fbpx
piatok, 19. apríl 2019
Jaroslav Halak
SITA/AP Photo
Hokej

Stručné dejiny slovenských hokejových brankárov: Od Dragana po Haláka

Pamätníci 90. rokov majú toto divoké obdobie spojené s rôznymi kultovými, niekedy až nevytesniteľnými  obrazmi. Paľo Habera v rifľových kraťasoch, Claudia Schiffer v náručí Vladimíra Mečiara, Telecvoking, točiace sa Koleso šťastia, či repujúci MC Erik.

Pre autora tohto textu je jednou z takýchto spomienok sledovanie hokejového brankára Jaromíra Dragana, ako si vyhadzuje chytený puk do vzduchu a vykopáva ho betónom dlhým oblúkom niekam k červenej čiare. Dragan sa týmto svojským, ale prevratným spôsobom rozohrávky nezmazateľne zapísal do dejín svetového hokeja a zároveň akoby symbolicky odštartoval nevšedný príbeh slovenských hokejových brankárov v ére samostatnosti.

90. roky

Otrepaný bonmot z 90. rokov hovoril, že slovenský hokej má útočníkov do A-kategórie, obrancov do béčka a brankárov do céčka. Nie je to úplne presné, ale letmý pohľad na našu prvú formáciu zo zápasu s Kanadou na Svetovom pohári v roku 1996 (Mega – Bača, Švehla – Bondra, Stümpel, Pálffy), je veľavravný.

Krátka odbočka: Pozápasové hodnotenie kanadského trénera Sathera nám trochu túto teóriu kazí. „Nevedeli sme si poradiť s homogénnou obranou súpera, Slováci hrali jednoducho dobre, zachytal im gólman, disciplinovane hrala obrana. Na víťazstve sme museli tvrdo pracovať. Je pravda, že sme málo spali, ale nehrali sme zle. Súper bol jednoducho v skvelej forme. Nemyslím si, že by Gretzky sklamal,“ uviedol Sather.

Vráťme sa však k brankárom. Napriek výkonu gólmana proti Kanade, na ktorý sa asi najlepšie hodí superlatív Mega, to bolo zväčša omnoho horšie. Edo Hartmann s Jaromírom Draganom a Romanom Megom robili čo mohli, ale jednoducho to na svetovú špičku nestačilo. Čakalo sa na nových, mladých brankárov.V

Veľký zlom

„Rybár Šimon mu odpovedal: Učiteľ, celú noc sme sa namáhali a nič sme nechytili.“ (Lukáš 5,1-11)

Tento citát z Biblie v podstate presne vystihuje situáciu po generačnej výmene, ktorá priniesla do reprezentácie gólmanov Pavla Rybára a Miroslava Šimonoviča. Fanúšikovia na sklonku 90. rokov boli pri pohľade do našej bránky už viac-menej letargickí a zmierení s tým, že jedinou reálnou cestou vedúcou k víťazstvu, je pre istotu streliť šesť, sedem gólov.

Potom však prišiel rok 2000, v ktorom sa stali dve zásadné veci. Prvýkrát sme postúpili medzi štyri najlepšie celky na majstrovstvách sveta a zhodou okolností sa to stalo po tom, ako sme medzi žrde poslali mladého brankára, ktorý sa volal Ján Lašák. Povedzme si pravdu, ani on nebol top gólmanom, ktorý by sa vyrovnal tým úplne najlepším, koniec koncov v NHL sa mu podarilo odchytať iba pár zápasov, avšak v reprezentácii to vôbec neprekážalo.

Jeho výkony na vrcholných podujatiach boli takmer vždy výborné a slovenský fanúšik odrazu zistil, že  víťazstvo môže vychytať aj brankár. Lašákovi navyše sekundoval druhý kvalitný gólman Staňa a Slovensko tak odrazu malo základný stavebný kameň prakticky všetkých veľkých úspechov, ktoré ešte len mali prísť.

Nová doba

Úspechy naozaj prišli, postupne ich však bolo menej a menej, až sme si zrazu zvykli, že sa tešíme už len z toho, že sme nevypadli do béčka. Biblických citátov, ktoré by vhodne ilustrovali to, ako sa za posledných 10 rokov zmenil slovenský hokej, by sme našli viacero, kto chce, nech si nalistuje trebárs Zjavenie Jána, inak označované aj ako Apokalypsa.

Keď to trochu preženieme, tak odrazu máme brankárov do A-kategórie, obrancov do béčka a útočníkov do céčka. Iste, nie je to celkom tak, ale v zásade platí, že pri pohľade na naše ofenzívne akcie sa fanúšik zväčša zo zúfalstva upne na myšlienku, že to možno nejako zázračne vychytá brankár.

Dobrou správou je, že táto viera nie je úplne nepodložená. Po Lašákovi a Staňovi totiž neostala čierna diera, tak ako sa to stalo práve pri útočníkoch, ale prakticky okamžite boli nahradení dvojicou z NHL,  Budajom a Halákom. Navyše, Halákovi sa podarilo to, čo sa nepodarilo ani jeho predchodcom a stal sa prvou slovenskou jednotkou v NHL.  

Nie je to však len o Halákovi. Dnes by dokázali Šatan s Ramsaym poskladať kvalitnú brankársku trojicu nielen v zámorí (Halák, Budaj, Rybár), ale aj v Európe (Hudáček, Godla, Konrád), či dokonca by sa slušná trojica našla aj na Slovensku, teda ak budeme počítať aj so Slovanom (Čiliak, Košarišťan, Laco).

A to nie je všetko, do popredia sa o chvíľu začne drať generácia mladých, talentovaných brankárov. V posledných rokoch prešli draftom Húska, Tomek, Durný, Hrenák a novým Halákom sa môže stať 17-ročný Samuel Hlavaj, ktorý už má za sebou MS do 20 rokov v pozícii jednotky a o pár mesiacov ho čaká draft.  

Ramsay si skrátka má pred majstrovstvami sveta z čoho vyberať. Kiežby mal k dispozícii aspoň toľko schopných útočníkov, ako brankárov.