Sobota, 20. apríl 2024 
Martin Marys Pagáč V obci na Strednom Považí sa v sobotu tešili z historického úspechu. Futbalistom sa podarilo získať titul majstra 3. ligy – západ. Danú súťaž pritom v tejto sezóne vôbec nemuseli hrať.
Historické okienko
Beluša sa začiatkom nového milénia pohybovala na úrovni oblastnej triedy, v ktorej striedala lepšie a horšie sezóny bez trofejových ašpirácií, zato s domácimi odchovancami.
V roku 2007 vstúpil do klubu významný sponzor z prostredia farmácie – takisto domáci odchovanci – z rodu Pagáčovcov (pokojne si ich spájajte s mojim menom). Do klubu vliali tak finančné, ako aj manažérske infúzie a podarilo sa im naverbovať skupinu šikovných trénerov a hráčov, ktorí mali za sebou pôsobenie napríklad v niekdajšom prvoligovom Púchove.
Už v sezóne 2008/09 Beluša so skóre 118:16 „rozbila“ triedu a začalo sa obdobie veľkých úspechov. Postupne sa stala majstrom 5. ligy a do vtedajších Majstrovstiev regiónu, ktoré vypĺňali ligový priestor medzi 3. a 4. najvyššou súťažou, putovala v sezóne 2011/12 z 2. miesta. To už bola trochu iná súťaž a miestni, namlsaní úspechmi, si museli opätovne zvykať na stred tabuľky. Hoci o tri ligové úrovne, stále to bol „nudný“ stred.
V sezóne 2014/15 malo dôjsť k rozsiahlej celoplošnej reorganizácii futbalových súťaží. Majstrovstvá regiónu mali zaniknúť a Beluša potrebovala skončiť v prvej polovici, aby bola priradená k vyššej súťaži. Nestalo sa tak a miestny klub musel ďalšie dva roky pôsobiť v 4. lige, ktorú ovládol v sezóne 2015/16.
Toho času už bola väčšina „ex-Púchovčanov“ pred futbalovým dôchodkom a v klube pôsobilo mnoho ďalších „legionárov“ z Považskej Bystrice, či vyhoretých Borčíc. Nováčikovská sezóna v 3. lige znamenala umiestnenie v hornej časti tabuľky, rok na to ale skončili Belušania na 4. mieste odspodu, ktoré sa nachádzalo tesne pod hranicou záchrany.
Na ďalšiu sezónu v predpokladanej 4. lige bol rozpustený káder „vyslúžilcov“, vymenil sa tréner a v nadväznosti na nové partnerstvo s Dubnicou nad Váhom do mužstva prišla zhruba tri-štvrtina čerstvého vetra v podobe mladíkov, ktorí by sa u druholigistu neuchytili. Beluša však nebola žiadnou farmou, či „béčkom“ tejto bývalej strojárenskej bašty. Túto úlohu zastávalo treťoligové Nové Mesto nad Váhom.
Sezóna v skratke
Ako sa tak obec pripravovala na opätovné pôsobenie v 4. lige, tesne pred sezónou sa do médií dostala správa, že Dunajská Streda mení stratégiu klubu a odhlasuje vlastné „béčko“ z 3. ligy. Beluša, ako prvý tím pod čiarou, prijala ponúknuté záchranné koleso.
Mladý káder, originálne stavaný na 4. ligu, bol hodený o úroveň vyššie a začal v nej plávať v nečakaných obrátkach. Podstatné bolo, že sa hráčom vyhýbali až do konca sezóny vážnejšie výpadky v rámci zranení, mužstvo ťahalo za jeden povraz a namazaný stroj šliapal ako švajčiarske hodinky. Väčšie klišé sa už asi vymyslieť nedá. Bolo tomu skrátka tak.
Po jesennej časti svietilo TJ KOVO na 2. mieste tabuľky 3. ligy. Zároveň sa krátko na to zo súťaže odhlásili Trenčianske Teplice a Beluša si ako jediný z tabuľkových lídrov, ktorý s Teplicami stratil body, výrazne pomohla a dostala sa na čelo.
Pár kôl pred koncom súťaže siahali na titul štyri celky – Beluša, Púchov, Malženice a juniorka Nitry. Tá si zahatala toto prvenstvo v priamom súboji na domácej pôde s Belušou, kde po famóznom prvom polčase zvíťazili Farmaceuti z Považia 4:1. Malženice sa po zlých výsledkoch v závere odpísali samé a pred posledným kolom mala Beluša náskok dva body na Púchov.
Oba tímy hrali doma so súpermi, ktorým už o nič nešlo. Pri zhode bodov by titul získal Púchov, ktorý lepšie zvládol oba vzájomné zápasy. Beluša tak musela zvíťaziť, alebo sa spoliehať na to, že Púchov body nezíska. Spoliehať sa nakoniec nemusela. Galantu zdolala pohodlným výsledkom 3:0 a oslavy titulu sa mohli začať.
Striedmejšie oslavy
Boli sme zvyknutí na pompézne oslavy, na ktorých sa zúčastňovala celá dedina. V sobotu, keď sa zrodil úspech, ktorý sa (asi) len tak nezopakuje, prišlo na štadión len niečo cez 200 divákov, z ktorých bola markantná väčšina rodinných známych samotných hráčov.
Lámal som si hlavu, prečo tomu tak mohlo byť. Tu sú možné dôvody:
- Sobotný úradný hrací termín je na dedinu neobvyklý. Obyvatelia sú zvyknutí na nedeľné futbalové popoludnia.
- Vonku je konečne pekne. Dá sa ísť do záhrady, do prírody, odrazu je začiatkom júna veľa slnečných možností. Zároveň, ako v bode vyššie, futbal sa má hrať v nedeľu. Vtedy sa nepracuje. Robota sa musí spraviť už v sobotu.
- Za Belušu nehrajú Belušania. Odveký názor miestnych kritikov, ktorí sa nevedia preniesť cez fakt, že ak sa chce hrať futbal na úrovni, s vlastnými odchovancami to nie je možné. Hoci je Beluša treťou najľudnatejšou obcou bez štatútu mesta, nemá bezodnú základňu talentov. Paradoxne, medailu si tento raz prebrali až traja odchovanci, čo je za posledné roky výnimočne pozitívna bilancia.
- Obec sa nepostarala o galaktické oslavy. Ľudia si zvykli na guláš, pivo zadarmo, skákací hrad, hasičskú prehliadku, penovú párty a podobné „vylepšováky“, keď sa na ihrisku konala oslava podobného druhu. Možno to bude tým, že titul ešte pred zápasom nebol vo vrecku, možno skrátka nebolo pred voľbami. Zážitkové side-eventy sa tento raz nekonali.
- Vraj sme to predali Púchovu. Kolovali chýry, že napriek všetkej snahe predajú Belušania titul Púchovčanom. Tieto hlúpe nepodložené fámy sa nakoniec našťastie nepotvrdili.
- Aj tak nechcú ísť do 2. ligy. Aj chcú, ale či budú môcť, ktovie. Vážne to ale nie je dôvod na vynechanie tejto významnej udalosti.
Nech už je tomu akokoľvek, oslavy si v kruhu najbližších do skorého rána užili minimálne tí, ktorí sa o titul zaslúžili. Gloryhunteri nikomu nechýbali.
Čo bude ďalej?
Ako bolo už pred posledným zápasom uvedené v rozhovore pre najznámejšie športové periodikum, na 2. ligu by Beluša potrebovala investovať minimálne 50 tisíc do štadióna a ďalších 300 tisíc by ju stála samotná sezóna.
Káder je zložený prevažne z amatérov, ktorí popri futbale študujú, alebo sú zamestnaní v továrni na štyri zmeny. V rámci západného Slovenska sa to ešte dá ako-tak skĺbiť s tréningami a cestovaním na zápasy. Druhá najvyššia súťaž je na celoštátnej úrovni, čo by často znamenalo výpadky na celý víkend, nehovoriac o intenzite tréningov, ktorá by sa jednoznačne musela zvýšiť.
Či sa tieto dva faktory podarí vyriešiť, zatiaľ nie je potvrdené. Beluša určite nechce dopadnúť ako rýchlo vykvasené kluby Báč, Močenok, Borčice, či Gabčíkovo. Všetky bleskovo vystrelili a po narazení do stropu im na hlavách navrela poriadne veľká hrča.
Chce to rozumnú stratégiu a poctivú analýzu toho, na čo obecný klub skutočne má. Tak, ako malo KOVO hrať v tejto sezóne 4. ligu, môže v tej budúcej hrať ligu číslo dva. Veríme, že padne správne rozhodnutie. Takéto, takmer až hollywoodske príbehy, na Slovensku potrebujeme.
Komentáre