15 rokov po: Keď Púchov remizoval s Barcelonou

24.09.2018 / Martin Marys Pagáč
Aj Ronaldinho musel zatlieskať.  (photo: SITA/AP Photo/BERNAT ARMANGUE)

Aj Ronaldinho musel zatlieskať. / (photo: SITA/AP Photo/BERNAT ARMANGUE)

Udalosť, ktorá sa traduje a bude tradovať medzi Púchovčanmi stáročia. Vznikli a vzniknú piesne, ktoré zľudovejú, divadelné predstavenia, eposy a pevne veríme, že jedného dňa aj socha Milana Jambora, ako zasúva loptu do siete. 

Prešlo pätnásť rokov, odkedy Dávid z Púchova remizoval s Goliášom Barcelonským. Čo ho k tomu viedlo?

Ako sa Púchov k Barcelone dostal 

Malé mesto na Strednom Považí, známe predovšetkým gumárenským priemyslom, sa do očí futbalovej verejnosti pretlačilo po víťazstve v 2. lige v sezóne 1999/2000. Vtedajší ŠK Matador Púchov pod vedením Jozefa Šurana sa dostal do Mars superligy na šesť rokov, počas ktorých až tri razy zamieril do pohárovej Európy. Nevídaný jav na tú dobu. Čo si budeme klamať, na každú dobu.

Rok po postupe si zahral v 1. kole vtedajšieho Pohára UEFA vďaka žrebovaniu vo fair-play súťaži, kedy Slovensku prischla dodatočná miestenka v Európe. Ak na ulici uvidíte niekoho v červenom tričku, či šiltovke s logom klubu, má ich práve zo stretnutia proti Freiburgu. Mnohí si spomínajú, ako bolo na šesťtisícový štadión privezené mobilné osvetlenie a hľadisko praskajúce vo švíkoch videlo bezgólovú remízu. V odvete to takisto dlho vyzeralo na nulu, no v závere Freiburg udrel a fanúšikovia doteraz vinia trénera, že nestriedal unavených hráčov skôr a nevrhol na konci všetko do útoku.

V tej istej sezóne prehral Púchov vo finále Slovenského pohára s VTJ Koba Senec na penalty a frustráciu si vybil obsadením 2. miesta v lige, ktoré mu zabezpečilo ďalšiu európsku konfrontáciu. Do 1. kola Pohára UEFA bol Matadoru prisúdený francúzsky klub Girondins Bordeaux. Prehra 0:6 na ihrisku súpera znamenala, že do Žiliny, ktorá mala hostiť „domáce“ vystúpenie, prišli len tí, ktorí nechceli, aby im prepadli predražené lístky. Bordeaux nadelil Púchovu aj u Šošonov, tento raz 4:1.

Potom prišlo to, na čo ste čakali odkedy ste si klikli na tento článok. Matadori uspeli vo finále domáceho pohára proti Slovanu, 2:1 po predĺžení. Dres belasých vtedy obliekal aj Vittek, ešte predtým, než išiel strieľať góly do zahraničia. Tretia miestenka v Európe po sebe pre Púchov bola na svete. Súper? Barcelona.

Zápasová rozprávka

Stretnutie s Barcelonou sa konalo v Trnave. Pred pätnástimi rokmi nebol problém zohnať lístky na stretnutie, na ktoré ste chceli ísť. Aspoň čo si pamätám. Mal som vtedy 13 rokov a možno ani neviem, akú otec musel podstúpiť obetu, aby ich zohnal. V každom prípade, takmer každý človek z Púchova a okolia, ktorého sa spýtate vám povie, že na zápase bol. Mesto aj so spádovými obcami tvorí zhruba 40 000 obyvateľov. Pri vtedajšej šestnásťtisícovej kapacite Štadióna Antona Malatinskeho, mi to nevychádza. Hmmm.. Navyše, keď dobové zdroje uvádzajú počet divákov 18 000.

Kto si myslí, že za katalánsky veľkoklub nastúpilo nejaké céčko, je na veľkom omyle. Chvíľu im možno trvalo, kým našli Slovensko na mape, no na (vtedy ešte) zelený trnavský trávnik nastúpili do základu Valdes, Puyol, Reiziger, Cocu, Van Bronckhorst, Luis Enrique, Xavi, Quaresma, Ronaldinho, Gerard, Kluivert a zo striedačky Saviola. Na lavičke si posedeli Rustu, Márquez, Andresson, Hernandez, Overmars a Iniesta. Trénerom bol sám Frank Rijkaard. Toto všetko mal celý Púchov pred sebou ako na dlani. Matador mal na svojej strane mená ako Bernady, Hricko, Holčík, Jambor, Breška, Gegić, Ovad, Belák, Škripec, Čvirik a Nemec (nie ten reprezentant). Do hry striedali Brisuda, Majerník a Perniš (nie ten brankár). Na striedačke boli ešte Valach, Beljančin, Talda a Bakoš (áno, ten Bakoš).

Hostia márne dobýjali Bernadyho bránu, až sa to krátko po zmene strán podarilo Kluivertovi. Nula-jedna, stále parádny výsledok. V nadstavenom čase zahral Púchov exkluzívnu kontru po slabom Ronaldinhovom zakončení. Lopta na Brešku, prízemný center a Jambor s prispením radšej nechcem vedieť čoho vyrovnal. Sedel som za tou bránou. Alebo stál? Skákal? Jasal? Niečo neuveriteľné bolo priamo pred mojimi očami. Spomienka, ktorú len tak niečo nevytesní. Marcel Merčiak si už vtedy vedel vybrať zápas, na ktorom si zakričí, hoci jeho hlas ešte nebol v tom čase taký unavený.

A čo bolo potom, to vám rozpovieme hneď

S dobrým pocitom sme sa rozišli domov. Vyčkali sme zástup na toaletu v miestnom rýchlo-občerstvení a po diaľnici, ktorá vtedy končila zrovna v mojej rodnej obci Beluša, sme snívali krásny sen. O odvete na Nou Campe, ktorá skončila 8:0 v prospech favorita, už nikto nehovorí. Ak ju aj naša televízia vysielala, nikto by sa nepriznal, že ju pozeral. Ani na detektore futbalovej lži. Ako by sa ani nestala.

Na konci sezóny, ktorú Púchov odštartoval remízou s Barcelonou, sa Matador ocitol na predposlednom mieste novo-zvanej Corgoň ligy. Vtedajší tréner Milan Lešický zachránil súťaž ešte na dva roky a do 2. ligy na toto obdobie zamieril Slovan. V ďalšom ob-roku už ale Púchov prehral pod vedením Pavla Vrbu boj s Interom Bratislava. Bolo to v sezóne, ktorá sa preslávila titulom pre Ružomberok. Slovami klasika, odišli sponzori, nastali rozpory a Púchov klesol rovno o dve súťaže nižšie, pre nedostatočný kapitál. Všetci vinili trénera, ktorý žiaľ z výkalu bič neuplietol, neskôr ale získal titul s Ostravou, Plzňou a všetci vieme, kde je teraz. Titulky bulvárnych plátkov hlásali: Bola Barcelona, bude Močenok. Vtedy sa ani len nechyrovalo o one-hit-wonder tíme z Močenka, ktorý o dve sezóny klopal na bránu najvyššej súťaže.

Po roku sa Púchov prebojoval do 2. najvyššej súťaže, kde súperil o postup s vtedajším čerstvým holandským tímom z Trenčína. V boji o postup neuspel a dočkal sa ešte tvrdšej rany, než si zaslúžil. Matador ako klub zanikol, futbal sa dostal pod správu mesta a musel ísť od najnižšej dedinskej súťaže. V roku 2013 kúpil licenciu na 4. ligu od Moravian nad Váhom a ako-tak sa pozviechal. Momentálne mu patrí 9. priečka v 3. lige – skupina západ, ktorú hrá spoločne s blízkymi mestami a dedinami z Považskej Bystrice, Trenčianskych Teplíc, Beluše, či Lednických Rovní.

Sláva trvala krátko, no zapísala sa podčiarknutou hrubou kurzívou do pamäti všetkých. Nehaňte Považanov, keď vám rozprávajú o dni, kedy Púchov takmer porazil Barcelonu. Môže to byť tá najkrajšia spomienka, ktorú nosia vo svojom srdci.

Martin Marys Pagáč

Martin Marys Pagáč

(C) SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. 2018. Obrazový materiál podlieha autorskoprávnej ochrane. Jeho kopírovanie a redistribúcia je zakázaná.

Napíš komentár