Na vlastné buľvy: Európska atletika...alebo keď buľvy nevedia, čo skôr pozerať

15.08.2018 / Zuzana Botikova
Olympijský štadión (photo: Autorka)

Olympijský štadión / (photo: Autorka)

Televízne kamery, strihy a komentáre určujú to, čo z atletických pretekov vidíte doma pri televíznych obrazovkách. To čo vidíte vy, však väčšina divákov na štadióne vôbec nevidí. Kým pri futbale to je jasné, všetci naháňajú loptu – hráči na ihrisku, aj oči divákov v hľadisku, pri atletike sa orientujete skôr podľa sluchu: zmätene hľadáte kde sa práve hecuje, tlieska či sklamane bučí. Na zaujímavý výkon vás upozorní tlieskajúca a radostniaca sa časť hľadiska, ktorá ten výkon dovidela. Potom hľadáte, na ktorej z piatich, či šiestich veľkých obrazoviek na štadióne ho práve opakujú. Ak máte šťastie, stihnete to.

ME v atletike, Berlín, 2018

Ešte pred pretekmi si dvaja poľskí novinári pred štadiónom nahrávajú live videjko na sociálne siete. Ani neviem, kedy už vlastne idú live, lebo z dohadovania sa o tom, čo si po prenose pôjdu kúpiť na večeru, plynule prejdú do dohadovania sa o tom, koľko získa Poľsko v ten večer medailí. Odhadujú to na tri zlaté a niečo. A potom, že asi nejaký burger. Takže predpovede máme. Ideme si sadnúť do centra diania.

Môj prvý večer na ME v atletike si dramaturgiu prispôsobujem kamarátom, ktorí chcú pozerať „výšku“ mužov. Sedíme pri Marathontor, impozantnom výseku zo starého impozantného štadióna, na ktorom svojho času sledoval Herr Fuhrer ako mu Jesse Owens vyvracia hypotézu o nadradenosti blonďákov. Kadiaľ kedysi vchádzali na štadión víťazi maratónu, dnes vchádza najmä studený vietor. Kým ja zvažujem možnosti, či si poobliekam všetky vrstvy oblečenia naraz, alebo postupne, skokani si vyzliekajú svoje šušťákové súpravičky. Mrznem aj za nich. Ešte predstavenie, euforický Talian s polkou tváre oholenou, druhou nie, po smieškoch do kamery odhadzuje šiltovku, ktorá ostane pri dráhe ležať celý večer. Šušťáky sú dole, skokani skáču a väčšina ich doskáče pomerne skoro, pri výške 2.28m. Karty mieša Bielorus, ktorý síce tú zapeklitú 2.28 neskočí ani na dva pokusy, tak si pre istotu dá tretí pokus o pár cm vyššie. To už skočí.

Medzi skákaním do výšky, ktoré vidím, a skákaním do diaľky, ktoré nevidím, sa hádže disk, ktorý vidím, len keď sa nič iné nedeje... a pomedzi to, sa ešte behá. Ženy 400m (Poľka vyhrá), muži 800m (Poliak vyhrá) a tiež 5 kilometrov. To je najlepší závod, lebo trvá najdlhšie... a stihne sa pri ňom hneď niekoľko mexických vĺn. Aj keď je medzi divákmi snaha robiť mexické vlny rukami, oveľa efektnejšie sú mexické vlny, ktoré vznikajú tlieskaním a krikom pozdĺž tej časti štadióna, ktorou práve presvišťali bežci. Na záver sa tešia všetci, lebo 5000m vyhrá 17-ročný Nór Ingebrigsten a hneď za ním skončí 27-ročný Nór Ingebrigsten, a keby sa na 1500m nezranil 25-ročný Nór Ingebrigsten, tak možno by bol tam tiež.

Medzitým sa na výške rozhoduje medzi Rusom z ANA (to je neoficiálne Rusko, oficiálne japonské aerolinky), Bielorusom a Nemcom, ktorý zatiaľ nechybuje a čistou sériou si vyskáče osobák a európsky titul. Nemec sa volá Przybylko a Poliaci tak majú de facto o jednu zlatú viac, ako pred súťažným dňom predpokladali.

Slovenky vo finále

Vrcholom večera je ženská štafeta 4x400m, pri ktorej ožívajú už aj moje národné sentimenty, lebo účasť vo finále si vybehali aj Slovenky. Tak im fandím, nech aspoň v súboji o predposledné miesto zdolajú Rumunky, a ani neviem, či zdolali, či nie, lebo k cieľu nedovidím. Ale dobre aj tak. Šprintérske finále pred vypredaným štadiónom slovenskí športovci nebehajú každý deň. A ani ja to každý deň sledovať naživo nemôžem. Aha, a vyhrajú Poľky, takže predpoveď poľským novinárom vyšla a snáď ani ten burger nebol zlý.

Prestrih na nedeľu, kde je program jasný. Ideme na žrdkárov. Keďže mám lístok bez konkrétneho miesta, tak sebecky opúšťam kamarátov a idem si sadnúť rovno do druhého radu, že keď už, tak nech vidím. Chcem totiž vidieť skákať Renauda Lavillenieho. To je ten, čo po 20 rokoch zdolal svetový rekord Sergeja Bubku. Proste rocková hviezda, ani roztlieskavať štadión nemusí. Len zdvihne ruku a ako na povel ľudia spustia. Ale neskáče! Hopká v šušťákoch na kraji ihriska a čaká, kým súperi povypadávajú na nižších výškach. On bude skákať až vyššie.

Anita Wlodarczyk zatiaľ v inom kraji štadiónu skoro zostreľuje kladivom kameru, čo visí na špagátoch nad ihriskom. Bežkyne zas sprevádza kameraman na Segwayi. Technika 21. storočia, čo? Ale značky na trať pre 800m prácne dáva pán dobrovoľník ručne, a následne po prebehnutí prvého kolečka ich v časovom strese opäť ručne zbiera. Všetky nestihne, odbieha nech nezavadzia.

Naspäť k žrdkárom, už skáče aj Lavillenie. Konkurencia sa medzičasom trochu preriedila. Ostali tam už iba dvaja Poliaci, Rus a mladý Švéd Duplantis, ktorý si bez zaváhania pridáva centimetre za centimetrami a po každom skoku sa tvári prekvapenejšie. Dráma však začína až od 5.85m, ktorú Lavillenie skáče až na tretí pokus. Ten keď sa mu podarí, tak štadión zahučí, akoby dal práve rozhodujúci gól vo finále na MS vo futbale. Toto zahúknutie sa potom zopakuje ešte štyrikrát, keď sa ďalší štyria dostanú cez 5.90m a keď Duplantis pridá aj 6.00m a 6.05m, tak to určite musí začuť aj Frau Kanzlerin v Budestagu... za predpokladu, že tam sedí aj v nedeľu večer. Lavillenie síce vždy roztlieska štadión, ale už viac neskočí. Chodí iba pravidelne gratulovať Duplantisovi. Nakoniec je tretí, Rus Morgunov druhý a mladý Švéd so svetovým rekordom pod 20 rokov už zabalený v švédskej vlajke čaká, kedy to zabalia aj ostatní súperi. Na mikrofón potom moderátorovi hovorí asi niečo dojemné, lebo tá strana štadióna, ktorá to vidí a počuje tak polohlasne vzlyká a tlieska.

Ja to už nevidím, lebo pred mojimi buľvami sa medzitým už behá nejaký iný závod...

Zuzana Botikova

Zuzana Botikova

Napíš komentár