Na vlastné buľvy: Cez Rusky do baráže

12.02.2018 / Martin Marys Pagáč
Viktória Kužmová. (photo: SITA/Diana Černáková)

Viktória Kužmová. / (photo: SITA/Diana Černáková)

Tento tenisový článok nemá priniesť štatistiky, či názor odborníka. Ide tu čisto o pocity a atmosféru z nedeľného popoludnia. Možno ste ho prežívali podobne. Možno vás článok navnadí si prísť pozrieť tenis niekedy nabudúce. Možno naopak odradí. Možno je to „mejbelin“.

Atmosféra

Na svoj prvý väčší tenisový turnaj ma zobral otec presne pred 17 rokmi. Vtedy sme hrali s Rusmi 1. kolo svetovej skupiny Davis Cupu. Prehrali sme 2:3, no trpká príchuť z prehry neostala na jazyku. Naopak, skôr sa mi v hlave vynárajú súboje Hrbatého s Kučerom proti Safinovi a Južnému, výsledok nepodstatný, no atmosféra hodná rozrečnenia sa. Hralo sa to v Inchebe.

Prešlo už teda dlhých 17 rokov, postavil sa tenisový svätostánok, ktorý bude onedlho v tieni moderného národného futbalového vznášadla. Ja som zas preskákal pomerne veľa Fed Cupov, Davis Cupov, Slovak Openov a pod., aby som zhodnotil, že koncertná atmosféra v „entécéčku“ síce nie je to najlepšie, čo dokážeme ponúknuť, no tá tenisová ostáva rovnaká. V pozitívnom aj negatívnom. Neviem to veľmi porovnať so zahraničím, lebo jediný tenisový turnaj mimo republiku som videl možno v hotelovom rezorte v Tunisku, no na Slovensku je to tak.

Pri bráne vás uvíta pán, ktorý vám efektne odtrhne lístok. Ten ste si vytlačili doma, takže ak by ste taký istý vytlačili aj pre kamarátov, ktorí by si sadli na neobsadené miesta, nič by sa nikomu nestalo. V bufete si môžete kúpiť šuchotavé a chrumotavé čipsoviny, kúsok vedľa senzačné suveníry. Pri džentlmenskom športe, u ktorého by ste si nemali ani zapnúť zips na nohaviciach, pokiaľ nie je hra prerušená, je nadmieru vhodné si kúpiť tzv. „tenisovú vuvuzelu“. Sú to vlastne dva falické balóny napustené vzduchom, ktoré máte trieskať o seba. Tlieskanie rukami je totiž príliš bolestivý „mejnstrím“. Muž vysvetlí svojej manželke pravidlá tenisu. Aspoň zhruba, nech vie, čomu sa má tešiť. Chápem to. Keby mňa posadili do hľadiska softbalu, takisto by som sa nemusel chytať.

Hra prebieha zo začiatku pokojne. Po prvej zmene strán sa samozrejme dostavia egocentrici, ktorí sa vyžívajú v tom, keď sa na nich čaká, aby sa usadili. Súperovi sa chvíľu darí, hosťujúca lavička skanduje na nohách, no miesto toho, aby sme ich prekričali, začneme pískať. Hra graduje, pri rozhodujúcich loptičkách sa stupňujú aj nešportové prejavy. Nenájde sa snáď zápas, kde by si fanúšik škodoradostne nezatlieskal pri pokazení prvého podania našej súperky, či sa nezahral na vtipného a aj po upozornení od rozhodcu a utíchnutí potlesku niečo do hrobovej prázdnoty nezakričal. Pár ďalších fanúšikov sa zasmeje, nájdu sa aj takí „srandisti“, že sa humor výroku pokúsia „trefne“ prevýšiť tým vlastným. Najlepšie na záver kaziť hru výkrikmi typu „aut!“ pri loptičkách, ktoré sú pol metra vo dvorci, či kričať na naše dievčatá, akoby ste s nimi boli najväčší kamoši od tekvicového prívarku základnej školy. Niekto taký tam skutočne môže byť, no že by ich bolo päťdesiat?

A čo tenis?

Pred stretnutím si rozhodkyne spravili fotky na instagram so sieťou a hľadiskom. Tuším si fotili aj mňa, sedel som dosť blízko kurtu, radšej som ale ich profil „nečekoval“. Potom to už bolo v réžii hráčok. Sobotný výsledok hovoril o rovnakej šanci pre obe strany. Do stretnutia na prekvapenie všetkých nastúpila Čepelová miesto Rybárikovej. Svojej úlohy sa zhostila nad očakávania. Vlastné podanie nepustila, súperku dvakrát „brejkla“ a bolo po zápase. Napínavejšie to bolo v druhom stretnutí. Šestnásťročná Ruska proti devätnásťročnej Slovenke. Dynamický živelný zápas nezošnurovaný prehnanou taktikou ani mentálnym koučingom. Chlieb sa lámal v zdanlivo nekonečnej siedmej hre prvého setu, ktorý zvládla vo svoj prospech Ruska a získala tým aj celý set. Naša Kužmová sa ale nevzdala, svoju „tínedžerskú“ súperku ubehala a vybojovala víťazný tretí bod pre Slovensko. V živote som o tejto hráčke nepočul, no dúfam, že čo-to ešte začujem. V dobrom.

Ako praví slovenská fanúšikovia úspechu, teplej večere a kvalitného spánku sme už na bezvýznamnú štvorhru nepočkali. Vraj sme vyhrali aj v nej. Paráda. Pri odchode som počítal „tenisové vuvuzely“ vyhodené do koša. Majitelia si nedali ani len tú námahu ich spľasnúť. Posielame pozdravy životnému prostrediu. Zrátať som ich nedokázal. Na tenis ale prídem aj nabudúce.

Martin Marys Pagáč

Martin Marys Pagáč

(C) SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. 2018. Obrazový materiál podlieha autorskoprávnej ochrane. Jeho kopírovanie a redistribúcia je zakázaná.

Napíš komentár