. Len dokonale zelená tráva futbalového poľa ako na dlani. Biely betónový ovál pripravený zdieľať reklamné posolstvá a možno metrová priekopa chrániaca hráčov pred prípadným atakom rozvášneného davu.

Do toho kotla som chodil ako tínedžer obdivovať Jara Olejára v bránke, Petra Serbina v zálohe, či sledovať mladé talenty Petra Dzúrika, či Majoroša. ZŤS a neskôr Jednota ZŤS sa po rokoch v strede tabuľky snažili o jej čelo, na VŠA sa vyhrávalo. Sovičovci hrali v žlto-modrom hneď traja (mne sa najviac páčil krídelník Jaro), zakončenia blonďatého bombera Igora Popovca rozoberáme s kamarátmi pri debatách o futbale kedysi dodnes.

Roky deväťdesiate

Roky porevolučné odštartovali slávnym reprezentačným zápasom. Na tridsať, či 35-tisícovom štadióne sa v septembri 1990 tlačilo štyridsať tisíc fanúšikov národného tímu Čechov a Slovákov. Jediná gólová hlavička Václava Daňeka rozhodla o výhre tímu, ktorý počas toho leta hral štvrťfinále MS v Taliansku nad Islandom. To najlepšie do košického kotla ešte len malo prísť.

V roku 1993 strelil Peter Dubovský na VŠA svoj najslávnejší hetrik Rumunom. O ňom ste už počuli, všakže?

Dodnes si pamätám, kde som na oboch zápasoch sedel. Pamätám si ale aj oveľa menej slávne duely, ktorých som sa zúčastnil.

Pred jedným Ivo Pilip rozchytával kolegu v bránke tak prudko, že ma lopta, čo preletela nad bránku trafila po odraze od sedadla do tváre a zrušila nové slnečné okuliare.

Alebo na zápas proti Tesle Stropkov (alebo to bol iný tím vtedajšej SNL?), kde som stál s parazólom nad hlavou v lejaku sám v celom sektore a na svetelnej tabuli svieti počet divákov 119.

Alebo, ako som už ako novinár Košického večera sledoval zápasy z novinárskej tribúny. Po nich tlmočil v útrobách tlačovku po zápase FC Košice s Celticom Glasgow, robil rozhovory s Gianfrancom Zolom, Dinom Baggiom, či Antoniom Contem keď do VŠA prišiel Juventus a Parma. Aj na helikoptéru, ktorá priniesla Pala Haberu aby pred zápasom s Trnavou zaspieval novú hymnu košických Tigrov si pamätám.

Tretie tisícročie

Paradoxne najväčšie úspechy priniesli štadiónu, na ktorý som to mal zo svojho sídliska električkou číslo 9 ledva pätnásť minút, definitívny pád.

Najprv oznámená rekonštrukcia a presídlenie klubu do Čermeľa, potom krach Rezešovcov a ich megalomanského holdingu. V ňom ľudia vo fabrikách robili, aby futbalisti Košíc a Sparty mali na výplaty a menežeri na súkromné lietadlo, ktorým sa vozili do Prahy na futbal. Tak sa hovorilo v uliciach mesta na východnom pobreží.

Štadión sa už nikdy neopravil ani nevylepšil. Chvíľu slúžil ako tréningová plocha a keď bolo jasné že jediné, čo má hodnotu je pozemok, na ktorom stojí, padla definitíva. VŠA zrovnali so zemou.

Dnes v Košiciach nežijem a električkou číslo 9 nechodím. Ešte, že tak. Pri každom prejazde cez Železníky by mi srdce stislo.

Legendárny košický gigant nikdy nenaplnil svoj futbalový potenciál. FC Košice svoje zápasy Ligy majstrov proti Manchestru United, Juventusu a ďalším hrali už v Čermeli. V mojich najkrajších futbalových spomienkach na mladosť ale zostane večne živý.