Česko-slovenský osemuholník, II.

26.11.2016 / Vladimír Bilohuščin
Oktagon výzva II (photo: Neruda Production)

Oktagon výzva II / (photo: Neruda Production)

Po štvrťfinálových dueloch mohol mať slovenský tím úsmev na tvári. Veď vyhrať tri zo štyroch zápasov je pekná vizitka, hlavne keď sú súperom českí susedia. To ale neplatilo pre trénerské duo Škondrič-Pukač, ktorí po prehre Lukáša Pajtinu neskrývali rozhorčenie a na rad musela prísť až pomoc v podobe dvojitej dávky diazepamu. Ruka spravodlivosti sa úplnou náhodou zasa dostavila a tak si mohli chlapci napraviť renomé už v nasledujúcej výzve.

Kto je tu pán?!

Aj keď to nikto nahlas nepovedal, všetci dobre vedeli o čo išlo vo výzve trénerov. Jasné, v scenári bolo napísané, že víťazná dvojica skladá semifinálové súboje a podobné omáčky. Pri pohľade na slovenských alfa samcov ale každý vedel, že v prvom rade pôjde o nekompromisné meranie rozkrokov a výber zápasov bude už iba taká čerešnička.

O trénerský duel sa postaral Jakub Štefek, ktorý pripravil trať plnú silovo-kondičných cvikov. Chalani mali za úlohu dvíhať veci, prenášať veci, ťahať veci a tlačiť veci. Už pri pohľade na oba tímy niečo nehralo, proti sebe totiž stáli slovenskí ťažkotonážnici (Škondrič – ťažká váha nad 93 kg, Pukač – welterová do 77kg) a české pierka (Pokorný – ľahká váha do 70kg, Dvořák – mušia váha do 57 kg). Aby sa nepovedalo, že to nie je vyrovnané, váhové zaťaženie sa upravilo podľa hmotnosti borcov. Pri prepočtoch sme nechceli nič riskovať a tak sme použili bulharskú konštantu, ktorá nadelia kilogramy tak akurát, aby dobre bolo. Súperi troška žoviálne utrúsili, že Ilja je už starší pán, ale to asi nevideli videá Dana Hendersona, ktorý skladal v 45-ke oponentov jedna radosť. A tak sa stalo, že sme nášho súpera zmiatli ako domček z karát a ego vyletelo niekde k vesmírnej stanici ISS.

Všetko teda dopadlo podľa plánov a tak mala slovenská dvojica voľnú ruku v zostavovaní semifinálových duelov. Tu sa mohla naplno prejaviť kreatívna stránka trénerského dua, ktorým dala kombinatorika skutočne veľa možností. Troška im to uľahčil Ferinko Fodor, ktorému ani tá kĺbová výživa nepomohla a s dochrámanou nohou odstúpil z boja o finálovú miestenku. Po siahodlhých rozhovoroch a taktizovaní sa nakoniec vykryštalizovali súboje, v ktorých sme mali šance naplno bodovať.

Dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš

Milan Ďatelinka v predchádzajúcom súboji dokázal, že od chrbta mu to ide najlepšie, keď zo spodnej pozície ukončil Kubu Běleho a vyslúžil si tak miestenku medzi štyrmi najlepšími. Aj keď sa hovorí, že osud sa s nikým nemazná, tentokrát urobil výnimku a ponúkol druhú šancu Marekovi Bartlovi, ktorého v prvom zápase vyškolil Gábor Boráros.

Pekne to chlapci poskladali, Marek mal mať podľa prognóz slabšiu zem a aj hmotnostne vyzeral ako Milanov mladší brat. To sa aj ukázalo v úvode stretnutia, kedy Ďatelinka využil svoje proporcie a strhol súpera na zem. Marek bol ale po chvíli na nohách a zasa štípal ako osa, dokonca sa pochlapil a zaznamenal takedown aj on. Tu ale prišli na rad jiu-jitsu techniky Milana Ďatelinku, ktorý šikovne chytil kimuru (rotuješ súperovi ruku až kým nepustí perie) a ťahal a ťahal... až kým v štvrtej minúte prvého kola takmer neodpadol od vyčerpania. To bola voda na mlyn zahriateho Bartla, ktorý sa začal MMA skutočne baviť. Svoju prevahu potom doslova zaklincoval elegantným superman punchom, ktorým poslal Milana späť na zem (vyskočíš a dáš súperovi ranu do tváre. Keď dobre trafíš, tak ťa berú do šaolinských filmov). Tu už pár kladivami prácu dokončil a zaplnil prvé finálové miestečko. Milan tak zasa raz pochopil, na čo je dobré to nekonečné behanie okolo futbalového ihriska. 

Výlet do la-la landu

Druhé semifinále bolo viac-menej jasné, keď Gábor Boráros oznámil, že má chuť na guláš a tak mu šéfstvo dalo Tomáša ´Guláša´ Lejska. Slovenský reprezentant sa ani veľmi nepokúšal vymýšľať taktiky, pri jeho štýle boja, by aj tak po chvíli odišli na striedačku. Gábor proste iba ide dopredu a búši do všetkého, čo sa hýbe. To veľmi dobre vedel aj Lejsek a tak začal pre zmenu taktizovať o stošesť. Na pomoc mu priamo z Ameriky prišiel aj Viktor Pešta, ktorý háji české farby v UFC. Rozkaz znel jasne: musíš ho hodiť o zem! Áno, Gábor je typický postojár a zem mu mohla narobiť starosti.

Problém bol ale niekde inde, v hlave. Tomášovi totiž všetci okolo vraveli ako súpera prevalcuje a to mu veľmi nepomáhalo, lebo v kútiku duše tam bol stále trocha väčší rešpekt, aký sa žiadalo. Na rovinu, aj keď je Gábor fajn chlapík, nie je to typ milého bojovníka á la Lukáš Pajtina, skôr by ste ho typovali na mäsiara, či nájomného vraha (ja osobne by som mu neotvoril, ani keby bol poštár), čiže trocha strachu je stále na mieste.

Všetky tieto okolnosti sa potom preniesli do súboja, ktorý trval menej ako minútu. Tomáš sa už pri prvom pokuse o takedown dostal do nepríjemnej gilotíny, ktorú Boráros držal, až kým Lejsek doslova neodpadol (chytíš súpera pod pazuchu tak, že zabrániš prietoku krvi do mozgu a potom už iba čakáš, čo sa udeje). Pre laika táto situácia vyzerala naozaj ako regulárna vražda, na poli MMA ale ide o celkom bežnú záležitosť a Tomáš si iba na chvíľu zdriemol. Po krátkej ratovačke bol zasa na nohách a športovo pogratuloval súperovi k predvedenému výkonu. Gábor teda suverénnym spôsobom prešiel aj cez druhú prekážku a tak sa vo finále predstaví takmer celá Vyšehradská štvorka.

Veľké finále

A na čo sa môžeme tešiť v pražskom finále? V prvom rade na celé osadenstvo projektu OKTAGON, ktoré sa okrem finálového duelu popasuje so súpermi mimo televíznej show. Pre nás môže byť miernu nevýhodu fakt, že väčšina z 2 500 divákov bude na strane súpera, čo pri zväčša česko-slovenských dueloch nemusí byť najpríjemnejšie. Naši chlapci si ale určite poradia aj s týmito okolnosťami a tak bude zaujímavé sledovať, ktorá krajina je na tom s MMA lepšie. Troška rivality predsa nikdy nezaškodí.

Vladimír Bilohuščin

Vladimír Bilohuščin

Napíš komentár