Utorok, 30. júl 2024 
Former Skyblue Roky so štvorkou na konci nepatria v histórii nášho športu, československého aj slovenského, medzi tak úspešné ako tie s dvojkou. Napriek tomu je dobré si pripomenúť aj tieto míľniky, ktoré dotvárajú jeho mozaiku.
Škandály si podávali ruky
Šampionát v hokeji hostilo Fínsko. V roku 1972 sme dobyli titul v Prahe, o rok neskôr sme ho v Moskve už „museli“ prenechať Sovietom. Aspoň tak to potichu prezentovala široká verejnosť v súťaži „O zlatú mrežu“. Nebola to celkom pravda – v bývalej metropole ZSSR sme prenechali aj striebro Švédom.
V Helsinkách štartovalo iba šesť tímov: socialistický štvorblok ZSSR, ČSSR, Poľsko a NDR doplnil severský dvojzáprah Švédsko a Fínsko. Kanaďania trucovali, že nemôžu poslať profíkov, USA sa trápili v B skupine!
Po rokoch nudy bolo konečne „veselo“, niektorým až príliš. Nálepka „šampionát škandálov“ dostala svoje opodstatnenie po dopingových aférach, patáliach s reklamou, štrajku pracovníkov fínskych médií či hanebnom rozhodcovskom verdikte v kľúčovom zápase. Ale poďme pekne po poriadku.
Vencovo adieu
V československom tíme mali drvivú prevahu hráči z Čiech. Napokon, zodpovedalo to aj ligovej tabuľke, v ktorej 12 člennom poli svietili iba dva tímy zo Slovenska – Slovan Bratislava a VSŽ Košice. Oba skončili v strede tabuľky – Bratislavčania siedmi, východniari o priečku vyššie. Do našej zostavy sa rovnako vmestili iba dvaja hráči zo slovenskej metropoly – obranca Milan Kužela a kanonier Václav Nedomanský, mimochodom tiež rodák z opačnej strany rieky Moravy.
Pre populárneho Venca to bol napokon jeho posledný šampionát na európskom kontinente. Práve v tomto roku totiž emigroval cez Švajčiarsko do Severnej Ameriky, kde v tridsiatke neváhal skočiť rovnými nohami do WHA, vtedajšej konkurencie NHL. Po jej zániku ešte stihol sedem sezón aj v najslávnejšej lige sveta, väčšinu v drese červených krídiel z Detroitu. Svoju reprezentačnú bilanciu uzavrel na famóznych číslach – 220 zápasov, 163 gólov!
Futbalista Michajlov, nevidomý Kompalla
Pred štartom na MS sme prepriahali na trénerskom mostíku. Skončila dvojica Pittner – Kostka a na ich miestach začali ďalšiu úspešnú éru československého hokeja Karel Gut a Ján Starší. Ouvertúra však bola ako z hororu – v prvom prípravnom zápase sme podľahli outsiderovi z NDR 2:3. Hralo sa vo Weisswasseri na otvorenom klzisku, kde celý čas pršalo a ľad sa zmenil na kašu. Bolo treba rýchle zabudnúť, lebo šampionát klopal na dvere.
Hralo sa v tom čase tradičným systémom – každý s každým dvojkolovo. Tentokrát sme východným Nemcom nadelili osmičku, ešte predtým sme ňou stihli obdarovať aj Poliakov. Vzápätí sme zdemolovali aj „zbornú“ 7:2 (!) a to už bol výsledok, ktorý letel do sveta. Pre vtedajších „bratov z východu“ to bola jedna z najvyšších prehier v histórii.
Prvý zádrhel prišiel proti domácim Fínom v podobe prehry 2:5. Napokon nám body vrátili, keďže vo vzorke domáceho gólmana Stiga Wetzela objavili antidopingoví komisári nepovolenú látku efedrin. Náš tím to však po výbornom začiatku evidentne rozhodilo – prehrali sme aj druhý zápas so Suomi 4:5, so Švédmi dokonca 0:3 a nevyšla nám ani odveta proti ZSSR.
Viedli sme síce gólom Jiřího Holíka, ale potom ako západonemecký rozhodca Kompalla (aj v neskorších rokoch často inklinoval k borcom v červených dresoch) „nevidel“, že Michajlov dopravil puk do siete nohou, sme už zápas nezvládli a prehrali 1:3. Bolo z toho druhé miesto na MS aj ME (neskôr sa začal kontinentálny titul udeľovať víťazovi prvej časti) so štvorbodovou stratou na ZSSR. V tom čase sa aspoň striebro považovalo za samozrejmosť, takže hráčov na Ruzyni žiadne fanfáry nevítali.
Čierny Peter pre „dederónov“
Ešte pred fínskym brankárom bol z užitia dopingu obvinený Švéd Ulf Nilsson, neskôr člen legendárnej prvej lajny winnipegských tryskáčov Nilsson – Hull – Hedberg, a body po kontumácii pripísali Poliakom. Tí sa práve vďaka tomuto verdiktu od stola zachránili na účet hokejistov NDR, ktorí boli raritou A skupiny. Reprezentáciu totiž skladali len z dvoch existujúcich tímov – Dynama Berlín a Dynama Weisswasser. Viac im športový komitét, pod sovietskym vplyvom, odmietol zadotovať. Z rozhodnutí LIHG (dnes IIHF) sme profitovali aj my – nebyť dvoch kontumácií, boli by sme sa vracali bez cenného kovu a to by už bol ťažký prepadák, po ktorom by určite padali hlavy.
Naopak, Švédi považovali bronz za sklamanie. Už pred dopingovou aférou hrozili odchodom zo šampionátu, lebo zástupcom medzinárodnej federácie sa nepáčili reklamy na ich prilbách. A keď sa k tomu pridal štrajk pracovníkov rozhlasu a televízie, a prenosy začali haprovať, nálepku „problémové“ si tieto majstrovstvá zaslúžili mierou vrchovatou.
Do ďalšej edície, ktorú v roku 1975 organizovalo vtedajšie Západné Nemecko, sa po trojročnej pauze vrátili hokejisti USA, ktorí vyhrali B-skupinu pred domácou Juhosláviou (!). Až tretí skončili Západní Nemci (NSR), takže bolo jasné, že MS 1975 sa odohrajú bez domáceho tímu, čo bol ďalší paradox doby. Osmičku B skupiny doplnili Japonsko, Holandsko, Rumunsko, Nórsko a Rakúsko. Až v C skupine pôsobili v tých rokoch dnešní pravidelní – nepravidelní účastníci „áčka“ – Švajčiarsko, Taliansko, Francúzsko, Maďarsko. Zvyšok pelotónu tvorili exoti: Bulharsko, Čína, Austrália, KĽDR. Márne by ste v troch skupinách hľadali v tom čase napríklad Dánov…
Mexická trauma
X. MS vo futbale hostila v dňoch 13. júna – 7. júla NSR v deviatich mestách: Mníchov, Frankfurt nad Mohanom, Stuttgart, Dortmund, Düsseldorf, Gelsenkirchen, Hannover, Hamburg a Západný Berlín (v tom čase mestské teritórium so samostatným štatútom na území NDR). V 16 člennom poli však pri žrebovaní chýbala menovka CZECHOSLOVAKIA.
Na rozdiel od hokeja, československý futbal prežíval v prvej polovici 70. rokov krušné, tzv. pomexické časy. Trauma z roku 1970, keď sme sa kvalifikovali po ôsmich rokoch na svetový šampionát a totálne vybuchli, bola ťažšia, než si ktokoľvek v našom najpopulárnejšom športe pripúšťal. Montezumova pomsta kántrila Cortésove vojská začiatkom 16. storočia, československý futbal, hoci si nechcel podmaniť ríšu Aztékov, už dávno v časoch, keď na ňu fungovali lieky.
Do Strednej Ameriky sme sa vybrali s azda najlepším výberom všetkých čias. Trnava bola kontinuálny majster, Slovan čerstvý víťaz PVP. Kvôli funkcionárskemu alibizmu sme však leteli neskoro a nestačili sme sa aklimatizovať. Naše prvé polčasy boli výborné, dokonca sme viedli nad Pelého Brazíliou. Ale čo z toho – v druhých dejstvách sme vo vysokohorskom prostredí Guadalajary (1. 600 m nad morom) ťahali nohy za sebou a napokon prehrali všetky zápasy – po Brazílii aj s Rumunskom a Anglickom a vracali sme sa bez bodu.
Funkcionárska vendeta
To, čo nasledovalo doma, nemožno nazvať inak ako bezhlavou pomstou neschopných, ale všemocných funkcionárov. Vymyslela sa aféra Puma – Adidas a väčšina „Mexičanov“ dostala reprezentačný ban. Na úvodný zápas kvalifikácie ME 1972 s Fínskom sme museli nastúpiť prakticky s C garnitúrou. Remizovali sme s futbalovým trpaslíkom zo severu 1:1. Hráčov časom omilostili, tí začali naháňať postup, ale napokon k nemu chýbal práve ten stratený bodík s Fínmi… (v tom čase sa ešte za víťazstvo udeľovali len dva body).
K rozglejenej reprezentácii sa futbalová generalita rozhodla povolať za šéftrénera Václava Ježka, ktorý práve končil angažmán v Holandsku. Jeho asistentom sa stal úspešný lodivod belasých Jozef Vengloš. Napokon z toho bolo najlepšie trénerské manželstvo v dejinách nášho futbalu, ktoré však muselo v začiatkoch svojho pôsobenia preladiť celý orchester. A rovno za pochodu, lebo kvalifikácia už klopala na dvere.
Rýchle vytriezvenie v Kodani
Dostali sme sa do trojčlennej kvalifikačnej skupiny s Dánskom a Škótskom, z ktorej mal víťaz isté miesto v NSR. Pre dnešných fanúšikov futbalu sci – fi. Súčasné šesťčlenné kvalifikačné skupiny sú výsledkom najmä rozpadu ZSSR a Juhoslávie, plus expanzie futbalových trpaslíkov, často s kvalitou tímov krajských majstrovstiev. O postup sa mali pobiť naši so Škótmi. Tí boli v tom čase najlepším tímom z Ostrovov – každý špičkový klub anglickej First Division (dnes Premiér League) mal vo svojom strede škótskych reprezentantov, často na kľúčových postoch. A najviac Leeds United, ktorý to v roku 1975 dotiahol až do finále EPM (dnešná Champions League).
Naopak, Dánsko bolo v tom čase úplný outsider, ktorý si dlho potrpel na amatérsky štatút hráčov, hoci v zahraničí im kopali viaceré esá. Vrátane najlepšieho futbalista Európy 1977 Alana Simonsena. Zmena nastala až v kvalifikácii o EURO 1984, keď Dáni odsunuli v skupine na nepostupové miesto Angličanov a na záverečnom turnaji naplno prvýkrát explodoval Danish Dynamite. O to smutnejšie bolo, že sme s nimi 2. mája 1973 v Kodani dokázali iba remizovať 1:1. Aj to skôr zásluhou neistého brankára Therkildsena ako umenia Ladislava Petráša…
Nádej definítvne zhasla v Glasgowe
Škóti už na jeseň 1972 vyhrali v Idraettsparku 4:1 a to prakticky rozhodlo. Koleso dejín sme ešte mohli otočiť ziskom aspoň bodu v Hampden Parku. Ale na Britských ostrovoch sa nám vždy roztriasli kolená už v tuneli, takže tomu málokdo veril. Na trávnik obávaného kotla vybehla naša jedenástka s dvomi debutantmi – Bendlom a Panenkom a väčšinu času sme sa len bránili na vlastnej polovici.
Nádej nám svitla po polhodine hry, keď prvú strelu na bránu, vypálenú Zdeňkom Nehodom, pustil ďalší neistý gólman Ally Hunter (bola to jeho labutia pieseň, MS už odchytal Harvey z Leedsu) nepochopiteľne za seba. Drvivý nápor Škótov sme napokon neustáli – Holton a Jordan posunuli na Mundial súpera. Druhopolčasový poltucet do dánskej siete na Letnej bol len slabou náplasťou na nepostupové druhé miesto.
Škóti, ktorí zabrali naše miesto na šampionáte, zo skupiny s Brazíliou, Juhosláviou a Zaire (dnes DR Kongo) nepostúpili, hoci neprehrali. O horšie skóre ho museli prenechať trápiacim sa obhajcom v kanárikových dresoch. Vo finále vyhrali domáci 2:1 nad Cruyffovým Holandskom, ktoré prinieslo na scénu tzv. totálny futbal a väčšina zemegule mu priala titul za parádne výkony.
Nám priniesla budúcnosť po tejto kvalifikácii dve správy – dobrú a zlú. Práve tu sa začal formovať kolektív, ktorý v roku 1976 vystúpil v Belehrade až na európsky piedestál. A tá zlá? Škótov sme dostali aj v ďalšej kvalifikácii o Argentínu 1978 a opäť nás vyliali, čomu by neboli verili v roku 1974 ani tí najväčší pesimisti. Ale o tom niekedy nabudúce, keď budeme spomínať na roky s osmičkou na konci…
Nabudúce pokračovanie – rok 1984.
Komentáre