Spomienka na Čiša

Futbalový svet dnes obletela správa o tom, že Marián Čišovský nás navždy opustil. Tento článok píšem ako poctu – šikovnému obrancovi, veľkému bojovníkovi a môjmu rodákovi. 

Čišo je z Humenného, rovnako ako napríklad hudobník a skladateľ Peter Breiner či spisovateľ Václav Pankovčin. Prečo ich zmieňujem? Lebo je spolu s nimi v Galérii pod mostom. V Humennom máme taký nadjazd a na jeho pilieroch sú zobrazení aj slávni rodáci. Spočiatku tam Čišo chýbal, aj ma to hnevalo, ale nakoniec ho tam doplnili. Zaslúžil si.

Pamätám si, že keď sa na mojej základnej škole oslavovalo akési výročie, ktosi nám ukazoval pohľadnicu. Bola na nej opera v Sydney a pozdrav od jedného z bývalých žiakov. Svojich učiteľov v nej zdravil Čišo z Olympiády. A mne to z nejakého dôvodu ostalo v hlave. Vtedy som ešte futbal ktovieako nesledoval, ale zas, pri srdiečku človeka zahreje, že sedí v laviciach, v ktorých sedával aj účastník prestížneho športového podujatia. 

Revolučný obranca

Z pôsobenia na Slovensku vydoloval tri tituly. Ako sa na správneho východniara patrí, v Bratislave. Dvakrát v Interi, raz v Petržalke. Medzitým sa mihol aj na severe Slovenska v Žiline a neskôr sa vyskytol v Rumunsku, v Temešvári. No a potom prišla Plzeň. 

Nevýhodou obrancov je, že sa do športového spravodajstva dostanú skôr kvôli chybe, než vďaka strelenému gólu. Čišo sa však stal (napriek tomu, že bol stovky kilometrov ďaleko), akýmsi ambasádorom futbalu v mojom rodnom meste. Zápasy Plzne v Lige majstrov sme si vtedy mohli vďaka priamym prenosom pozrieť aj my. No a do guľatého čuda kopal aj „ten Čišovsky, šak vun od nas, z Humennoho!“.

Regionálne noviny napchali Čišovského vždy aspoň do malého stĺpčeka, hoci zápasy Viktorie Plzeň nemali na dianie v meste žiadny vplyv. Lenže o Čišovi sa hovorilo, a tak sa jeho úspechy aj takto dostávali k jeho rodákom. Hoci Plzeň nehrala v Lige majstrov o titul, nebola ani do počtu. A tam, v tej 11ke hráčov bol aj chlapík, ktorý robil reklamu mestu. Takú ako málokto. Niekedy skvelým obranným zákrokom, niekedy kvalitnou prihrávkou dopredu, inokedy hlavičkou, z ktorej behali zimomriavky. Žiadny nosič vody, ale platný hráč v úspešnom klube. 

Chválili ho aj kritici. Nadávajúci chlapi sediaci pri cigarete a pive predsa vždy vedia o športe najviac. Oni by zahrali lepšie, oni by vedeli, čo a ako, keby tam boli. Kým neprišla reč na Čišovského, vtedy len uznanlivo pokývali hlavou „ej, dobre mu idze, tomu Čišovskomu“, hovorili vtedy medzi uskrnutím si z piva a potiahnutím z cigarety. Bol súčasťou futbalovej revolúcie, po ktorej sa účasť českých klubov v skupinách v európskych pohároch považuje za samozrejmosť. A bol aj súčasťou revolúcie, po ktorej sa Humenčania hrdili pred celým svetom, že majú takého dobrého futbalistu. Právom.

Každý ho poznal

Letný večer. Rodinná návšteva, pokec s kamarátmi pred bytovkou či posedenie pri Kofole s kolegami. Lúčim sa. „A dze idzeš tak skoro?“ pýtajú sa ma. „Idzem fodbal patrec, Plzeň bavi,“ odpovedám, keď si na chrbát dávam batoh. „Plzeň?“ pýtajú sa prekvapene. „Hej, šak Čišovsky za ňich bavi,“ odpovedám a reakciou je mi dosť často otázka: „A na chtorym?“. To je, preložené do slovenčiny: „A ktorá televízna stanica vysiela priamy prenos?“. Chlapi, ženy, ľudia, ktorí nikdy na futbale neboli. Nikto sa nespýta, kto je Čišovský. Lebo to všetci vedia. Možno nepoznajú klub, za ktorý hrá, možno netušia, koľko hráčov hrá klasický futbalový zápas. Áno, aj takí už v tom čase vedeli, že existuje Marián Čišovský, že je dobrým futbalistom a že byť hrdý na takéhoto rodáka je úplne v poriadku. 

Vďaka Čišovi som si rád spomenul na rodné mesto aj pri štúdiu na vysokej škole. Spolužiak sediaci vedľa mňa si na mobile scrolluje nomináciu na reprezentačný zápas Áčka. Pýtam sa ho, či je tam aj Čišo. Samozrejme, že bol. „Ten je od vás, však?“ spýtal sa ma a ja som hrdo odpovedal, že hej.

Zvečnený pod mostom aj v našich srdciach

Fotku so šikovným obrancom som si už nestihol spraviť. V posledných rokoch bojoval so zákernou chorobou, na ktorú neexistuje liečba. V jeho rodnom meste, ktorému počas kariéry robil veľkú reklamu, sa dočkal pred pár rokmi aspoň „sprejovej“ pocty.

V spoločnosti Lýdie Eckhardt, Mariána Čekovského, Petra Breinera, Oresta Dubaya či Václava Pankovčina je zvečnený pri frekventovanej dopravnej tepne a každý, kto cez Humenné ide, si Čiša všimne. Tak som si s ním v jedno leto spravil aspoň takúto fotku. Ktorý chlapec by nechcel fotku s takým slávnym futbalistom?

Marián Čišovský už stráži pokutového územie v nebi. Za všetkých Humenčanov by som rád na záver dodal: Ďakujeme, Čišo! Za všetko, čo si pre Humenné spravil. Boli sme, a stále sme, na teba hrdí.