Život je vojna na päť setov, hovorí Ivan Lendl

23.10.2013 / Martin Petro
Ivan Lendl počas prednášky v Bratislave. (photo: Ivan Krupčík pre Big Ideas for CEE 2013)

Ivan Lendl počas prednášky v Bratislave. / (photo: Ivan Krupčík pre Big Ideas for CEE 2013)

Ivan Hrozný bol na návšteve v Bratislave. Ale pokoj, šable nechajte v pošvách, nemyslel som krutého cára z rodu Rurikovcov, ale najlepšieho československého tenistu všetkých čias - teraz už Američana - Ivana Lendla, ktorého vo svete nazvú občas rovnako. Svoj nickname si údajne získal pre svoju nevôľu usmievať sa na verejnosti. Na internete existujú iba štyri fotky, na ktorých sa Ivan usmieva, z toho dve sú fotomontážou. Takisto údajne. Ostatne, dnes to bude všetko údajné, keďže pán Lendl prišiel do Carltonu v Bratislave rozpovedať veľkú časť zo svojho životného príbehu vlastnými slovami. Dialo sa tak v rámci prestížneho fóra Big Ideas for CEE.

Vôbec nebol hrozný

Naoko férovú, no pri tom zmachinovanú redakčnú lotériu som vyhral ja, navliekol som sa do business casual a musel som ísť. No a reku, urobil som dobre. Pri príchode ma najskôr upútala iba blonďavá hosteska (manželka moje články nečíta) a odšťavený džús z pravého grepu. No potom vyšla na pódium Andrea Vadkerti - mimochodom úžasne prirodzená a najmä nestarnúca moderátorka - ktorá uviedla Ivana Hrozného na pľac. No a predstavte si, on hrozný vôbec nebol, práve naopak. Človek by neveril, aký dokáže byť jeden Čech skvelý rečník, keď rozpráva po anglicky. Publikum ho hltalo od prvej vety. Tým, že žil polovicu života v Česku a polovicu života + jeden rok už žije v USA, tak to išlo ako redaktorom Takurčitee fotbal na umelej tráve. Používal takú tú czech flavoured english, a tým to bolo krásne, lebo to bolo zrozumiteľné, plynulé a zároveň úsmevné.

V osadenstve bola hlava na hlave, poväčšine samý manažér. Ivan hneď na úvod povedal, že síce prišiel rečniť na fórum inšpiratívnych nápadov, o biznise hovoriť nebude. Porozpráva nám ale o tenise a niečo málo aj o golfe. O tom ako sa dostal tam, kde je. O tom, ako sa dostal k trénovaniu Andyho (Andy Murray) a kam sa dostal s ním. O svojich dcérach a o tom, ako im pomáha v golfovej kariére. Bude teda hovoriť o športe, tréningu, tvrdej robote, ale aj o úprimnosti, o zdravom „selskom“ rozume, ktorý celý život používal pri hľadaní východísk. Dostal totiž info, že by sa v publiku mali nachádzať inteligentní ľudia, ktorí si tie súvislosti so svojou sférou aktivít nájdu. Údajne. Hodinka s ním by mala stačiť. Treba povedať, že v tomto sme tak trochu ako on. Píšeme síce o športe, ale mnohokrát pri tom píšeme o živote a sme pri tom múdri ako rádio. Naši čitatelia sú predpokladám rovnako vnímaví ako poslucháči Iva Lendla a isto to cítia.

Nebudem vás nudiť tým, čo vám do pár sekúnd prezradí vševedka Wiki. Toto všetko zhrnieme do jedného dlhšieho súvetia pre tých, ktorí takéto zhrnutia ľúbia. Ivan Lendl bol pán hráč úradujúci v 80-tych rokoch, počas ktorých sa držal rekordne dlho ako svetová jednotka, zarába zo všetkých najviac peňazí a vyhrával neskutočné množstvo turnajov, z ktorých mu do dnes chýba iba Wimbledon a olympijské zlato (čiže presne to, k čomu doviedol Andyho).

Základom úspechu pohľad do zrkadla

Ivan bol silný tým, že sa na seba dokázal pozrieť úprimne do zrkadla, nebál sa pomenovať veci pravými slovami a už vôbec sa nebál riešení, ktoré sa takmer vždy spájali s tvrdou robotou. Bol to jeden z najväčších makačov histórie. Svoj úspech dosiahol tým, že svoje slabiny zmenil na zbrane. Dokázal to drinou, ktorú prijal za svojho najlepšieho kamaráta už od začiatku. Údajne už v 16 rokoch chcel byť svetová jednotka a za tým snom si išiel. Už medzi juniormi bil všetkých svojich rovesníkov. Prechod k dospelým zvládol rovnako plynulo, ako nám tento svoj príbeh vyprával. Za pár rokov bol tretí na svete, a práve tam sa jeho strmý výstup na chvíľu zasekol.   

Svoje prvé štyri veľké finále prehral. Borg, Connors, dokonca Wilander, neskôr pár krát aj McEnroe. Tí najlepší boli stále o kúsok pred ním a i keď jeho výsledky podľa mnohých prekročili jeho talent (už som spomínal, že to bol neskutočný pracant – hotový symbol poctivej práce) jemu sa nestačilo dívať na ich chrbát. Chcel byť najlepší, od malička. V jeden moment sa zastavil a povedal si, takto ďalej nie. Sadol si a analyzoval. Chcel vedieť, v čom je slabší, kvôli čomu prehráva. Nepotreboval okolo seba ľudí, ktorí ho tľapkajú po pleci a tvrdia, že je najlepší. On vedel, že najlepší nebol. Tak nejako sa dostal do rúk Tonyho Rochea, dnes už trénerskej legendy. Odhalili slabiny a urobili z nich novú Lendlovu zbraň. Dá sa povedať, že práve pod jeho vedením sa stal z Lendla kráľ tenisu na dlhé, dlhé roky. Jeho rekord pobytu na tróne prekonal až Federer.

No to už boli časy, v ktorých bol za amerického občana. Československo sa ho zrieklo, rovnako ako Martiny Navrátilovej, rovnako ako lžiček, pri ktorých udělali soudruzi z NDR chybu. Rovnako ako každého, kto zdrhol z príšerných podmienok a chcel dokázať niečo viac. Keď v roku 1989 porazil Lendl vo finále Australian Open Mečířa, noviny písali o skvelom výsledku pre československý tenis: Miloš Mečíř sa dostal až do finále, prehral toľko a toľko. Na meno víťaza deravá pamäť s krycím menom cenzúra zabudla.

Andy Murray story

Do trénerskej kariéry sa netlačil, nebol to žiadny vyhlásený stratég, ktorý by doma neobsedel. Netlačil ho ani pretlak voľného času. Mal 5 dcér, ktorým pomáhal s ich golfovou kariérou, čo je práca niekedy na plný úväzok. Čo mal, to boli obrovské skúsenosti a ten spomínaný zdravý sedliacky rozum. Ten použil aj v debate, na ktorú ho zavolal jeho kamarát a bývalý protihráč – nazvime ho Dave. Sadli si v trojici, ten tretí do partie bol Andy Murray, ktorý sa zháňal po novom koučovi. Ivan im mal dať pôvodne pár dobrých tipov, debata ale rozkvitla a Lendl sa rozrozprával. Urobil presne to, čo urobil svojho času pre seba. Povedal pravdu a ukázal na slabiny prstom. Toto by som robil ja na tvojom mieste. Podali si ruky a vrátil sa domov, o dva dni na to mu volá sám Andy s ponukou. Poď ma trénovať ty.

Dali si nejaké skúšobné tréningové jednotky, Ivan ho varoval, že to bude kopec tvrdej roboty. Andymu to nevadilo, naopak, páčilo sa mu a dohodli sa. Niečo sa odvtedy na Škótovej hre diametrálne zmenilo, to potvrdí väčšina. Podstatné je, že v rukách Ivana Lendla vyhral olympiádu pred svojimi. To sa inému tenistovi nepodarí najbližších asi 500 rokov. Pridal k tomu prvý grandslam na US Open a následne tento rok aj Wimbledon, ktorý získal Ivan Lendl aspoň takto, skrz svojho zverenca. Či to Andymu závidel, alebo to bral ako vlastný úspech, to sa v otvorenej diskusií každý bál opýtať.

Na otázku, či ho niekedy uvidíme smiať sa na kurte odpovedal, že nie. Lebo dobre vie, že na to každý fotograf čaká. Okrem toho povedal aj ďalšiu peknú myšlienku, jednu z mnohých. Skúsim ju parafrázovať. Rozprával akurát o päťsetových finále. Označil ich nie za zápas, ale za vojnu. Povedal, že ak chcete takúto vojnu vyhrať, najskôr ju musíte zažiť a trebárs prvú aj prehrať. On svoju prvú prehral, s Borgom v 1981, a to ho naučilo veľa. Napríklad aj to, čo urobiť nabudúce inak. V roku 1984 sa dostal vo veľkom finále do piatich setov opäť. McEnroe s ním premrhal dvojsetové vedenie a vojnu prehral. Lendl získal svoj prvý major a zároveň nálepku hráča, ktorý sa nikdy nevzdá. Ak sa teda bavíme o športe a živote zároveň, toto si z jeho príbehu môžeme pokojne odniesť so sebou.

Ivan dorozprával, ja som si dal grepový džús, zobral som si zážitok a išiel domov.    

Martin Petro

Martin Petro

Napíš komentár