Hráme, na čo máme a dobre sa na to pozerá. Buďme však realisti

06.09.2017 / Miloš Kubalík
Oxlade-Chamberlain a Mak. Hráči s najdlhším a najkratším priezviskom v jednom súboji.  (photo: SITA/AP Photo/Frank Augstein)

Oxlade-Chamberlain a Mak. Hráči s najdlhším a najkratším priezviskom v jednom súboji. / (photo: SITA/AP Photo/Frank Augstein)

Som fanúšikom slovenského futbalu. Začalo to ešte za čias federálnej reprezentácie, keď som ako sedemročný chlapec pozeral na Skuhravého, Moravčíka na MS 1990. Od tej doby som vedel, že futbal prináša pravé emócie. Ozajstné slzy radosti alebo smútku u dospelých chlapov, aj u malých detí.

Pamätám si aj vystúpenia našej reprezentácie v temných rokoch deväťdesiatych. Pamätám si zápasy roka na Tehelnom poli počas kvalifikácií MS a ME, z ktorých sme nikdy nikam nepostúpili. A ani nemohli. Zápasy roka, o ktorých sa mnoho hovorilo a mnoho písalo, ale už v šatni pred zápasom sa v hlavách prehrávalo 0:1. Pamätám si sklamania, ktoré prišli vždy po veľkom očakávaní. Poraziť Španielsko, Francúzsko bolo ako z ríše snov. Ak fasneš s Rumunmi doma 1:5, nemáš tam čo robiť. V tej dobe som závidel Čechom ich futbalistov, ich úspechy na ME. S kamarátmi pri pive sme snívali, že raz možno aj my zažijeme našu reprezentáciu pri takej oslave futbalu, ako sú EURO či Mundial. Nie to ešte postup zo skupiny na takomto turnaji. Boj o tretie alebo štvrté miesto v kvalifikačnej skupine bola však tvrdá realita.

Novú dobu začal starší Weiss

Potom prišiel do reprezentácie Marek Hamšík a Martin Škrtel. Trénerom sa stal Vladimír Weiss st. Vytiahol do áčka svojho syna, ktorý stváral dovtedy na Slováka nevídané kúsky. Vytiahol aj Miňa Stocha, ktorý mal futbalovú drzosť dovtedy rovnako nevídanú, ako trénerov syn. A my sme sa dostali na MS do Afriky. Písal sa rok 2010. Pamätám si na telefonát s mojim otcom tesne po víťaznom zápase s Talianmi. Obaja sme plakali. O tomto sme predsa vždy snívali, že taký zápas raz príde.

Potom prišiel tréner Ján Kozák, ktorý prevzal štafetu po pokuse Griga/Hipp a vytiahol ďalších hráčov. Hra nášho tímu sa pozdvihla ešte o level vyššie. Hráči dozreli, niektorí už aj prezreli. Dostali sme sa prvýkrát aj na EURO. Písal sa rok 2016 a ja som bol pri tom. Neskutočný, nezabudnuteľný zážitok.

Dnes bojujeme o účasť na MS. Nie o tretie, ani štvrté miesto v skupine, ale opäť o postup. My však chceme viac. Poniektorí chceme porážať Anglicko vo Wembley, kde nevyhráva takmer nikto, chceme vyhrávať nad Španielskom nielen raz, ale zakaždým. Nechápem. Zabúdame na fakt, že nám na to chýba viac kvalitného materiálu.

Kádrové porovnanie

Máme Mareka Hamšíka, ktorý hrá v top talianskom klube a je v ňom legendou. Máme Škriniara, ktorý hrá v poprednom talianskom klube s veľkým menom a má nakročené na top hráča. Máme Lobotku, ktorý práve prestúpil do priemerného španielskeho klubu, hrá zatiaľ len pár minút za zápas a má nakročené podobne ako Škriniar. Máme hráčov, ktorí hrajú v Turecku. Potom máme hráča, ktorý hrá v Grécku, kam prišiel, lebo v Rusku nehrával. Máme hráča, ktorý (ne)hrá vo Francúzsku, v klube zašlej slávy a asi bude hrať tiež v Turecku. Máme hráča, ktorý hrá kdesi v Katare. V Katare sa ešte nezačala sezóna. Na ňom stojí naša útočná hra, lebo lepšieho zatiaľ nemáme. Máme hráčov v Poľsku, v Česku, jedného dokonca v Amerike. Máme aj hráčov v nemeckej lige. Ale nehrajú. Máme šikovných mladíkov v dobrých kluboch, ktorí ale potrebujú čas.

A teraz to porovnajme so súpiskou Anglicka, kde hrajú ich hráči a akú majú minutáž? Napriek tomu s nimi dokážeme hrať relatívne vyrovnane, nepustiť ich do vyloženej šance, zatlačiť ich a dať im gól. Dokonca rozmýšľať nad bodmi. Motyka môže vystreliť, podobne ako v zápase so Španielmi, v ktorom sme ale tiež mali kus šťastia. Dve strely na bránu skončili za neistým Ikerom a Kozáčik vytiahol pár zákrokov. Podobne to mohlo skončiť aj vo Wembley, ale neskončilo. To bol jednoducho náš momentálny strop.

Top tímy môžeme poraziť, ale nie porážať. Na takú úroveň sme sa ešte nedostali a možno ani nedostaneme. Kým oni môžu postaviť na každý post z lavičky ďalších dvoch rovnakých, my jedného polovičného.

Buďme maximalisti, ale zároveň realisti

A načo teda máme? Jednoznačne máme na postup na Majstrovstvá sveta. Kozák urobil veľkú robotu. Patríme medzi top 16 tímov Európy. Máme na Slovincov, Ukrajincov, Rusov, Maďarov, Čechov, Poliakov, Švajčiarov, Írov, Wales, Turkov a čo ja viem koho. Aj na Škótov máme. Mohli sme si toto so 100% istotou povedať kedysi? Nemohli.

Keď si porovnám to trápenie spred 10 - 15 rokov a reprezentačný futbal teraz, som spokojný. Do tej doby už sa logicky vrátiť nechceme. Náš futbal je dnes prudko pozerateľný.

Napätie, že hráme o postup na veľký turnaj je lepšie, ako napätie či nedostaneme doma päťku v jednom z ďalších trapasov roka. S mladými talentami súčasnosti budeme možno niekedy patriť aj vyššie. Ukáže čas.

Sme tam kde sme, takúto generáciu futbalistov sme ešte nemali. Je dobré byť maximalista, ale zároveň realista.

O mesiac sa ukáže. O mesiac všetci spoločne - Hurá na Škótsko!  

Miloš Kubalík

Miloš Kubalík

(C) SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. 2017. Obrazový materiál podlieha autorskoprávnej ochrane. Jeho kopírovanie a redistribúcia je zakázaná.

Napíš komentár