Arrivederci a zbohom. Plakali Buffon aj Ďurica

15.11.2017 / Miloš Kubalík
Gigi Buffon. (photo: SITA/AP Photo/Luca Bruno)

Gigi Buffon. / (photo: SITA/AP Photo/Luca Bruno)

Čo majú spoločné Jano Ďurica a Gigi Buffon? Medzi sebou ani holé nič. A predsa malé niečo. Obaja tento týždeň verejne plakali. Nie spolu, ale oddelene. Jeden v pondelok a druhý v utorok. Obaja však z rovnakého dôvodu. Dať reprezentačnému dresu definitívnu bodku po trinástich a v Džidžiho prípade dvadsiatich rokoch, by zarosilo aj iné tváre.

Porovnávať ich samozrejme úplne nemožno, ich kariéry sú iné a aj mená v ušiach rezonujú trošku inak. Obaja si ale zaslúžia pár ďobov do klávesnice.

Gianluigi Buffon, Italia 1997-2017

Peter Schmeichel, Zinedine Zidane, či Maradona. Bolo ich mnoho, ale len niektorí sa môžu nazývať legendami. Gigi Buffon je jedným z nich.

Je jedným z hráčov, s ktorými si spájame veľké zápasy na veľkých turnajoch. Ako malí chalani sme sa medzi dvomi stromami, ktoré mali imitovať futbalovú bránu, hrávali práve na tieto legendy. Keď som bol v bráne ja, bol som Buffon. Lebo práve Buffon je považovaný za najlepšieho brankára všetkých čias.

Taliansku reprezentáciu som pritom nikdy nemal veľmi v obľube. Vždy mi pripadali ako futbalové mužstvo manekýnov z Milánskeho butiku. Buffon je však jednou z výnimiek. Gentleman zelených trávnikov, sympaťák nielen na ihrisku. Potlesk vyjadrujúci rešpekt k súperovi, ktorý predviedol v poslednom zápase pri primitívnom pískaní fanúšikov počas Švédskej hymny, bol dokonalým podpisom jeho elegancie.

Bol ozdobou piatich majstrovstiev sveta, štyroch majstrovstiev Európy. V roku 2006 zdvihol nad hlavu trofej pre majstra sveta s piatimi čistými kontami, loptu zo siete lovil za celý turnaj iba dvakrát. Z toho jeden až vo finále, keď ho prekonal z penalty Zizou Zidane. Ktovie, ako by na MS 2010 dopadol Weissov zázrak, ak by Buffon nesedel so zranením na lavičke.

V roku 2006 skončil druhý v hlasovaní o Ballon d'Or. Jediným brankárom, ktorý trofej kedy získal, bol slávny Lev Yashin. Buffon mohol byť druhý, čo by získal cenu ktorú si už desať rokov prehadzujú Ronaldo a Messi. Ešte aj v tomto roku získal ako 39-ročný získal od FIFA ocenenie pre najlepšieho brankára. Pri konkurencii Neuerov, Oblakov atď... 

Rozlúčka s azuritkovými dresmi mala prísť až na Mundiale, osud ale chcel inak. Emotívne lúčenie ďalšej, jedinečnej legendy sme videli predčasne.

Buffon bude futbalovému svetu chýbať.

Ján Ďurica, Slovakia 2004 - 2017

Pamätáte? Čobej, Petráš, Debnár, Ďurica, Urbánek, Vaščák, Kozák ml., Borbély, Fodrek, Hartig, Šebo. FC Artmedia Petržalka a liga majstrov 2005/2006. Niekedy vtedy som začal registrovať Jána Ďuricu.

V reprezentácii bol tak trochu v tieni slávnejšieho Martina Škrtela. Hlavne v časoch, kedy Martin hrával v Liverpoole, sme Ďuricu mnohí považovali len za doplnok do obrany. Ako druhého stopéra, ktorý hrá niekde v Rusku. Veď nejaký pri Škrtelovi musí hrať. A tento Ďurica si pozíciu udržal vyše 13 rokov.

Taký dlhý čas konzistentnej výkonnosti nebýva pravidlom ani u stopérov ešte zvučnejších mien. Iste, boli tam aj vlastné góly, gembľavé prihrávky a rozohrávky. Postupom času sa však z Ďuricu stal silný pilier defenzívy a istota. Nepamätám si vynechaný súboj, uhnutie pred loptou, kopačkou. Množstvo zblokovaných striel, vyhratých súbojov či sklzov niekoľkonásobne prevažuje nad pár vlastnými gólmi.

Je jasné, že Slovensko má a aj malo lepších futbalistov. Nie každý však môže byť Hamšík, Moravčík, alebo Dubovský. Práve srdciar ako Jano Ďurica zoderie za polčas trenky aj so slipami a dokáže dobrým zákrokom strhnúť spoluhráčov aj naštartovať divákov. Dovolím si tvrdiť, že v posledných dvoch rokoch bol z dvojice stopérov ten lepší.

Aj v našej reprezentácii tak skončil jeden – či sa nám ten pojem páči a či nie – hráč zlatej generácie slovenského futbalu. Bol pri všetkých najväčších úspechoch Slovenska. Zaslúžil si preto patričnú rozlúčku s najcennejším dresom, ktorú aj dostal. Slzička sem, slzička tam. Aj mne sa zjavila. Jano, drž sa ešte dlho a nech sa darí u Turka. Dúfame, že s Tebou neodchádzajú aj veľké reprezentačné úspechy Slovenska. 

Pri televízoroch sme si však Ďuricovu rozlúčku nemohli pozrieť do konca, prenos vysielala Joj Plus. Za toto skôr Joj mínus. Škoda. 

Miloš Kubalík

Miloš Kubalík

(C) SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. 2017. Obrazový materiál podlieha autorskoprávnej ochrane. Jeho kopírovanie a redistribúcia je zakázaná.

Napíš komentár