Prečo je striebro Mateja Tótha nad zlato

07.08.2018 / Miloš Kubalík
Matej Tóth. (photo: SITA/AP Photo/Martin Meissner)

Matej Tóth. / (photo: SITA/AP Photo/Martin Meissner)

Chôdza je zvláštna atletická disciplína. Nad jej významom sme filozofovali v našej redakčnej skupine počas pretekov ME v 50-kilometrovom, neprestajnom kráčaní. Základnou pochybnosťou bolo, že človek má predsa prirodzené predispozície na beh. Veď ani kone nepretekajú v rýchlej chôdzi, ale v cvale. 

Takéto kacírske myšlienky v ére Mateja Tótha sú však chôdzou po tenkom fanúšikovskom ľade a preto nebudeme uvádzať všetky podrobnosti a ani mená previnilcov. Atletická chôdza je predsa riadna makačka a previnilci budú za trest kopať desaťmetrovú studňu u Telovýchovného vedúceho.

Čože je to 50-tka?

Dnes v Berlíne pochodovali atléti pri návrate majstra sveta a olympijského víťaza zo Slovenska na maratónskejšiu, ako martónsku trať. Nechcem si ani predstaviť doráňané telá v každom záhybe a kýble potu na augustovom slnku. Ísť toľko kilometrov pešo priemernou rýchlosťou vyše 13 km/h, by bola pre obyčajného človeka pozvánka do nemocnice.

Pre Mateja Tótha však totálna žmýkačka organizmu znamenala striebornú medailu.

Potešil aj Dušan Majdán, ktorý obsadil pekné 15. miesto. Mária Czaková skončila v ženskej 50-tke na šiestom mieste a mala úplne rovnaký čas (4:24:59) ako posledný klasifikovaný muž. Dobré nie?

Favorit 

Pred pretekmi bol Matej v pozícii favorita, veď iné sa ani od majstra sveta a olympijského víťaza nemohlo očakávať. Napriek výpadku kvôli problémom s biologickým pasom a obhajobe čistého mena, ktorá ho stála možno viac síl, ako keby v tom čase trénoval a pretekal... Matej nemohol obhajovať minulý rok titul majstra sveta z Pekingu, musel čistiť svoje meno nielen pred atletickými orgánmi, ale aj niektorými fanúšikmi.

Späť do Berlína... Tak sme si zvykli na prvé miesta, podobne ako u Sagana, že sme si iné ani nevedeli niektorí predstaviť. Chôdza na 50 kilometrov je však maratón, v ktorom môže zlyhať čokoľvek. Chodec kráča čo najrýchlejšie skoro štyri hodiny, musí dodržať predpísanú techniku a nemôže si odskočiť na malú potrebu ako cyklisti za jazdy. Teda môže, ale asi by to nebolo úplne s chodcovským poriadkom. Rozhodcovia číhajú na každom kroku a ukazujú terčíky, keď sa im niečo znepáči.

Preteky odštartovali ráno, keď slnko ešte toľko nepálilo. Muži išli spoločne so ženami. Matej Tóth začal vo svižnom tempe a celé pole štartujúcich si držal až 32 kilometrov za svojim chrbtom. Potom ho postupne začali predbiehať, až sa náš reprezentant prepadol na priebežné štvrté miesto.

Z televízora bolo počuť smútok v hlase, ale pozorné fanúšikovské oko vedelo, že zvoniť na poplach 15 km pred cieľom je ešte priskoro.

Ako v Riu

Matej začal zrýchľovať podobne ako v Riu a až v posledných kilometroch začali predbiehacie manévre. Jedine Ukrajinec Zakalnitskyj bol nad jeho sily a zaslúžene zvíťazil. Víťaz poslednej olympiády na najdlhšej trati síce nepridal chýbajúce zlato do svojej zbierky, predviedol však opäť špičkový športový výkon. Tak, ako sme boli zvyknutí.

Po nespravodlivej, dlhej prestávke má druhé miesto pri návrate na súťažný asfalt cenu zlata. Po psychicky vyčerpávajúcej pauze bez veľkých pretekov sa Matej vo veku 35 rokov dostal opäť do najlepšej možnej formy a urobil nám veľkú radosť. Má ďalšiu medailu a je vlastne úplne jedno, akú. 

Vždy bude náš zlatý chlapec. 

Miloš Kubalík

Miloš Kubalík

(C) SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. 2018. Obrazový materiál podlieha autorskoprávnej ochrane. Jeho kopírovanie a redistribúcia je zakázaná.

Napíš komentár