fbpx
nedeľa, 22. september 2019
Foto SITA/AP
Futbal

Úvaha: Prečo u nás veci nefungujú ako majú?

Tí, čo už nejaké tie moje články čítali, vedia, že zvyknem rýpať do štadiónov, usporiadateľov podujatí a podobných záležitostí. Berte túto úvahu, prosím, s rezervou. Sklamanie z výsledku a výkonu prvého septembrového zápasu kvalifikácie bolo veľké, niet sa teda čomu čudovať, že divákov (rovnako ako aj mňa) zrovna nenadchli ďalšie detaily.

V piatok večer čakala organizátorov stretnutia s Chorvátskom neľahká úloha. Nielen, že sa v Trnave konal dlho očakávaný, navyše rizikový zápas, ktorý bol niekoľko týždňov dopredu vypredaný. V Trnave prebiehal aj tradičný jarmok a netreba zabúdať na fakt, že v piatok poobede sa Bratislava vyprázdňuje, prioritne smerom na Trnavu a ďalej.

Diváci sa nedočkali služieb k všeobecnej spokojnosti a fóra zaplavujú fotografie a komentáre organizačných lapsusov. Prečo u nás veci jednoducho nemôžu fungovať? Vybrali sme tri okruhy, ktoré sa nás ako účastníkov zápasu dotkli rovnako.

Chorváti všade

Do Trnavy malo podľa odhadov pricestovať okolo tritisíc Chorvátov, čo výrazne prevyšuje kapacitu hosťovského sektoru a miest, ktoré je domáci tím povinný poskytnúť súperovi.

Napriek rizikovému zápasu, lístkom na mená a avizovaným najprísnejším kontrolám boli skupinky navijačov roztrieštené po jarmoku už od rána. Slovenskí fanúšikovia sa začali pridávať až v popracovnej dobe.

K žiadnemu konfliktu s najväčšou pravdepodobnosťou nedošlo, no neviem si predstaviť seba so skupinkou kamarátov odetých v slovenských farbách, ako by sme sa v pondelok špacírovali po Vörösmarty tér. Zápas v Maďarsku bude rovnako rizikový, ako mal byť ten náš s Chorvátskom.

Každý je rád, pokiaľ mu je dopriata sloboda povzbudzovania. Ja nie som výnimkou. Je ale naša spoločnosť pripravená akceptovať iných? Možno šťastie, že išlo o našich „slovanských druhov“, od ktorých sa mnohí len pred víkendom vrátili od mora.

Každopádne, ja sa po skúsenostiach z ligových zápasov bojím vôbec po Bratislave, Trnave, či hocikde mimo Stredného Považia nosiť dres či tričko Trenčína, aby sa mi náhodou neušla jedna-dve od zdegenerovaného fanúšika. Ale ako vravím, našťastie ku žiadnej neblahej skúsenosti v meste nedošlo.

Kontrola pri vstupe bola už tradične smiešna. Občiansky preukaz by sme pokojne mohli mať aj zo Zimbabwe, stačilo, keď sme rozprávali po Slovensky. Chorvátov mali pri vstupe do slovenských sektorov „odchytávať“.

Čo s tými odchytenými potom bezpečnostné zložky robili, nebolo nikomu jasné, pretože Chorvátski fanúšikovia v skupinách po desať a viac sedeli v domácich sektoroch bez toho, že by sa tým niekto zapodieval. Či kúpili lístky od našich, alebo tam bol celý Chorvátsky Grob vo farbách svojich predkov, raz sa majú kontrolovať mená s občianskymi preukazmi, tak nech sa to aj robí.

Ako sa dostať zo zápasu domov

Je piatok, jarmok, futbal a divák si rád dá pred zápasom nejaký ten burčiak, pivko, či pálenku, no nemôže, pretože po stretnutí musí šoférovať domov. To, že Štadión Antona Malatinského nemá vyriešené parkovanie pre plné kapacity, trápi málokoho.

Podpora hromadnej dopravy je na nulovom bode. Na sever a východ sa viete dostať preplneným posledným spojom o 23:20, pokiaľ sa neudusíte o telo suseda, ktorý stojí o mínus jeden centimeter pri vás. Do hlavného mesta po pol jedenástej spoj nehľadajte.

Posledný vyráža o 22:34, takže ak rátame nadstavený čas, je to ešte pred záverečným hvizdom. Zo zápasu by ste teda museli odísť minimálne o dvadsať minút skôr. Nehovoriac o tom, že sa z trnavského štadióna niekedy len vymotávate štvrť hodinu, keď odchádzajú všetci.

Nešoféri tak musia počkať do štvrtej hodiny rannej na prvý sobotný spoj, prípadne si svojpomocne vybaviť odvoz. Šoféri trčia v zápche od mesta hodinu navyše a domov sa dostanú o dosť neskôr, než plánovali.

Je to také zložité dohodnúť sa s prevádzkarom železníc, aby pridal po jednom vlaku na každý smer, ktorý by sa stíhal s potrebnou rezervou po zápase? Na aký dopyt sa tu stále čaká?

Keď bývali zápasy v Žiline, nebola to takisto žiadna sláva, no bola tu aspoň snaha spropagovať železničnú dopravu. Z Trnavy by sa stovky, možno tisíce ľudí radi dostali zo zápasu bez auta, príležitosť však nemajú.

(Ne)vratné poháre

Nedá mi nespomenúť novinku, o ktorej som si najskôr myslel, že sa stala len v našom sektore, no podľa reakcií na internete tomu tak nebolo. Na zápas s Chorvátskom chceli byť organizátori (alebo to išlo z iniciatívy bufetárov?) ekologickí a ponúkať vratné poháre.

Tento krok kvitujem a určite nie som sám. K dispozícii boli poháre Spartaku a Krušovíc, nie žiadne pamätné, ktoré by si ľudia nechali ako suvenír zo zápasu. Každopádne je to krok vpred, že sa pre ne rozhodli namiesto jednorazových plastov.

Problém nastal, keď si ľudia chceli vypýtať naspäť zálohu za poháre. Tá mala byť vo výške 2 eurá na pohár. Tí, čo sa už s daným systémom stretli, sú zvyknutí na to, že pohár odovzdajú v bufete a dostanú zálohu automaticky naspäť.

Lenže čo ak odchádzate s hŕbou pohárov a bufety sú zatvorené? Vedľa bufetu je stánok s nápisom „vracanie pohárov“, okolo ktorého stojí pekná kôpka ľudí. Tým sa brigádnička snaží vysvetliť, že pre nich nemá peniaze.

Divák, rozhorčený a znechutený zo samotného zápasu, sa snaží dostať peniaze naspäť za každú cenu. Búcha na dvere bufetu, z ktorého vyjde namakaný chlapík odstrašiť ľudí, no proti davu nepochodí, vyhovorí sa na inventúru a tresne dverami.

Náklady na výrobu pohárov v niekoľkotisícovom množstve sa pohybujú okolo pár desiatok centov. Zoberme do úvahy, že si priemerný divák kúpil dva nápoje s pohárom, čím sa v bufetoch nechalo len za vratné poháre štyridsaťtisíc eur.

Keď už bolo trištvrte štadiónu preč, objavila sa za rohom pani s tučnou obálkou, ktorá začala vyplácať ľudí. Informácia sa šírila neoficiálne, ústnym podaním medzi fanúšikmi. Koľkí ale zo svojich peňazí nič nevideli, lebo sa museli ponáhľať preč?

Čo s tým?

Nežijeme v ideálnom svete, no pokiaľ sa nebudeme zlepšovať v oblasti ponúkaných služieb, nikto nás nebude brať vážne a budeme na hanbu ako naši futbalisti.

Bol to pravdepodobne posledný z veľkých zápasov v Trnave. Tehelné pole bude (snáď) pripravenejšie, ľudia si však budú musieť zohnať ubytovanie, lebo pri výkope o 20:45 sa nebude dať stihnúť ani ten posledný vlak do Humenného, aj keď je v blízkosti štadióna električka smerom na stanicu.

Treba sa pýtať, treba sa dovolávať pravdy a vyvíjať tlak na zodpovedné orgány, ktoré o problémoch „bežných ľudí“ ani len netušia. Keď začnú aspoň tušiť a zapodievať sa nimi, budeme vedieť, že sme na dobrej ceste. Aspoň na lepšej, než sme boli doteraz.