Piatok, 17. máj 2024

1984: Goliérové striebro zo Sarajeva, obrazovky bez Eura a (ne)dobrovoľný bojkot olympiády

Former Skyblue Former Skyblue 11.04.2024
Foto: Facebook.com/igorliba11

Olympijský rok 1984 bol bohatý na športové udalosti. Po jeho skončení sme mohli konštatovať iba čiastočnú spokojnosť – s vystúpením hokejistov v Sarajeve. Futbalistom po famóznom roku 1980 zostali len oči pre plač. Počas ME mohli akurát na diaľku obdivovať umenie Platiniho družiny a obhájiť olympijské zlato z Moskvy im zabránilo politické rozhodnutie.

So slovenskou štvoricou

ZOH sa konali na veľmi netradičnom mieste – v bosnianskom Sarajeve, ktoré bolo ešte v tom čase súčasťou Juhoslávie. Kto by bol vtedy veril, že už o osem rokov neskôr sa toto mesto premení na bojovú zónu a niektoré jeho štvrte budú pripomínať zbombardovaný Stalingrad? Takto vyzerala napríklad Grbavica, kde leží futbalový štadión Željezničaru.

Náš hokej zastihli hry v období pred ďalším vrcholom, z ktorého sme spadli v závere 70. rokov. Generačná výmena bola dokončená, hra mužstva už mala fazónu a tak sme si začali po rokoch trúfať na výmenu „zbornej“ na tróne svetového hokeja. Do Sarajeva sme vyrazili s tímom, v ktorom si našli miesto štyria Slováci. A vôbec nie na postoch nosičov vody. Naopak, Lukáč – Rusnák – Liba tvorili elitný prvý útok, od ktorého výkonu závisel úspech či neúspech mužstva. Štvrtým do partie bol ďalší Bratislavčan Dušan Pašek. Hecli sa aj dizajnéri – na tomto turnaji sme štartovali s goliermi, úplne netradičnými pre hokejové dresy.

Vrátili sme požičané

Okrem Sovietov sme tentokrát náš fokus zamerali aj na Američanov. Tí nám pred štyrmi rokmi v Lake Placid nadelili debakel 3:7 a sami sa napokon tešili zo zlata, keď v rozhodujúcom dueli porazili aj ZSSR 4:3. Dodnes sa tento výsledok označuje ako „Miracle on Ice“ (Zázrak na ľade) a ich neuveriteľný príbeh bol aj sfilmovaný. Sovieti by ich zo 100 duelov vraj 99 krát porazili, iba ten jeden rozhodujúci im vyšiel, tvrdia dodnes neprajníci.   

Ale kto si aj po rokoch zapne na youtube zápasy vtedajšieho amerického tímu, asi s tým nebude celkom súhlasiť. Rýchly a priamočiary hokej, s ktorým prešli celým turnajom ako nôž maslom, skôr velí k zloženiu klobúka pred tvorcom mužstva Herbom Brooksom. Ten ho skladal prevažne z univerzitných študentov, dlhé mesiace až roky, pričom nekompromisne vyhadzoval všetkých, ktorí ho nepresvedčili a naočkoval mu agresívny ofenzívny štýl, ktorým potom dobyl hokejový Olymp.

Američanov sme v sarajevskej hale Zetra opäť dostali do základnej skupiny. Veľa zlatých olympionikov z roku 1980 už brázdilo arény NHL, ani lavičke už nešéfoval Brooks, ale Lou Vairo. Z hrdinov sa dostavili iba John Harrington a Phil Verchota. Prešli sme ich napokon hladko 4:1 a vrátili požičané spred štyroch rokov. Pamätným zostane tento zápas najmä tým, že o všetky štyri československé góly sa postarala slovenská trojica Liba (2), Lukáč a Rusnák.

Už pred USA sme sa v prvom zápase zastrelovali na Nóroch (10:4, tam sa blysol hetrikom Vinco Lukáč), v treťom proti Rakúšanom prišla na rad nevídaná smršť (13:0), deklasovali sme aj Fínsko (7:2) a Kanadu (4:0). Práve tá nás odprevadila do štvorčlennej finálovej skupiny, kde nás už čakali len dva zápasy, lebo skupinový sa započítal. Po výbornom taktickom a zodpovednom výkone sme zlomili Švédov 2:0 a striebro sme mali isté. Zostávalo už len finále proti rivalovi zo ZSSR.

Ešte priveľké sústo

Vstúpili sme do neho v nedeľu 19. februára krátko popoludní. Nabudení sebavedomím z predošlých víťazstiev, že už máme aj na nich. Po hernej stránke sme obstáli, ale šťastena hrala tentokrát proti nám. Po našich šanciach, ktoré vychytal Treťjak, sa puk od hornej žŕdky odrazil na chrbát gólmana Šindela a skončil v našej sieti. Otáčať zápas proti vtedajším zverencom Viktora Tichonova bola úloha na úrovni úteku z Acatrazu. Búšili sme do súpera, mali sme šance, aj žrď sme trafili. Ale napokon sme prehrali 0:2. Napriek tomu vládla doma tentokrát so striebrom veľká spokojnosť. Cítili sme, že moment, kedy zbornú porazíme, sa blíži. A tréner Luděk Bukač to podčiarkol slovami, že dať si pred nadchádzajúcim pražským šampionátom iný cieľ ako titul, by bol číry alibizmus.

Za pravdu mu dal aj Švédsky pohár, ktorý sa odohral v máji ako bodka za olympijskou sezónou v Göteborgu a Karlstade. Zdolali sme domácich 3:2, Fínov 9:3 a na ľade Färjestadu zdemolovali aj ZSSR 7:2! V tomto zápase sa definitívne rozlúčil s reprezentačnou kariérou brankársky velikán Vladislav Treťjak. Nevyhnalo ho sedem gólov, rozhodnutie ukončiť skvelú kariéru urobil už ako zlatý medailista zo Sarajeva.

Kanadské prebudenie

Lenže prišlo leto a po ňom v septembri tretí ročník prestížneho Kanadského pohára, ktorý nás vrátil nohami pevne na zem. V predošlých dvoch ročníkoch sme si zahrali finále a semifinále, tentokrát mužstvo kvárené zraneniami, sa trápilo a nevyhralo žiadny z piatich zápasoch v základnej skupine, čo sa mu dlhé roky nestalo. Napokon jediný bod sme vydolovali v dueli s NSR po remíze 4:4. Nemci nahradili tentokrát vo vybranej šestke Fínov, lebo v tom čase disponovali lepšími výsledkami a dostali pozvánku namiesto Severanov.     

ZSSR sme tentokrát nedali ani gól (0:3), prehrali sme aj so Švédskom 2:4 (hoci sme viedli po prvej tretine 2:0), s USA 2:3 a s Kanadou vysoko 2:7 a balili sme kufre prvýkrát bez postupu do play off. Najpamätnejším momentom turnaja bola účasť Petra Šťastného v drese javorových listov, ktorý bol osem rokov predtým jedným z ťahúňov čs. reprezentácie vo finále práve proti Kanade.

Komicky pôsobilo, ako sa v našom vzájomnom zápase komentátori ČST dlho tvárili, že na ľade nie je. A zrejme sa modlili, aby nedal gól. Napokon Peter predsa ten posledný do našej siete zavesil a vtedy sa ho už nedalo prehliadať. V skutočnosti im však nebolo čo závidieť. V časoch bipolárneho sveta si nejaký súdruh mohol povedať, že neodsúdili dostatočne emigranta a lukratívne miesta mohli byť minulosťou…

            Facka, ktorú sme dostali v zámorí, však padla na úrodnú pôdu. V máji nasledujúceho roku sme v Prahe po ôsmich rokov opäť dobyli titul majstra sveta a ako prvý dvihol trofej nad hlavu kapitán Dárius Rusnák!

Socialistický bojkot

Futbal mal v tomto roku dva vrcholy – Euro vo Francúzsku a olympiádu v Los Angeles. Do Kalifornie sme mali cestovať ako obhajcovia zlata, ale už v predstihu sme vedeli, že to tak nebude. V roku 1980 sa LOH konali v Moskve a kvôli vpádu sovietskych vojsk do Afganistanu ich časť západného sveta, na čele s USA, bojkotovala. A bolo jasné, že o štyri roky príde rovnaká vendeta z druhej strany. Tak sa aj stalo a spolu so ZSSR sa na nej museli podieľať aj jeho satelity tzv. socialistického bloku, vrátane Československa. Futbalisti tentokrát nemuseli hrať ani kvalifikáciu, ale napokon prišli o životnú udalosť v bizarnej hre svetových mocností.

A tak nám zostali len ME a túžba štartovať tretíkrát za sebou na ich záverečnom turnaji, ktorý tentokrát hostilo sedem francúzskych miest. Po žalostnom prepadáku na MS 1982 sme však potrebovali urobiť za pochodu generačnú výmenu. Viacerí zaslúžilí majstri športu, ktorí tento šampionát na trávniku hanebne odpochodovali, sa porúčali spolu s trénerom Venglošom (odišiel trénovať Sporting Lisabon) a vyvstala otázka, čo ďalej?

Švédi udreli vo finiši

Napokon sa funkcionári rozhodli zveriť opraty do rúk trénerovi zlatých olympionikov 1980 Františkovi Havránkovi (navyše, keď už bolo jasné, že žiadna obhajoba sa konať nebude). Franta bol bezpochyby človek, ktorý futbalu rozumel, žil pre tento šport, ale od začiatku až do konca kvalifikácie sa dopustil viacerých chýb, ktoré nás napokon stáli vytúžený postup. Tú fatálnu si nechal na úplný záver kvalifikácie, ale k tomu sa dostaneme.

Hoci futbalový národ bol „španielskou“ produkciou našich reprezentantov doslova zhnusený, nebol čas na meditácie. Našimi súpermi v silnej V. kvalifikačnej skupine boli svetoví šampióni z Talianska, Švédsko, Rumunsko a Cyprus. Už 6. septembra 1982 nás čakal v Bratislave prvý zápas proti Švédsku. Tre Kronor sa na MS na rozdiel od našich ani nedostali a tak mimoriadne túžili napraviť si chuť. Proti ním vybehla pred zrakmi takmer 15 000 divákov na trávnik Tehelného pola zostava, ktorá nikdy predtým a ani nikdy potom už spolu nehrala. Prekvapil najmä interistický dvojzáprah v útoku Brezík – Pokluda (v tom čase ešte RH Cheb). 

Napriek všetkému sme dvomi gólmi večného smoliara Petra Janečku získali skraja druhého polčasu vedenie 2:0 a zdalo sa, že prvé body sú pod strechou. Nezohratý mančaft však záver neustál – v 87. min. Jingblad a v 90. min. Ulf Nilsson sa postarali o pokračujúcu traumu čs. futbalu. Zápas priniesol aj fanúšikovské bizarnosti – veľká skupina spolužiakov opustila štadión päť minút pred koncom a vyrazila zapiť vížazstvo do legendárneho Mamuta. Po Vajnorskej ulici medzi električkami mávali vlajkami a skandovali: „Vyhrali sme 2:0“.  A čudovali sa, prečo si ľudia v oknách ťukajú si na čelo…

Nádej zo San Sira        

Čo sme doma stratili, vybojovali sme späť uprostred novembra v Miláne pred 72.000 divákmi. Tí konečne mali možnosť vidieť doma svojich majstrov sveta, ktorí v júni triumfovali v Madride. Gros nášho výberu tvorili hráči Bohemians, ktorí mali našliapnuté k svojmu jedinému titulu a darilo sa im aj v pohárovej Európe. Uhrali sme remízu 2:2, keď úradoval najmä dovtedy úlne neznámy Jiří Sloup. Prvý gól dal, druhý kompletne pripravil. Trénerský „headhunter“ Tomáš Pospíchal ho vytiahol z Plzne na veľkú scénu až takmer v tridsiatke. Jeho klátivý pohyb miatol súpera a bol našou tajnou zbraňou.

Bod na pôde svetového šampióna sa cenil, ale v konečnom účtovaní až takú cenu nemal. Azúroví dosiahli s väčšinou hráčov na hranici športového dôchodku na MS svoj Mount Everest a vzápätí stratili motiváciu. Fackovacieho panáka si z nich urobili aj Švédi a Rumuni, takže napokon skončili v tabuľke na 4. mieste, keď predbehli len Cyprus. Pre majstra sveta nelichotivá vizitka.      

Na jar sme opäť najskôr zlyhali na Afroditinom ostrove, kde sme dokázali iba remizovať (rovnakého faux pas sme sa dopustili aj o 10 rokov neskôr v kvalifikácii o MS´94) a výkony ako na hojdačke mali pokračovanie. V apríli sme na Strahove rozbili v odvete Cyperčanov šiestimi gólmi a v máji sme zvíťazili na horúcej pôde v Bukurešti. Pred neprajným publikom proti tvrdému súperovi nám stačila na dva body penalta, ktorú premenil Vízek a pred jesenným druhým polčasom podržal nad vodu našu postupovú nádej.

Rozkaz znel jasne – dvakrát vyhrať

Na jeseň nás čakali tri rozhodujúce zápasy, ale opäť sme začali zle. Na štokholmskom predmestí Solna, kde Rumuni pred nami vyhrali 1:0, sme my rovnakým pomerom prepustili body domácim. Ešte horšie vyznelo, že sme sa prakticky nedostali do poriadnej šance. Na rozdiel od žlto – modrých, ktorí mohli viackrát rozvlniť našu sieť. Elegantné nožničky Zdeňka Prokeša, ktorými vykopol loptu z bránkovej čiary už prekonaného Mikloška, vidím dodnes. Aj svojich bývalých spoluhráčov, ktorí sa ho potom snažili napodobiť. Ale väčšinou si len poriadne narazili chrbát…

Pred záverečnými dvomi zápasmi na domácej pôde znel imperatív – dvakrát zvíťaziť a postup je náš. Prvý diel proti demotivovaným Talianom sme na pražskom Strahove zvládli vďaka dvom zásahom dnešného trénerského búrliváka Petra Radu. A v tej chvíli asi nebolo u nás fanúšika, ktorý by neveril, že si poradíme aj v záverečnom dejstve s Rumunskom v slovenskej metropole.  

Bratislavské sklamanie

Hralo sa v stredu 30. novembra podvečer na Tehelnom poli, kde sme tradične vypredali štadión (45.554) a boli ochotní vytrvale hnať našu repre za postupom ako vždy pred tým. Prvý zásah do fanúšikovského odhodlania prišiel od trénera Havránka. Slovenský futbal v tom čase strádal a jeho kluby boli v tabuľke naukladané nedôstojne za sebou v dolnej polovici tabuľky. Mužstvo skladal prevažne z českých hráčov, ktorí mali vtedy vyššiu kvalitu aj medzinárodnú ostrieľanosť, čo bolo pochopiteľné.

Lenže, kombinácia Bohemians + Dukla mala po vyčerpávajúcej jeseni tiež svoje limity. Ligové a reprezentačné povinnosti, Bohemians v EPM či Dukla v Pohári UEFA, kde zviedla heroický boj s Manchestrom United, urobili svoje. Tréner pritom tvrdohlavo prehliadal hráčov Sparty, ktorá vyradila v Pohári UEFA Real Madrid (!), zdemolovala anglický Watford a postúpila do jarnej časti. Nehovoriac o Slovákoch (minimálne dvoch), ktorých mal na bratislavskú pažiť poslať od úvodného hvizdu.

V nepríjemnom jesennom počasí sme neproduktívne búšili do konzistentného súpera s Mirceom Lucescom na lavičke, ktorý vedel, čo má hrať a ako nám vrátiť požičané z Bukurešti. Napriek tomu sme ho mohli zlomiť, keď hlavička Pavla Chaloupku zapadla za Lungov chrbát. Maďarský rozhodca Palotai, považovaný v tom čase za jedného z najlepších na svete, ho však pred ofsajd neuznal. VAR ešte nebol a keďže Maďari horia k Rumunom približne rovnakou „láskou“ ako k nám, skúsme mu veriť, že mal pravdu.

Slováci priniesli oživenie

S pribúdajúcim časom bez gólu v súperovej sieti narastala aj nervozita v hľadisku, v ktorom diváci namiesto povzbudzovania stále viac nesúhlasne hučali na trénera, ktorí stále váhal so striedaním. Až v 72. minúte konečne poslal na trávnik slovanistu „Maca“ Luhového, ktorý mal v tom čase lepšiu formu ako ostravský Daněk a Laca Jurkemika z Interu, ktorý zasa vždy odviedol stopercentný výkon. Obecenstvo následne zaburácalo nadšením a opäť hnalo mužstvo svojimi hlasivkami vpred.

Lenže, padlo to najskôr na druhej strane a Geolgau de facto posunul Rumunov do Francúzska. Luhového vyrovnávajúci gól v 85. minúte už znamenal len bod tabuľky a naše celkové 3. miesto. Záver osolili výtržnosti rumunských fanúšikov, bordel, ktorý na štadióne a v okolí zostal a horká pachuť v ústach, že naša európska medailová éra neslávne skončila v chladnom bratislavskom večeri…        

… a nastalo dlhé čakanie

Sklamanie bolo také veľké, že Československá televízia (ČST) nám po dlhom čase neponúkla priame prenosy ME 1984 v skupinách a tak sme ocenili tie na rakúskej ORF či v maďarskej televízii. Prebrala sa až na vyraďovačku. Euro vyhralo Platinho Francúzsko, ktoré vo finále zdolalo Španielsko 2:0. Rumuni na úvod remizovali so Španielmi 1:1 a potom prehrali s NSR 1:2 a s Portugalskom 0:1, a v skupine B skončili na poslednom mieste. 

A reprezentácia? Havránek sa tentokrát porúčal od kormidla bez pocty. Nahradil ho držiteľ Zlatej lopty 1962 Josef Masopust, ktorý na jeseň 1984 vstúpil do kvalifikačných bojov prehrou na pôde bronzových Portugalcov.  A tá predurčila aj jeho ďalšie pôsobenie. Napokon nás nedostal do Mexika 1986, ani na Euro 1988. Na postup sme si počkali až do roku 1990, keď Jozef Vengloš zložil veľký reparát za španielsky prepadák. Ale to je už iná pesnička – tá labutia federálna na majstrovstvách sveta… 

TakUrčitee SMS
Keď ste sa dočítali až sem, mám jednu prosbu. Po ôsmich rokoch poctivej práce nebudem chodiť okolo vriacej kaše a na bránu vypálim z ťažkého uhla: Uchádzame sa o symbolický príspevok od toho najvernejšieho – nášho fanúšika. Takurčitee teraz môžete podporiť cez jednoduchú SMS na číslo 8866. Na oplátku viem sľúbiť, že v neobjektivite nepoľavíme a budeme písať najlepšie ako vieme aj ďalej. Budeme prinášať ďalší športovo-zábavný obsah, ktorý oceňujete už vyše sedem rokov. Aj vďaka vám bude naša forma ďalej stúpať. Stačí poslať SMS v tvare: TAKURCITEE na číslo 8866 a podporiť nás sumou 2 Euríčka, ktorú zaplatíte v najbližšej faktúre svojho mobilného operátora. Za kolektív pisálkov z celého športového srdiečka ďakujem. Telovýchovný vedúci.

Komentáre

Tagy:

Odoberajte nás

Prihláste sa do nášho newslettera