10 Naj...podľa TakUrčitee: Šialené skraty hviezd II.

31.10.2013 / Martin Petro
Nie je otázkou, či je ZiZou v Top5, otázka je len, či jeho skrat je tým najväčším vo futbalovej histórii. (photo: SITA/AP Photo/Luca Bruno)

Nie je otázkou, či je ZiZou v Top5, otázka je len, či jeho skrat je tým najväčším vo futbalovej histórii. / (photo: SITA/AP Photo/Luca Bruno)

Prvými piatimi prípadmi futbalového šialenstva sme začali, dnes pokračujeme najlepšou päťkou. Bola do nej riadna tlačenica a mnohé skraty sa do rebríčka nedostali, aj keď boli dostatočne šialené.

Nohy v hokejkách som v rebríčku nechcel, no aspoň minimálnu zmienku si tieto prípady zaslúžia. To sa týka najmä Martina Taylora (Eduardo), Ryana Shawcrossa (Ramsey) a Axela Witsela (Wasilewski), ktorí sú asi tí najznámejší novodobí lámači kostí. No a Portugalec Joao Pinto zase nie je dostatočne veľké meno na to, aby sa do rebríčku „Hviezde drblo“ dostal na bodované miesto. Kandidoval so svojím úderom do brucha rozhodcu (na MS 2002), ktorým sa s ním rozlúčil cestou do šatne, kam ho arbiter poslal predčasne. 

No a Top ten iba tesne unikol Luisovi Suarezovi. Tento chlapík by si mohol pokojne aj vybrať, s ktorým zo svojich skratov bude kandidovať. Povesť kanibala si totiž do Anglicka doniesol už z Holandska, takže Branislav Ivanovič sa ani veľmi čudovať nemohol, že si ho Luis neposolil, než sa doňho v minulej sezóne zahryzol. Desaťzápasový dištanc, to v Premier League už dlho nebolo. Za uhryznutie Otmana Bakkala dostal v Holandsku iba 7. Uruguajcovi drblo aj na MS, keď v štvrťfinále v poslednej minúte predĺženia vyrazil loptu z bránky rukou. Červená karta a penalta. Ani to však Ghane nestačilo, Asamoah Gyan ju v 120. minúte nepremenil za obrovskej radosti „večne hladného“ Luisa, ktorý ešte ani nestihol odísť do útrob. V bezprostredne nasledujúcom penaltovom rozstrele Afričania vypadli a nestanovili tak nový penetračný rekord „čierneho kontinentu“. To všetko kvôli tej jednej sekunde šialenstva, ktorá sa nakoniec ukázala ako geniálna. Tak vidíš Luis, napokon si sa do rebríčka dostal. Si na nešpecifikovanej pozícií.

No a teraz už bodované priečky.

5. Pepe

Pepe si urobil meno v roku 2009 proti Getafe. Vo futbale už teraz môže dosiahnuť čokoľvek, v očiach verejnosti, spoluhráčov aj protihráčov ostane navždy zafixovaný ako psychopat, ktorého kebyže jedného dňa uvidíte vo večerných správach ako v afekte dobodal zo žiarlivosti svoju priateľku (a potom ju dal zjesť Luisovi Suarezovi), tak by vás to až tak neprekvapilo. Povedali by ste si: áno, to je presne ten typ, od ktorého by som to čakal. Zaškatuľkoval ho atak na kapitána Getafe Javiho Casquera, ktorý ho vyprovokoval prihraným pádom v šestnástke. Pepe ho 10 minút pred koncom derby s Getafe - ktoré bolo v tom čase vyrovnané 2-2 a pomerne vyhecované - stíhal v jasnej šanci a jemne ho pristrčil. Či to bol faul alebo nie, to teraz neriešme. To, čo nasledovalo potom, to nebol iba taký kopanec do Balotelliho alebo do ballboya, ktorý sa s loptou šuchce. Pepemu totálne preplo. Pred plným domom na Santiagu Bernabeu (85k svedkov), pred očami rozhodcu a všetkých okolo Casquera skopal na zemi ako psa. Dokonca aj pre toho chudáka psa, ktorý sa na deviatej priečke nášho rebríčka nenechal prehodiť cez plot od Jimeneza, keď vyrušil zápas medzi Belou Vista a San Juanom, by to bolo extrémne kruté zaobchádzanie. Pepe najskôr protihráča kopol do nohy, potom sa zahnal znovu a šľapou svojej „šroubovačky“ mu štupľami prebehol po chrbte. Casquero sa v rytme španielskej ligy začal na zemi zvíjať a tentokrát to ani nemusel veľmi prihrávať. Pepe sa k nemu zohol, priškripol mu ruku, natlačil mu hlavu na trávnik a nakričal na neho niečo, čo sa dalo z pier odčítať ako ty simulantská krysa! Chudákovi Casquerovi prišli pomôcť spoluhráči, ktorí Pepeho odstrčili. Ten pri tom šliapol Casquerovi na členok a omylom to asi nebolo. V následnej strkanici ešte udrel iného hráča do tváre a išiel dole. Neskôr povedal, že sa počas tých pár minút vôbec nespoznával, že sa nekontroloval, že ho to veľmi mrzí, že jeho najväčší trest je teraz s tým všetkým žiť, a že vlastne to on je ten chudáčik s obsesiou v zákernostiach a blablabla. Jednoducho a v skratke, že mu proste drblo. Možno by sa mu chlapcovi dalo aj veriť, keby podobné zverstvá - len v menšom rozmere - nerobil zápas čo zápas.

  

4. Paolo Di Canio

Paolo je takisto veľmi kontroverzná figúrka. Človek ani sám poriadne nevie, čo si o ňom myslieť. Na jednej strane sú fašistické prejavy, hajlovanie na oslavu gólov počas jeho pôsobenia v radikálnom mužstve rímskeho Lazia. Na druhej strane je genialita, s ktorou oné góly strieľal, napríklad niektoré jeho neskutočné voleje. Paolo je takisto hlavnou postavou jedného z najväčších fair-play gest, aké kedy vrcholný futbal ponúkol; to slávne chytenie lopty do rúk, keď mohol zakončovať do opustenej bránky (a on by to tým svojím volejom určite trafil). Paolo sám prerušil hru, pretože súperov golman si pri predchádzajúcom súboji nepekne vytkol koleno. Gesto sa stalo symbolom, získal zaňho cenu FIFA Fair Player a stal sa milovaným aj odsudzovaným zároveň. V roku 1998, dva roky predtým, totiž predviedol k tomuto činu presný protipól. V zápase s Arsenalom sa zaplietol do potýčky, ktorú spustil jeden z tvrdších súbojov v strede ihriska. Di Canio v nej kopol protihráča do nohy (tuším to bol Denis Irwin), celého rozbesneného ho ratovali spoluhráči, no ani to nepomohlo. Od rozhodcu Paula Alcocka videl po práve červienku. Paolovi v tej chvíli trošku drblo a do arbitra strčil ešte kým kartu držal v rukách. Sudí sa groteskne zosypal na zem ako opitý krasokorčuliar. Nemôžem si pomôcť, ale celé to vyznelo veľmi smiešne a smejem sa celkom bez výčitiek, pretože tu išlo iba o česť, nie o zdravie. Napriek tomu si Talian vyslúžil o jeden zápas väčší dištanc ako psychoš Pepe.

3. Roy Keane

Tento prípad je nechutný a možno do tohto rebríčku ani nepatrí. Hneď si vysvetlíme prečo a posúdiť môžete následne sami. V roku 1997 si Roy Keane vážne zranil väzy v kolene. Stalo sa to v súboji s Alfom-Inge Haalandom, po ktorom sa Keane zrútil na zem v šestnástke súpera. Nór si myslel, že Ír simuluje a okamžite k nemu pribehol a slovne ho napadol nevediac, že situácia je vážna. Roy Keane vo zvyšku sezóny nenastúpil, a ten zvyšok, to bola tá väčšia časť. Kým sa dostal naspäť do zápasovej kondície, trvalo to takmer rok. Na Haalanda - ktorý nad ním stál tesne po tom, čo mu zranenie spôsobil a kričal naňho, že je simulant – nezabudol. Pre tohto človeka si sľúbil pomstu. Kým sa obaja stretli opäť v zápase na opačných stranách ihriska, ubehli štyri roky. Nór sa dostal do City a hralo sa derby, ktoré bolo vyrovnané 1-1 a blížil sa záver. Vtedy obaja hráči vyštartovali proti lopte, Haaland bol pri nej skôr, odkopol ju. Roy Keane zdvihol šľapu do výšky kolena a zložil Haalanda v jednom z najhrozivejších zákrokov v histórií Premier League. A teraz, prečo by do rebríčku patriť nemal? Keanovi totiž nedrblo, mal to premyslené. Štyri roky čakal iba na správnu chvíľu. Za zákrok dostal 5 zápasov, pokutu a Haaland už nikdy neodohral celý zápas. Vo svojej biografií Ír priznáva, že to ani na sekundu neľutoval. Preňho to bolo oko za oko, zub za zub.

  

2. Eric Cantona

Keby tu chýbal kung-fu Eric, bolo by to asi veľké prekvapenie. Jeden z najpopulárnejších incidentov všetkých čias vyniesol Cantonu na striebornú pozíciu, kam sa dostal jednak veľkosťou trestu a druhak pre veľkosť seba samého. V súčine premenných hviezda/prehrešok je toto totiž jednoznačný kráľ všetkých šialeností, ktoré spáchali veľkí hráči, keď im drblo. Všetko začalo červenou kartou, ktorú dostal za nakopnutie obrancu, ktorý ho ťahal za dres. Pri jeho odchode z ihriska sa jeden z fanúšikov predral údajne až 11 radmi, aby pribehol zakričať na Cantonu, čo si o ňom myslí. F**k off back to France, you french motherf****r. To boli tie slová lásky. Eric so svojím temperamentom pozabudol na profesionálny chochmes a neváhal preskočiť reklamný pútač divokým skokom, pri ktorom išla jeho kopačka ako prvá. Matthew Simmons bol ten fanúšik, ktorý stihol utŕžiť zopár rán, kým Erica spacifikovali. Otec Jogy Bonito dostal dištanc na trištvrte roka, ktorý platil všade na svete, takže by mu nepomohlo ani hosťovanie v Šenkviciach. Všimnite si, že toto je už druhý Fergusonov zverenec, ktorému slávne drblo. A to ešte nepočítame Beckhama a Rooneyho, ktorí sa nechali na vlas rovnako vyprovokovať faulom na vlastnú osobu v drese kolísky futbalu na vrcholnom šampionáte, kde v KO fáze oslabili svoj mančaft za remízového stavu a tradične neskôr na penalty vypadli. Avšak na to, aby sa dostali do rebríčka im drblo primálo.

1. Zinedine Zidane

No kto iný ako Zidan Zidane? Možno ani nemá veľmi zmysel naťahovať opis prvého miesta, ktoré je až notorický známym príbehom o legende športu, ktorá svoju kariéru ukončila headpunchom v tom najväčšom finále, aké futbalista môže hrať. Neexistuje vari žiaden vďačnejší športový incident, ktorý by bol námetom na toľko videomontáží, gifov, fotopríbehov, diskomixov a kompilácií, ktoré tento vygradovaný spor karikaturizujú (strašne komplikované slovo, skúste si ho povedať rýchlo). To, čo Marco Materazzi povedal alebo nepovedal o sexuálnej výkonnosti Zidanovej sestry a matky sa asi nikdy nedozvieme (keby bol už v tom čase prezidentom Obama, tak sa to skrz odpočúvacie zariadenie určite dostane von), každopádne to Zizuho vytočilo natoľko, že mu dal hlavičku na solár, po ktorej nemohol čakať v žiadnej z galaxií nič iné, len červeňáska z voleja. V penaltovom rozstrele Frantíci (Trezeguet do brvna) zahodili akurát iba tú jednu jedenástku, ktorú Zidane kopať nemohol a ktorú by určite dal s rovnakým prehľadom, ako tú v riadnom hracom čase. Majstri sveta sa stali Taliani a pre Zidana Zidaneho ostane knokaut súperovho hráča posledným dotykom v majstrovskom zápase. Na prvom mieste je určite právom, pretože to, ako mu drblo, videlo v priamom prenose azda aj milión miliónov divákov, ktorí spoločne nechápali vlastným očiam a mnohí nevedeli, či sa smiať, plakať, alebo čo robiť. Ja som mal vtedy na tikete makarónov, takže som sa smial.

X-faktor. Ľubomír Moravčík

Bonusová priečka, ako sme sľúbili. Ľubo bol na MS 1990 už relatívne známy hráč a vychádzajúca hviezda spoza horizontu. Hrali sme o všetko s bývalým NDR/NSR (alebo ešte súčasným – kto si to má pamätať), bolo to štvrťfinále. Ľubo sa prehnal okolo jedného z obrancov, avšak loptu pred bránkovou čiarou nestihol odcentrovať. Bol totiž jemne faulovaný a spadol. Nemecko v tom čase vyhrávalo 1-0 gólom z penalty, čiže rovnakým výsledkom ako z penalty následne celé MS vyhrali. Nahnevaný Ľubo tiež pýtal penaltu, obranca mu údajne prišľapol nohu. Na ilustráciu onou nohou švihol a kopačka z nej vyletela do vzduchu, podobne ako si deti niekedy vyzúvajú papuče a smejú sa tomu. V tomto prípade to bolo gesto zmaru a rozčúlenia v jednom. Rozhodca pre nešportové správanie pochopenie nemal, vytiahol žltú kartu, pre Ľuba už druhú. Situácia dostatočne smiešna aj na túto dobu, na ktorej boli smiešne aj tie typické krátke fotbalistické trenky a vlnité účesy ala Rudi Voller. 

Martin Petro

Martin Petro

(C) SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. 2013. Obrazový materiál podlieha autorskoprávnej ochrane. Jeho kopírovanie a redistribúcia je zakázaná.

Napíš komentár