Na vlastné buľvy - Dá sa hrať aj na krásu

03.08.2018 / Martin Marys Pagáč
Trenčín vymietol s Poliakmi podlahu.  (photo: SITA/Martin Mednansky)

Trenčín vymietol s Poliakmi podlahu. / (photo: SITA/Martin Mednansky)

Názov článku odkazuje na Michala, ktorý v reporte z Trnavy proti Legii trochu podpichol Trenčín v zmysle, že na svoju atraktívnu hru často dopláca a občas treba hrať aj účelovo. Kto bol vo štvrtok v na Myjave, mal o futbalový zážitok postarané. Ako aj ja.

To nie veľmi pekné

Cestovať za svojim klubom a nehľadať výhovorky je pekné heslo, no Myjava je skutočne mimo hlavnej osi môjho záberu, keďže ako neautomobilný netrenčan jednoducho nedokážem skĺbiť paletu záujmov a priorít s putovaním do „svätej zeme“ (neďaleko Myjavy sa nachádza Jeruzalem; kto neverí, nech gúgli). Na „domáce“ zápasy sa mi po dvoch rokoch s permanentkou dať chodiť určite nebude. Oveľa dostupnejšie mi totiž bude chodiť na Trenčín von. Na Európu sa ale pozrieť musím, napriek tomu, že je v strede týždňa, spoje sú mizerné a na ďalší deň treba opäť do práce. Veľmi som sa teda „potešil“ výkopu o 17:30, kvôli ktorému som musel cestovať z hlavného mesta už pred treťou. Vraj bol duel Slovana s neviemkým z Malty atraktívnejší pre umelé osvetlenie, alebo čo.

Aby som nadviazal, podarilo sa mi zohnať odvoz vďaka niekoľkým dobrým a ochotným ľuďom, no ako som tak čakal pred štadiónom na to, aby som sa skontaktoval so svojimi spasiteľmi kvôli ceste naspäť z Myjavy, vo vchode sa stretli dve húkajúce sanitky, čo neveštilo nič dobré. Neskôr som sa dozvedel, že došlo k nejakej mele v sektore hostí. Dočkal som sa „svojich ľudí“ a ako sa tak s nimi pred vchodom zhováram, periférne vnímam, že sa mi poza chrbát „nenápadne“ priplížila skupinka Poliakov, v ktorých šepkaní som zachytil výrazy typu „tutaj nie, nie teraz“. Prásk! Z ničoho nič som utŕžil buchnát do temena a inštinktívne som sa vybral k bráne, aby mi cvakli lístok a pustili ma dnu. Usporiadatelia našťastie pochopili a nerobili s mojou kontrolou drahoty. Po čase mi bolo povedané, že mela trvala asi pol minúty. Pristojaci policajti pri bráne „zakročili“ vo forme slovných napomenutí a kým prišli obrnenci, junácka pasovačka bola dávno rozohnaná. Pár „tiežfanúšikov“ sa skrátka nedostalo na štadión, tak si to prišli vykompenzovať na chlapcovi v okuliaroch a jeho kamarátoch. „Futbal“.

Popri tom mi nedá si trochu nerypnúť aj do toho myjavského stánku na futbal. Bufetov málo, bufetárov ešte menej. Tridsať stupňov, slnko praží (k nemu z nepochopiteľných príčin svieti počas celého zápasu aj umelé osvetlenie), každý druhý túži po pive hocijakej kvality, hlavne nech je od smädu, no nikomu nenapadne rozčapovať niekoľko desiatok pív pred koncom polčasu, aby to odsýpalo. A to tam bolo len 1300 ľudí na troch tribúnach, ak nepočítam sektor hostí. Tráva vysoká, odskok lopty nepredvídateľný, terén zliaty, ináč si nedokážem vysvetliť toľké pošmyknutia hráčov oboch tímov. Zrekonštruovaná tribúna nasekaná do maximálneho možného počtu sedadiel a keď si chce niekto odskočiť, pristúpi nohu, prípadne nešťastne udrie minimálne pätnásť ľudí, nehovoriac o tom, že vytúžení roznášači nápojov sa ku svojim spotrebiteľom nemajú ako dostať.

Samozrejme, nie je to vina Myjavy. Pre centrálne mestečko na Kopaniciach to stačí. Aj na tú prvú ligu pri súčasnom napĺňaní štadiónov je to znesiteľné. No pre európsky formát a rozvoj futbalovej infraštruktúry sa s takýmto „útulným“ štadiónom uspokojiť nemôžeme, hoci musíme byť radi, že vôbec máme kde hrať.

To oveľa krajšie

Teraz z toho veselšieho uhla pohľadu. Aby som sa dostal na zápas, rozhodil som siete na sociálnych sieťach a podarilo sa mi vybaviť odvoz do Myjavy od miestneho dobrodruha, ktorý sa vracal na predĺžený víkend domov. V prítomnosti dvoch Myjavčanov ma rozveselila najmä poznámka, že je to škoda, že sa daný zápas nehrá v piatok. Konečne by tak vraj v na Myjave bola večer zábava.

Po nepríjemnom incidente spred brány som sa stále ešte v šoku roztrasený vybral zohnať nejaké to pivo. Mladík roznášajúci nápoje na tribúny mi pred zápasom nemal vydať z desiny, tak som zobral rovno pivá dve a dobre som urobil. K žiadnemu ďalšiemu nápoju som sa už cez futbal nedostal. Na tribúne som lokalizoval svojho otca, ktorý prišiel na zápas z opačného smeru než ja. Dúfal som, že po toľkých nepríjemnostiach, aspoň ten zápas bude stáť za to.

A že aj stál. Sám by som ho označil za jeden z najlepších zápasov Trenčína za posledné tri roky. Po toľkých sklamaniach prišlo vykúpenie a pastva pre oči. Rýchle dva góly do siete Zabrze úplne vygumovali súpera a Trenčín si išiel svoju exhibíciu. Pod Csákyho hradom nie až tak časté prekrikovačky s fanklubom naberali na intenzite, niektorí hráči si vyslúžili náznaky „stending ovejšn“, roztlieskavalo sa už pred koncom zápasu, čo napokon vyústilo do hromadného potlesku na nohách tých, čo boli ochotní na zápas prísť. Oplatilo sa. Toto bol futbal, ktorý chutil. Polomŕtvi Poliaci na trávniku, ktorí vypadli z trenčianskeho kolotoča, mohli potvrdiť.

Po opustení štadióna som sa dozvedel, že odvoz, ktorý som si vybavil na cestu späť, je v sprievode členov fanklubu pôsobiacich v Bratislave. Nie som práve fanklubový divák, takže to bola pre mňa celkom nová skúsenosť. Veľmi príjemná skúsenosť, musím podotknúť. Dobrí ľudia videli, že zháňam odvoz a cez internety si ma poprehadzovali tak, aby sa mi odvozu skutočne dostalo. Počas zápasu sa so mnou snažili spojiť a uistiť, či som z incidentu vyviazol zdravý. Za pomoci nich som mal možnosť nahliadnuť do vnútra inštitúcie oficiálneho protifašistického fanklubu a zistiť, že tam pôsobia milí a inteligentní ľudia, ochotní pomôcť druhým. Heslom futbalu je spájať ľudí. Ja som sa s nimi spojil a veľmi pekne im ďakujem za podanie pomocnej ruky, aby som mohol byť svedkom tohto zápasu.

Postrehy z tribúny

Nedá mi ešte nevypichnúť pár zábavných postrehov od „jadierkárov“ sediacich za mnou:

  • Sú síce čierni, ale hrajú najlepší futbal. (na margo dvoch Nigérijčanov, Azanga a Zubairua, ktorí predviedli prísediacim technické divadlo a hoci mal komentár mierne rasistický podtón, priznáva akceptáciu politiky trenčianskeho futbalu)

  • Tí Poliaci tak pekne spievajú, nie ako tí naši burani, ktorí len pijú a ziapu. (tento výrok sa mi prehĺtal ťažšie, aj z hľadiska skúseností z daného dňa, aj keď som sa započúval, čo v skutočnosti tí Poliaci „spievajú“ v zmysle súloženia s antifou a Slovákoch prirovnávaných k prostitútkam)

  • Čo to kričí? Že kurník zavřel? (keď hostia skandovali meno svojho klubu, znelo to celkom vtipne)

  • A je zle. (tak toto som počul počas zápasu aspoň desaťkrát a asi po štvrtom raze som vedel, že z tohto mráčika nezaprší)

  • A to je čo!? Nwankwo Kanu? (reakcia keď na hrot útoku Trenčína v poslednej minúte nastúpil vyše dvojmetrový nigérijský obor Umeh)

Záverom mi nedá nevrátiť sa k fanúšikom Légie Laugarício. Nestotožňujem sa so všetkými ich pokrikmi a prejavmi, no sú to ľudia s dobrým srdcom ochotní pomôcť iným. Iste, v každom kolektíve sa nájde hŕstka indivíduí kaziaca imidž celej skupiny, nebolo by ale na škodu nájsť spoločnú reč, aby sme sa aj my „čipsojedi“ zapájali do živého povzbudzovania. Aby sa vzájomné názory upravili do toľkej miery, že oficiálny fanklub nebude v očiach bežných divákov pôsobiť ako šikanátor, ale motivátor a aby sme ho nevnímali ako nevyhnutné zlo, naopak uvideli to dobré, ako sa to mne podarilo teraz. Takéto zápasy tomu len dopomôžu.

Ako som už spomenul, futbal by mal spájať. Nie rozdeľovať.  

Martin Marys Pagáč

Martin Marys Pagáč

(C) SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. 2018. Obrazový materiál podlieha autorskoprávnej ochrane. Jeho kopírovanie a redistribúcia je zakázaná.

Napíš komentár