fbpx
piatok, 10. júl 2020
Futbal
SITA/AP Photo
FutbalPopkultúraPR článok

Futbal: Pravdivá história sú legendy, kuriozity a zaujímavosti, o ktorých si chcete čítať

Zabudnite na Pelého. Radosť z futbalu prinášal ľuďom Garrincha.

  • Ako to vyzeralo, keď svetu vládol absolútny futbal?
  • Ktorý futbalista bol najviac nedoceneným géniom? Maradonna? Cruyff? Čo Roberto di Baggio?
  • A koho považujeme za najlepšieho brankára všetkých čias?

Aj odpovede na týchto pár otázok nájdete v novej knihe Futbal: Pravdivá história.

22 futbalových príbehov, ktoré si užijete, zaspomínate a mnohé vám spôsobia zimomriavky.

Vystupujú v nich pozitívni aj negatívni hrdinovia, spoznáte nezabudnuteľné mužstvá a úžasné štadióny. Pochopíte, v čom spočíva čaro tejto nesmrteľnej hry.

Kniha je rozdelená na 5 kapitol

  1. Svetové hviezdy
  2. Zlí chlapi futbalu
  3. Nezabudnuteľné mužstvá
  4. Štadióny, ktoré vedia rozprávať
  5. České a slovenské legendy

Novinár a publicista Samo Marec napísal knihu, ktorá nesmie chýbať v domácnosti žiadneho futbalového fanúšika. Či už fandíte slovenskému mužstvu, Barcelone, Juventusu alebo Manchestru. Samo Marec vyťahuje perličky, zaujímavosti, kuriozity, do ktorých sa rýchlo ponoríte.

V novinke Futbal: Pravdivá história si prečítate o nezabudnuteľných mužstvách, aj o štadiónoch, ktoré vedia rozprávať. O božskej ruke, aj zlých chlapcoch futbalu. O futbalistoch, ktorých miloval celý svet.

Knihu prináša Knižný kompas – vaša cesta ku knihámZačítajte sa do úvodnej kapitoly knihy Futbal: Pravdivá história:

Ten, ktorý ľuďom prinášal radosť

Zabudnite na Pelého, na jeho dokonalosť, úsmev a profesionalitu. Prichádza totiž Manuel Francisco dos Santos, človek nedokonalý, ba dokonca veľmi omylný. Človek, ktorý sa neusmieval a nebol profesionál, zato však miloval futbal viac ako ktokoľvek iný. Nechcel nič, len ho hrať a prinášať ľuďom radosť. A ľudia ho milovali. Keď ešte stále mladý, a predsa už zabudnutý zomrel, práve to mu na hrob napísali: Tu leží ten, ktorý priniesol ľuďom radosť. Pre futbalistu sotva existuje väčšie vyznamenanie.

Hral tak, ako žil, a žil tak, ako hral. Preto ho milovali. Bol ako oni, bol jedným z nich. Dokázal to, čo okrem neho azda už len Diego Maradona o mnoho rokov neskôr: celkom sám dotiahnuť svoju krajinu až k titulu majstrov sveta. A robil to tak, ako to robia najväčší kúzelníci: štadión bol jeho javiskom, futbal jeho predstavením, lopta jeho milenkou. On sám bol vždy v hlavnej úlohe.

Nájdete ho v každom rebríčku najlepších hráčov histórie, nájdete ho na čiernobielych fotografiách, nájdete niekoľko starých a nekvalitných zostrihov toho, ako hral, ale žiaden z nich Manuela Francisca dos Santosa nevystihne v jeho úplnosti. Vlastne ho nevystihne vôbec. Svet ho totiž poznal pod iným menom a to dodnes vyvoláva zimomriavky.
To meno bolo Garrincha.

Narodený pod nešťastnou hviezdou

Koncom 19. storočia dorazila do brazílskeho Pau Grande, asi 70 kilometrov od Ria de Janeiro, britská priemyselná spoločnosť a nenašla tam nič. Vyťala teda stromy, natiahla cesty, postavila továreň a pre robotníkov vybudovala celkom nové mesto. Nazvala ho Pau Grande. Jeho obyvateľov naučili Angličania okrem iného aj jednu mimoriadne dôležitú vec: hrať futbal.

Ako všetci ostatní obyvatelia Pau Grande, začal v továrni tesne po svojich štrnástych narodeninách pracovať aj Garrincha. Cez víkendy hrával za továrenský tím, ale futbal ako taký ho nezaujímal.

Keď sa v roku 1950 majstrovstvá sveta konali v Brazílii, domáci tím šokujúco prehral s Uruguajom a privodil tak najtemnejší deň v histórii celej krajiny. Smútili všetci okrem Garrinchu – ten úprimne nerozumel, čo sa deje a prečo je to dôležité. Finále strávil na rybách. O osem rokov vo finále sám nastúpi, kým sa to však stane, musí sa toho udiať ešte mnoho.

Keď sa Manuel Francisco dos Santos narodil, hviezdy mu nepriali. A nepriali mu vlastne nikdy – teda okrem krátkeho obdobia, keď bol na absolútnom svetovom výslní. Predtým aj potom nič, len chudoba a utrpenie.

Jeho príbeh sa začína takto: pôrodná baba si ako prvá hneď po narodení všimla, že je Manuel krivý. Bol aj malý a chorľavý, z toho vznikla prezývka – garrincha je oriešok, onen malý vtáčik, rovnako malý a vetchý, ktorý však poletuje presne tak živo a slobodne, ako poletoval Garrincha, keď bol vo svojom živle. Túto prezývku mu dala jeho sestra.

Nikdy poriadne nevyrástol, nemeral ani meter sedemdesiat, mal krivú chrbticu aj nohy. Pravú mal vykrútenú dovnútra, ľavú smerom von a navyše ešte aj o šesť centimetrov dlhšiu. Z medicínskeho hľadiska bol invalid. Keď mal šesť rokov, detský lekár rodičom oznámil, že s ohľadom na diagnózy by nemali mať veľké očakávania. Ani ich nemali. Chudobný manželský pár sa o svoje dieťa sotva dokázal postarať, spomienky na detstvo boli spomienkami na večne opitého otca. Cachaça, pálenka z cukrovej trstiny, ho načisto opanovala a vládla nad ním, až kým nezomrel na rakovinu pečene.

A predsa: dieťa, ktoré sa narodilo do chudoby a alkoholizmu, dieťa, ktoré sotva ukončilo základnú školu a bolo považované za invalida, dokázalo zo svojho nešťastia vyťažiť maximum.

Hovoria o ňom ako o najlepšom driblérovi v histórii futbalu, ako o nevypočítateľnom kúzelníkovi. Práve vďaka krivým nohám bol nepredvídateľný, práve vďaka tej zvláštnej dengľavosti žiaden obranca nikdy nevedel, čo urobí a kam sa pohne. A on to miloval.

V celej histórii futbalu nikto nepriniesol ľuďom toľko radosti. Keď hral, ihrisko sa menilo na cirkusovú manéž, z lopty sa stalo skrotené zviera a zápas bol pozvánkou na oslavu. Garrincha sa so svojím miláčikom maznal a spolu robili také kúsky, že ľudia od smiechu takmer umierali. Preskakoval cez ňu, chodil okolo nej, skrýval ju, dovolil jej, aby sa okolo neho kotúľala, potom ju dobiehal. A popritom pozoroval bezmocných obrancov, ktorí sa v zúfalstve zrážali, napísal o ňom legendárny juhoamerický novinár Eduardo Galeano.