Pondelok, 18. marec 2024

1992: Ako vojna pripravila Juhosláviu o európsky titul 

Former Skyblue Former Skyblue 29.07.2022
Zdroj: Facebook

Stop pre ruských futbalistov v kvalifikácii o Katar nie je precedensom. Niečo podobné, kvôli občianskej vojne, zažili pred 30 rokmi futbalisti vtedajšej  Juhoslávie. Tí sa už hotovali na švédske Euro 1992, keď dorazil „ban“ z UEFA a mohli zasa vybaľovať kufre…

Život v spoločnom kotli

Juhoslávia ako federatívna republika vznikla po II. svetovej vojne a tvorilo ju šesť zväzových republík – Srbsko, Chorvátsko, Slovinsko, Macedónsko, Čierna Hora a Bosna a Hercegovina. Pod Srbsko zároveň patrili dve autonómne provincie Vojvodina a Kosovo, ktoré od roku 1974 požívali de facto rovnaké výsady ako republiky. V tejto rozmanitej krajine našlo svoj domov viacero národov a etník. Či tomu boli radi, je už druhá vec.

Zjednotiteľom bol bývalý partizánsky veliteľ Josip Broz Tito, ktorý vládol tvrdou rukou a akékoľvek prejavy „národnostných“ záujmov boli počas jeho 27-ročnej vlády potlačené. Ale keď prezident v máji 1980 zomrel, nastalo uvoľnenie a nacionalizmus sa začal prebúdzať z hlbokého spánku. Znalí pomerov varovali, že to môže byť veľký rachot. Ale aj ich zrejme prekvapil totálny výbuch tlakovej nádoby.

Občianska vojna vypukla v roku 1991 a priniesla Európe hrôzy, ktoré nezažila od pádu hitlerovského Nemecka. Týmto pojmom sa všeobecne označujú ozbrojené konflikty na území bývalej Juhoslávie v rokoch 1991 – 95. Spoločným menovateľom bol nacionalizmus, znásobený faktom veľkej etnickej a náboženskej rôznorodosti obyvateľstva celej federácie, ale aj jej jednotlivých republík.

Nástup výnimočnej generácie

Juhoslovanský futbal prežíval na začiatku 90. rokov svoje najlepšie obdobie. Začalo to triumfom „dvadsiatky“ na MS 1987 v Chile, kde Prosinečki, Boban, Šuker, Mijatovič, Jarni a spol. zdolali v semifinále NDR (2:1) a vo finále NSR (1:1, 5:4 na penalty) a získali trofej. Vtedy ešte srbsko – chorvátska kombinácia, doplnená o ďalšie národnosti, držala ako lego a bola prísľubom budúcich úspechov juhoslovanského futbalu.

Lenže krátko po rozpade východného bloku sa dostali ku kormidlu zúriví nacionalisti – v Belehrade Slobodan Miloševič a v Záhrebe Franjo Tudjman. Radikálizácia najväčších národov vo federácii, ale i väčšiny etník, začala pripomínať vriacu vodu v kanvici. A prvý „prúser“ nedal na seba dlho čakať. Ako futbalový medzník v konflikte je zapísaný 13. marec 1990. Vtedy sa malo hrať na záhrebskom Maximire vždy ostro sledované derby medzi domácim Dinamom a Crvenou zvezdou Belehrad. Malo…

Kop do policajta

V skutočnosti sa zápas ani nezačal. Už pred ním vypukli násilnosti medzi domácim tvrdým jadrom Bad Blue Boys a rovnako ostrými chlapcami z hosťujúceho Delije, ktorým velil mafián, neskôr politik Željko Ražnatovič, všeobecne známy pod prezývkou Arkan. Tí nenechali kamene letiace z chorvátskej strany bez odozvy a pridali aj chorály ako „Záhreb je srbský“ a „Zabijeme Tudjmana“.

Vzápätí domáci fans prenikli na ihrisko a hosťujúci tím bol rád, že dokázal rýchle dobehnúť do tunela. Policajti sa pokúšali robiť poriadky s domácimi nespratníkmi, čo sa nepáčilo hráčovi Dinama Zvonimirovi Bobanovi. Ten vysokým kopancom zostrelil jedného z policajtov a násilie začalo gradovať. Dôvod: vraj sa mu zdalo, že policajt zle zaobchádzal s jedným z priaznivcov. „Bol som tu ja, verejná osobnosť, pripravená riskovať svoj život a kariéru, všetko pre jeden ideál, jednu vec, chorvátska vec“, neskôr hrdo vyhlásil Boban. Niektorí to prehnane označili za „kop, ktorý začal vojnu“, tvrdiac, že ​​nepokoje zohrali svoju úlohu v ničivých udalostiach, ktoré nasledovali. Boban však vyfasoval polročný dištanc od federácie a prišiel o MS 1990 v Taliansku…

„Bolo to naozaj zlé, ale z ihriska sme odišli práve včas. Išli sme do VIP boxu a čakali, kým polícia uvoľní cesty, aby sme sa mohli vrátiť do Belehradu. Vyzeralo to, akoby niekto zneužil šport pre svoju vec.”, zaspomínal na zápas brankár červeno – bielych Stevan Stojanovič.

Triumf „zvezdy“

Na svetovom šampionáte 1990 síce prehrali „plaví“ úvodný duel s budúcim šampiónom NSR vysoko 1:4, ale potom už šľapali ako hodinky. V osemfinále dokonca vyradili Španielov (2:1). Vo štvrťfinále im vystavili stopku po penaltách Argentínčania. Gólman Sergio Goycoechea mal jednoducho svoj veľký deň. Keď Juhoslovania videli, že Maradona a spol. napokon dokráčali až do rímskeho finále, zostali im len oči pre plač. “Prehra s Argentínou nám zlomila srdcia – boli sme len kúsok od semifinále. Mali sme mimoriadne talentovanú generáciu, s fantastickým trénerom Ivicom Osimom, a boli sme jedným z najlepších tímov na svete“, konštatoval Faruk Hadžibegič, jeden z Bosniakov v spoločnom tíme, ktorý zlyhal pri rozhodujúcej penalte.  

V máji 1991 porazila na penalty Crvena Zvezda v juhotalianskom Bari Tapieho milionársky Olympique Marseille a ako prvý a jediný klub z Juhoslávie získala ušatú trofej za prvenstvo v EPM (dnešná Liga majstrov). Hrdinom bol spomínaný gólman Stojanovič, ktorý zlikvidoval penaltu Amorosa. Súčasťou belehradského víťazného tímu bol v tom čase aj Chorvát Robert Prosinečki. Následne sa už prezliekol do bielych farieb Realu Madrid a aj ostatných jeho spoluhráčov si európske tímy rozobrali ako teplé rožky.

Nepriateľské nálady v Chorvátsku

Nárast napätia v spoločnosti však pokračoval a nevyhol sa, pochopiteľne, ani trávnikom. Svedkom ďalšieho bordelu bol splitský štadión Poljud 26. septembra 1990, keď bol súperom miestneho Hajduku Partizan Belehrad. Súper musel utekať z ihriska po tom, ako ho odtiaľ vyhnali domáci fanúšikovia, najmä známa „Torcida“, a následne zapálili juhoslovanskú vlajku.

Nepriateľskej atmosfére sa na chorvátskom území nevyhla dokonca ani reprezentácia. Pred spomínanými MS v Taliansku hrala v Záhrebe prípravný zápas proti Holandsku a užila si piskot domáceho obecenstva na vlastnú hymnu i počas zápasu… „Pripravovali sme sa na majstrovstvá sveta a naši vlastní fanúšikovia nás vypískali“, spomína opäť Hadžibegič a popiera, že by nárast nacionalizmu v Juhoslávii spôsobil nezhody v tíme. “Nikdy som necítil žiadne napätie medzi hráčmi rôznych národností. Narodil som sa v Sarajeve, ale vždy som sa cítil ako hrdý Juhoslovan a nemohol som povedať, že by sa niektorý z mojich spoluhráčov cítil inak. Niekedy sme žartovali o stereotypoch ľudí z rôznych juhoslovanských republík, ale bolo to len žartovanie v šatni, ktoré sa deje v každom tíme alebo so skupinou priateľov.”

Na jeseň 1990 dorazila na Maximir opäť Crvena zvezda. A hoci viedla 2:0, napokon prenechala po kontroverzných rozhodnutiach rozhodcu všetky body domácim, ktorí otočili na 3:2. „V polčase som vehementne protestoval u rozhodcu a z toho, čo mi povedal, bolo medzi riadkami zrejmé, že zápas musíme prehrať z politických dôvodov. Na tribúne sedel Tudjman, ktorý práve zakladal samostatný chorvátsky štát a nechcel, aby pred ním v Záhrebe oslavoval srbský tím“, oprášil nedobré spomienky vtedajší tréner CZ Ljubko Petrovič, ktorý o tri štvrte roka neskôr priviedol „zvezdu“ k európskemu triumfu.  

Famózna jazda ku švédskym brehom

Kvalifikáciu na Euro´92 začal kompletný juhoslovanský tím so všetkými hviezdami a výsledkovo ňou hladko preplával. Jeho súpermi boli Dáni, Rakúšania, Severní Íri a Faerčania a bola to jedna spanilá jazda. O všetkom dá sa povedať rozhodli hneď na začiatku víťazstvom 2:0 u najväčšieho konkurenta v Kodani, keď sa trafili Baždarevič a Jarni. Z ôsmich zápasov vyhrali sedem so skóre 24:4. Všetky štyri zápasy na súperových ihriskách vyhrali zhodným skóre 2:0. Cesta k európskemu triumfu sa zdala byť bola otvorená. Ale v priebehu pár dní sa všetko zrútilo, lebo 31. mája 1992 Juhosláviu definitívne zachvátil vojnový požiar a sny o futbalovej sláve dostali rázny koniec…

Kvalifikácia bola idylou iba po výsledkovej stránke. Personálne to už bola iná káva – keďže sa v jej priebehu musela spoločná reprezentácia postupne vyrovnávať s odchodom viacerých hráčov. Prosinečki, Boban a Šuker pomohli svojimi gólmi zdolať v máji 1991 na belehradskej Marakane Faerské ostrovy 7:0, ale vzápätí dali definitívne zbohom plavému dresu. “Chvíľu sa hovorilo o odchode chorvátskych hráčov, ale keď skutočne odišli, bola to tvrdá rana. Aj keď sme to nevnímali ako rozlúčku – mysleli sme si, že sa vrátia o pár mesiacov, keď sa všetko urovná”,  pridáva sa ďalší Bosniak Mehmet Baždarevič.

Násilnosti gradujú

Vojna v Chorvátsku pokračovala ďalšie štyri roky, a to aj napriek vyhláseniu nezávislosti v júni 1991. Vyžiadala si odhadom 20 000 obetí a viac ako pol milióna ďalších bolo vysídlených zo svojich domovov. Postupne sa rozpadala aj liga. Vystúpili z nej okrem chorvátskych aj slovinské tímy. Hrať v Belehrade sa považovalo za nebezpečné aj v európskych súťažiach a tak zápasy obhajcu trofeje Crvenej zvezdy boli presunuté do Maďarska, resp. Bulharska.

V marci 1992 politika opäť zatienila futbal, keď sa Crvena zvezda stretla s Partizanom. Za normálnych okolností nezmieriteľné tábory fanúšikov sa zjednotili v potlesku, keď srbská polovojenská skupina známa ako Tigre, začala na tribúne vyťahovať dopravné značky – „20 míľ do Vukovaru“ či „Vitajte vo Vukovare“ a ďalšie „trofeje“ miest, ktoré obsadili Srbi počas vojny v Chorvátsku. Tigre viedol už spomínaný Arkan, neskôr obvinený z vojnových zločinov. Ten napokon začiatkom roka 2000 našiel svojho Gavrila Principa v osobe istého Dobrosava Gavriča, ktorý ho zastrelil v hoteli Continental v Belehrade…

 V ten istý mesiac nabrali udalosti v Juhoslávii ďalší temný spád. Bosna a Hercegovina vyhlásila nezávislosť a čoskoro vypukla bosnianska vojna. Srbské sily začali obliehanie Sarajeva, ktoré malo trvať takmer štyri roky a začiatkom apríla vykonali masaker v meste Bijeljina.

Rozpad hviezdneho tímu

Krátko po tejto udalosti povedal reprezentačný tréner Ivica Osim, narodený v Sarajeve, pamätnú vetu: “Moja krajina si nezaslúži hrať na majstrovstvách Európy” a z funkcie odstúpil. Nasledovali ho aj bosnianski hráči. “Bolo to veľmi ťažké, ale nevyhnutné,” priznáva Hadžibegič, dovtedy kapitán tímu. „Hneď ako začali prvé ozbrojené konflikty, hovoril som s manažérom a niekoľkými funkcionármi a zhodli sme sa, že by bolo pre nás takmer nemožné hrať na turnaji. Nepremýšľal som o dôsledkoch pre moju futbalovú kariéru. U nás sa začala vojna – ľudia umierali, utekali zo svojich domovov, ženy boli znásilňované. Všetci sme dúfali, že táto vec sa skončí v priebehu niekoľkých týždňov alebo mesiacov. Nemohli sme pochopiť, že svet by dovolil, aby sa uprostred Európy odohrala vojna“.

Keď srbský generál Ratko Mladič nariadil ďalšie ostreľovanie Sarajeva, OSN uvalila sankcie na Juhosláviu. FIFA a UEFA odpovedali 31. májom zákazom účasti národného tímu v medzinárodnom futbale. 10 dní pred začiatkom Eura! Narýchlo bolo povolané Dánsko, ktoré skončilo na druhom mieste v 4. kvalifikačnej skupine a muselo sťahovať svojich reprezentantov z dovoleniek. Oddýchnutí náhradníci si napokon tieto ME dokonale užili – vo finále porazili Nemcov a stali sa šampiónmi starého kontinentu! O to viac museli juhoslovanskí futbalisti ľutovať svoju neúčasť…

Futbal v úzadí

„Zdalo sa mi, že mi všetko zobrali – všetko, na čom som pracoval, všetko, v čo som dúfal,“ spomína Baždarevič na tie hrozné dni. „Mal som super formu. Možno by som po tomto turnaji podpísal zmluvu s Barcelonou. Kto vie? Horšie to bolo, keď to vyhralo Dánsko, pretože som vedel, že sme tam mali byť na ich mieste. Bolo to pre nás všetkých dramatické, ale nič v porovnaní s tým, čo sa dialo doma…“

V júni 1992 bol však futbal tou poslednou vecou, na ktorú niekto z tejto generácie mohol vôbec pomyslieť. „Môžem vám však povedať jedno: keby sme všetci zostali spolu, keby sme ten turnaj hrali za normálnych okolností, keby sme mali šancu súťažiť, som si istý, že by sme ho vyhrali!“, je dodnes presvedčený Faruk Hadžibegič.

Dočkajú sa aj Srbi?

A to bola bodka za futbalovou Juhosláviou. Futbalisti z tohto územia absentovali aj v roku 1994 na MS v USA. Ale o dva roky neskôr sa už Chorváti predstavili na ME v Anglicku a v roku 1998 boli dokonca bronzoví na svetovom šampionáte. Práve oni najlepšie zúročili výnimočne talentovanú generáciu futbalistov, ktorá sa narodila pre túto éru, ale vojna pribrzdila ich rozlet. V roku 2018 na MS v Rusku ich nasledovníci dokonca postúpili do finále!

Z bývalých zväzových republík Juhoslávie si na MS či ME už zahrali Srbsko, Slovinsko, Bosna a Hercegovina i Macedónsko (dnes už Severné Macedónsko). Najmä futbalovo vyspelé Srbsko však na úspechy, aké sa podarili Chorvátom, dodnes čaká. Šancu zmeniť to budú mať už v závere roka v Katare, kde cestou na MS vyradili  aj Portugalsko s CR7…

TakUrčitee SMS
Keď ste sa dočítali až sem, mám jednu prosbu. Po ôsmich rokoch poctivej práce nebudem chodiť okolo vriacej kaše a na bránu vypálim z ťažkého uhla: Uchádzame sa o symbolický príspevok od toho najvernejšieho – nášho fanúšika. Takurčitee teraz môžete podporiť cez jednoduchú SMS na číslo 8866. Na oplátku viem sľúbiť, že v neobjektivite nepoľavíme a budeme písať najlepšie ako vieme aj ďalej. Budeme prinášať ďalší športovo-zábavný obsah, ktorý oceňujete už vyše sedem rokov. Aj vďaka vám bude naša forma ďalej stúpať. Stačí poslať SMS v tvare: TAKURCITEE na číslo 8866 a podporiť nás sumou 2 Euríčka, ktorú zaplatíte v najbližšej faktúre svojho mobilného operátora. Za kolektív pisálkov z celého športového srdiečka ďakujem. Telovýchovný vedúci.

Komentáre

Tagy:

Odoberajte nás

Prihláste sa do nášho newslettera