Nevládzem, ale Baťoviansku Galusku som so cťou absolvoval

07.08.2018 / Andrej Tomášik
Autor pred štartom.  (photo: Autor)

Autor pred štartom. / (photo: Autor)

V nedeľu sa uskutočnil prvý ročník cyklistického podujatia Baťovianska Galuska. Nie sú to preteky, ale taká organizovaná cyklojazda okresnými cestami. Minulý rok som si zohnal na Bazoši pekný staručký Favorit s novým červeným náterom a červenými kolesami. Kostra a kolesá boli vlastne jediné funkčné súčasti bicykla, ale dobrý kamarát cyklomechanik mi ho dal do plne funkčného stavu a tak mi nič nebránilo sa tento rok zúčastniť tohto pekného podujatia. Organizuje ho partia nadšencov z Turistického Klubu Horec v Partizánskom, v spolupráci s mestom a nejakými sponzormi, za čo sa im chcem vrúcne poďakovať.

Prológ

Môj boj na Baťovianskej Galuske sa vlastne začal už deň predtým, v sobotu. Bol som po nočnej a kamarátky ma zavolali poobede na kúpalisko, čo bola v teple toho sobotného dňa jediná rozumná voľba. Tam sme sa dohodli na večer, že sa pôjdeme pozrieť a ochutnať nejaké pivká na pivný festival v miestnej obľúbenej záhradnej reštaurácii. Dám si dve - tri pivá a o jedenástej pôjdem domov, aby som sa dobre vyspal pred nedeľou, hovorím si. Lenže pivká boli vynikajúce, zábava gradovala a tak sme ich popili možno viac, ako bolo treba.

Navyše, keď baby odbehli na záchod, alebo po ďalšie pivo, zbadal som opustenú robustnú trampolínu, ktorá udrží aj viac dospelých, čiže určite aj mňa. Šiel som si teda trošku zaskákať. Keď som si nevinne skákal, v opitej hlave skrsol úžasný nápad, že vyskúšam salto. Veď kedysi na telesnej som to dával. Ako sa hovorí, bolo somárovi dobre, šiel sa na ľad kĺzať. Zabudol som, že na gympli som dával salto vpred a nie salto vzad. Spadol som doslova na hlavu. Alebo na nos. Ešte teraz ma z toho bolí celá horná polovica tela. Bol to trest za to, že som nectil zásadu, že bezpečnosť pri zábave je dôležitejšia, ako zábava samotná. Pán Boško ma potrestal. Trochu som sa oklepal, baby sa vrátili, prebehli ešte nejaké tanečky a zistil som, že sú už dve hodiny ráno. Rýchlo som nasadol na taxík a šup do postele.

V pelotóne

Ráno ma zastihlo nepripraveného a s bolesťou hlavy. Trikrát zvonil budík a ja som ho trikrát v polospánku sklapol. Prebudilo ma až hrmenie tesne pred deviatou. Pozriem z okna, vidím čierne mraky, ale aj nejaké slnko. Pozriem na hodiny, veď ja nestíham! Rannú toaletu som obmedzil na vyčistenie páchnucej ústnej dutiny. Popri obliekaní sa do cyklistického, som zjedol dve malé bagetky so šunkou a syrom, naplnil bidón vodou z vodovodu a poďho do mesta, ešte stihnem prezentáciu.

Na namazanie reťaze som ani nepomyslel.

Cestou do mesta popŕchalo, ale nebolo to nič, čo by sa nedalo zvládnuť. Horšia bola bolesť hlavy, ale veď to ste už určite zažili. Keď som prišiel na námestie, odkiaľ sa malo štartovať, bolo tam len pár cyklistov a pršať začínalo hustejšie. Rýchlo som sa zaprezentoval, zaplatil naozaj symbolické štartovné a obdržal mapku s trasou a slovný popis cesty.

Na výber boli dve trasy, dlhšia 105-kilometrová s väčším prevýšením a kratšia, 49-kilometrová. Ja som bol zaregistrovaný na kratšiu, veď chodím len raz, dvakrát do týždňa na asi 30-kilometrové výjazdy a večer ma predsa ešte čaká nočná šichta. Trasy vedú rôznymi hlavnými, ale najmä vedľajšími cestami okresov Partizánske, Bánovce nad Bebravou a Topoľčany.

Pred dažďom som sa šiel ukryť pod striešku domu kultúry, kde som objavil aj voľnú lavičku. Sadol som si a vychutnával si poopičnú boleť hlavy.

Cyklistov na námestí začalo prudko pribúdať, našiel som medzi nimi aj zopár kamarátov a kolegov, tak som sa šiel s nimi pozdraviť. Prestalo pršať a o chvíľu začal príhovor organizátorov. Ukázal sa aj pán primátor, ale príliš som ho nepočúval, radšej sme sa bavili s kolegom Milanom o našej príprave na cyklojazdu. Vraj šiel spať už o pol desiatej, ja o druhej. Bol som jasný morálny víťaz. Neďaleko  nás stáli mestskí aj štátni policajti, ktorí mali zabezpečovať časť trasy hlavne pri prejazde mestom. Napadlo mi, či by som ešte nafúkal. Sušilo ma ako na Sahare, polovica fľašky bola  prázdna a to sme ani neodštartovali.

Príhovory sa skončili, spravil som si posledné selfie pred štartom, vynuloval tachometer a už nás rovnali na štart. Teda najprv stopäťkárov a potom aj nás, štyridsaťdeviatkárov.

Pred podujatím som mal tri ciele, ktoré som chcel splniť. 1. Nespadnúť a neublížiť si, 2. Nedostať defekt, 3. Prísť do cieľa predtým, ako prídu prví cyklisti z dlhšej trasy.

Nebudem vás napínať, tieto ciele sa mi podarilo splniť s prehľadom.

Od štartu sme šli v jednej kope, cez svetelnú križovatku a kruhový objazd, von z mesta. Každému fanúšikovi cyklistiky odporúčam vyskúšať si aspoň raz jazdu v pelotóne, je to úžasný pocit, ten hluk valiacich sa kolies, cvrlikanie prehadzovačiek a naozaj stačí zabrať len občas a pelotón vás ťahá dopredu. Kdesi v Brodzanoch pár metrov predo mnou niekto spadol do jarku a zobral so sebou jedného, či dvoch ďalších jazdcov. Našťastie spadli do mäkkého. Ja som sa im tesne vyhol, dúfajúc, že sa mi takéto niečo nestane.

Po niekoľkých kilometroch a odbočke smerom na Horné Chlebany, sa pelotón začínal trhať, prišli aj prvé mierne stúpania. Držal som sa skupinky asi šiestich jazdcov na horských bicykloch v dresoch Lotto Soudal, lenže jeden z nich dostal defekt, tak oni zastali a ja som ostal sám. O chvíľu ma povzbudzujúc obiehal kamarát Fuga na aute, pýtal sa ma prečo idem sám, tak som mu objasnil situáciu. Prišli ďalšie stúpania a voda vo fľaši už takmer nebola. Našťastie sme prišli do dediny Šišov, kde nás na futbalovom ihrisku čakal bufet, teda poháre s čistou vodou a malinovkou.

Uvedomil som si, že bolesť hlavy prešla, všetku som ju vypotil. V bufete sme sa viacerí počkali, prišli aj kolegovia Milan a Peter na horských bicykloch, takisto tím Lotto Soudal. Krátko za bufetom sa šlo znovu do kopca, ja som zle prehodil a spadla mi reťaz. Skupinka odfrčala, ale reťaz som rýchlo nahodil a pokračoval v jazde. Slnko už pieklo ako šialené, po ranných mrakoch nebolo ani chýru. Miestami som vládal viac, miestami vôbec.

Asi desať kilometrov od cieľa, kdesi pred Žabokrekmi nad Nitrou, som dostal prvé kŕče do lýtok. Vystrieť nohu, špičku k sebe, ide sa ďalej. Mlel som z posledného. Našťastie ma kolegovia  Milan a Peter počkali, ešte posledný kopec nad Žabokrekmi a do cieľa to už bude rovina.

Epilóg

Šťastlivo sme z posledných síl prišli do pohostinstva Šport, kde bol cieľ cyklojazdy. Zaparkovali sme bicykle a plní eufórie z toho, že to máme za sebou, sme šli na guláš a pivo. Lyžička s gulášom sa mi ešte trochu triasla. Dopočuli sme sa, že jeden zo stopäťkárov mal ťažkú nehodu, keď neubrzdil zjazd z jedného kopca a napálil to do stojaceho auta. Našťastie nie je ohrozený na živote. Dal som si ešte kofolu a o chvíľu prišla prvá skupinka štyroch stopäťkárov, medzi nimi som poznal Matúša Pribelu a Júliusa Šiatinského. Na kratšej trase prišiel prvý Vladko Cibula z Malých Uheriec.

Plný dojmov som odbicykloval domov, osprchovať sa, trochu si pospať a pripraviť sa na nočnú.

Ľudia, športujte, zabávajte sa, žite na plno, ale hlavne si dávajte na seba pozor a nerobte somariny. Žijeme len raz.

Andrej Tomášik

Andrej Tomášik

Napíš komentár