Utorok, 29. november 2022

Africká neverending story 2022 má zlatú senegalskú koncovku – Vive le roi!

Former Skyblue Former Skyblue 07.02.2022
FOTO: SITA/AP Photo/Themba Hadebe

Nech žije kráľ! – chcelo by sa zvolať v oficiálnom jazyku bývalej francúzskej kolónie. Senegal to zvládol a stal sa pätnástou krajinou, ktorá dokázala vyhrať náročný africký šampionát. Po základnej skupine by ale na „levy z Térangy“ iba málokto vsadil čo i len deravý groš…

Hoci ju vyhrali, bol to úvod viac než rozpačitý – v troch stretnutiach jediný gól, ktorý strelil Mané v úvodnom zápase so Zimbabwe z penalty v 97. minúte!  Potom však Senegalčania naplno rozbalili svoju kreatívnu ofenzívu a zo všetkých účastníkov turnaja predviedli jednoznačne najlepší futbal. Odrazilo sa to aj vo výsledkoch – svojich súperov na ceste do finále začali vyhadzovať ako figúrky zo šachovnice.

Spravodlivé rozuzlenie

Ani finále nezačali podľa predstáv – Mané nepremenil v 7. minúte penaltu a nezostalo im iné ako celý zápas (plus predĺženie) dobýjať tvrdé múry egyptských obranných pyramíd. Prvenstvo si zabezpečili až po finálovom rozstrele, ktorý už faraóni do tretice nezvládli. Futbalová spravodlivosť tentokrát nebola slepá – Egypťania si za svoj „safety“ futbal titul rozhodne nezaslúžili.

Naopak, ofenzívna smršť v zeleno – žltých farbách po zásluhe roztancovala nočný Dakar. Ak by sa niekto čudoval, prečo práve Senegal, možno si je dobré pripomenúť ich základnú finálovú zostavu podľa klubov, v ktorých pôsobia. Tak poďme na to: Chelsea –  Bayern, Neapol, PSG, Nancy, Crystal Palace, Leicester, Watford, PSG, Liverpool, Alanyaspor. Už žiadny ASC Diaraf či Jeanne d´Arc (domáce top kluby) ako v minulosti. Na rozdiel od Egypťanov, ktorí mali aj vo finále na trávniku viacero hráčov Zamaleku či Al Ahly z Káhiry.

Hlavičkový horror

Senegalský nároďák to zďaleka nie je iba Mané, hoci bol kľúčovou osobnosťou. Zišiel sa tu celý rad skvelých hráčov (obaja Mendyovia, Koulibaly, Kouyaté, Gueye) a svoje ťaženie dotiahli k úspešnému koncu pod vedením domáceho kouča Aliou Cissého, bývalého hráča Porstmouthu a Birminghamu. A to je ďalšia významná vec – že africký futbal má kráľa, ktorý k tomu nepotreboval zahraničného trénera.

Najkrušnejší moment zažil nový šampión v osemfinále s Kapverďanmi, keď sa ich najväčšia hviezda brutálne zrazila hlavou s rovnakou časťou tela súperovho gólmana Vozinhu. Kolízia v plnej rýchlosti vyzerala viac než hrozivo, ale Mané namiesto striedania strelil o šesť minút neskôr vedúci gól!

Po finále si kamera stále vyberala slziaceho Salaha. Už pred výkopom bolo jasné, že jednej z „Anfield Road Stars“ zostanú oči iba pre plač. Mo síce odviedol v prospech svojej krajiny maximum a bolo vidieť ako strašne chce turnaj vyhrať. Ale v defenzívne naladenom orchestri mal na rozdiel od klubového spoluhráča veľmi ťažkú úlohu a minimum šancí.   

Koho doma pochválili

Okrem majstra môžu byť spokojní so svojim vystúpením na APN najmä viacerí donedávni trpaslíci. V prvom rade Rovníková Guinea, ktorú zastavil Senegal až vo štvrťfinále. Kompaktný tím podával výborné výkony, čo pri pohľade na súpisku ani tak neprekvapí. Viacero hráčov pôsobí najmä v Španielsku (aj keď často v druhej lige), Grécku či Taliansku.

Za hrdinov môžu považovať svojich hráčov na maličkých Komorských ostrovoch. S postupom zo silnej skupiny, kde mali Maroko, Gabun a Ghanu, asi málokto z raja pučov a štátnych prevratov počítal. Statočne vzdorovali aj usporiadateľskej krajine v osemfinále, proti ktorej museli dokonca nastúpiť s „nebrankárom“, lebo tí skutoční sa im „vykovidovali“. Hoci pri prvom góle sa zabudol hodiť po lopte a pri druhom zaujal „florbalový postoj“, prispel k prijateľnej porážke 1:2. Ktovie ako by to dopadlo za normálnych okolností…    

Na vzostupnej krivke je evidentne futbal v Gambii, ktorú Kamerun stopol vo štvrťfinále. Maličký pásik zeme na západnom pobreží, vsunutý do Senegalu, ktorý sa stáva atraktívnym turistickým rajom, vyprodukoval v minulosti už kvalitné mládežnícke výbery. Takže vystúpenie „áčka“ nie je z tohto pohľadu až takým prekvapením. Slušný výkon odviedlo aj Malawi a dalo dokonca zrejme najkrajší gól šampionátu, ktorým sa v osemfinále ujalo vedenia proti Maroku.

S rozpakmi asi privítali doma reprezentantov Burkiny Faso, ktorá sa dostala až do semifinále a prekypovala dovtedy energiou na rozdávanie. Posledné dva zápasy však prehrala a zostala bez medaily. Mrzieť musí najmä „malé finále“, kde futbalisti z bývalej Hornej Volty trestuhodne premrhali proti domácemu Kamerunu v skvelom zápase trojgólové vedenie…

Kde rozdýchavali sklamania

Ako to už býva, nie všetkým vyjdú plány podľa predstáv. APN 2022 boli prepadákom najmä pre Ghanu a Alžírsko, ktoré cestovali do Kamerunu s najvyššími ambíciami. Ale napokon z toho boli len hanebné štvrté miesta v základných skupinách. Ghana dokázala v záverečnom zápase dokonca prehrať s obetavým nováčikom z Komorských ostrovov 2:3.

Lepšie nedopadli ani Mahrez a spol., ktorí prišli dokonca obhajovať titul, ale napokon sa lúčili s jediným bodom. Ten získali za bezgólovú remízu v úvodnom zápase so Sierrou Leone, čo sa všeobecne považovalo za prepadák. A to ešte na severe Afriky netušili, čo príde – následne padli nielen s Pobrežím Slonoviny, ale dokonca aj s Rovníkovou Guineou…

Zle to vyzeralo spočiatku aj s ďalším zástupcom arabského severu – Tunisanmi. Ale tí sa napokon do vyraďovačky tesne prešmykli a v osemfinále dokonca vyliali z turnaja Nigériu, dovtedy pôsobiacu najsuverénnejším dojmom. V tomto zápase zaujal najmä Laidouni z budapeštianskeho Ferencvárosu, ktorý akoby sa naklonoval a svojou všadeprítomnosťoui deptal hviezdy „zelených orlov“.  Dôkaz, že aj do stredoeurópskeho klubu sa dá získať hráč mimoriadnych kvalít…

Keď plačú slony

Nad sily Tunisanov bola Burkina Faso vo štvrťfinále, čo pri ambíciách viacnásobných účastníkov MS, sa za úspech rozhodne nedá považovať. Ešte horšie dopadli „slony“, ktoré sa porúčali po nevydarenom penaltovom súboji s Egyptom už v osemfinále. Aj na Pobreží slonoviny s nostalgiou spomínajú na časy Kola či Yaya Tourého, Bonyho, Kaloua a doteraz posledný triumf z roku 2015…

Doma určite nepochvália ani futbalistov z Kapverdských ostrovov, ktorých renomé v posledných rokov kontinuálne rástlo (vďaka hráčom pôsobiacim v zahraničí), ale turnaj ich nezastihol v najlepšej forme. Guinea tiež zvládla iba povinnosť postúpiť zo základnej skupiny. Osemfinálový duel, kde sa museli zaobísť bez vykartovaného frontmana Nabyho Keitu, bol galakoncertom bezradnosti chlapcov v červeno – zeleno – žltej kombinácii. Ešte horšie dopadlo Zimbabwe, ktoré skončilo v skupine posledné. Zdá sa, že Bruce Grobbelaar zostane nadlho najlepším futbalovým exportom z tejto krajiny.

Slabé píšťalky a simulanti

Africký šampionát sa už tradične nezaobišiel bez udalostí, vybočujúcich z rámca normálneho priebehu turnaja takéhoto významu. Už v prvom kole odpískal rozhodca predčasne koniec duelu Mali – Tunisko, hoci mal nadstavovať. A potom zvolávali hráčov zo sprchy dohrať tri minúty…Napokon, o rozhodcovských chybách, by sa aj z tohto turnaja dal vydať objemný zborník. Pokiaľ posun v kvalite afrických futbalistov či v infraštruktúre je badateľný, pri rozhodcoch asi ešte veľa vody pretečie Kongom a Nílom, kým sa budú môcť porovnávať s európskymi. 

Ako sme už z týchto končín zvyknutí, ďalším neduhom bolo naťahovanie času.  V tomto boli kadeti najmä Egypťania (ale nielen). Čosi málo o tom vie ich gólman Gabaski (ktorý sa chopil šance ako náhradník a neraz podržal tím), ale aj útočník Trezeguet, ktorý pred poslednou akciou Maroka v predĺžení padol ako vrece zemiakov, hoci okolo neho nikto nebol, a chvíľku si poležal. Afrofilm musel plesať radosťou, že ušetril na castingoch… 

Keď ti chýba jedlo…

To však neboli jediné sprievodné znaky turnaja. Na jeden, zvonku nepostrehnuteľný, upozornil tréner Malawi Rumun Mário Marinica, keď sa posťažoval na rozdielne podmienky, aké mali favoriti a outsideri. K nim sa vraj organizátori chovali ako k „občanom druhej kategórie“. „Bolo to absolútne šokujúce. Vedeli by ste si predstaviť, že Sadio Mane alebo Harry Kane majú svoje spodné oblečenie, ktoré sa má vyprať, rozvešané po kríkoch? Alebo že by nemali dostatok jedla? Ale my sme si tým museli prejsť…“

Žiaľ, došlo aj k najhoršiemu. Osemfinále Kamerun – Komory prinieslo osem mŕtvych a desiatky zranených (aj ťažko), ktorí zahynuli v tlačenici pred bránami zbrusu nového štadióna Olembé, pýchy kamerunskej futbalovej architektúry.

Jeho veličenstvo covid

Pandémia neobchádza ani čierny kontinent. Niektorých hráčov stopla ešte pred začiatkom turnaja, ďalší sa s covidom borili počas priebehu a oslabili svoje tímy. Navyše už pred začiatkom turnaja dostali zápasy divácke limity – pre zápasy domáceho Kamerunu maximálne 80 percent kapacity, pre ostatné duely 60 percent. A hoci za postrannou čiarou a v hľadiskách bolo cítiť všadeprítomné opatrenia, temperament divákov či tradičnú zvukovú kulisu to neumlčalo.  

Kamerun organizoval šampionát presne po polstoročí. A aký rozdiel bol medzi turnajom v roku 1972 a 2022, najlepšie dokumentujú nasledovné čísla: vtedy štartovalo iba osem tímov a v nich šestica hráčov, pôsobiacich mimo kontinentu (piati vo Francúzsku, plus zairský Julien Kialunda v Anderlechte). Tohto roku malo 24 účastníkov vo svojich kádroch 404 hráčov najmä z európskych klubov, ale aj z USA, Číny, Kórei, Indie, Kataru či Saudskej Arábie.

Zápasy sa odohrali v piatich mestách na šiestich moderných štadiónoch. Metropola Yaoundé mala dve dejiská. Všetky štadióny majú rozľahlé priestory okolo ihrísk, vrátane atletických dráh. A čuduj sa svete, futbalu to neškodí. Európska mantra, že všetko treba prestavať na uniformné čisto futbalové obdĺžniky, s divákmi hneď za postrannou čiarou, zatiaľ ešte Afriku obchádza… 

Nadvláda Afriky nehrozí

V roku 1990 šokoval na MS futbalový svet Kamerun. V osemfinále zosmiešnil Roger Milla kolumbijského klauna v bránke Higuitu a následne spustil pri rohovej zástavke premiéru odvtedy toľkokrát videného víťazného tanca. Statočne sa držali „levy“ aj vo štvrťfinále proti Anglicku, ktoré otáčalo skóre a vydrelo tesný triumf. Väčšina odborníkov vtedy predpovedala, že Afrika o pár rokov prevalcuje svetový futbal. Aká je skutočnosť tri dekády po?

Zdá sa, že napriek množstvu hráčov na európskom kontinente (aj inde) nič také ani teraz nehrozí. Aj APN 2022 malo svoje osobnosti, ktorými boli najmä tímové „desiatky“ – Mané (Senegal), Salah (Egypt) či Aboubakar (Kamerun). Ale možno k nim priradiť aj ďalšieho domáceho útočníka Toko Ekambiho z Lyonu (na Letnej sa Rudým vraj ešte stále o ňom sníva), Tunisana Khazriho či nigérijského stopéra Troost – Ekonga.

Celkove však africký futbal trpí na krízu myslenia. Veľa zápasov bolo nezáživných, bez tempa. Chýbal sústredený tlak, vysoký pressing, ale najmä invencia na hranici veľkého vápna. Veľkú časť zápasu súperi iba vyčkávali alebo sa spoľahli na náhodu. Takýto typ futbalu nemôže, najmä európskeho fanúšika, uspokojiť. A ten kto neberie africký futbal taký, aký je, prepínal na iný kanál.

Afričania sú veľmi cenným artiklom v európskym kluboch, dokonca jeho ťahúňmi. Ale keď sa zídu v jednom národnom drese, sú mnohí k nepoznaniu. Podstata by sa dala asi najlepšie vystihnúť motoristickou terminológiou – oni dodávajú kone pod kapotu, ale prevodovka je zásadne európskej proveniencie.

V tomto smere, zdá sa, ani blízka budúcnosť veľkú zmenu neprinesie.

TakUrčitee SMS
Keď ste sa dočítali až sem, mám jednu prosbu. Po ôsmich rokoch poctivej práce nebudem chodiť okolo vriacej kaše a na bránu vypálim z ťažkého uhla: Uchádzame sa o symbolický príspevok od toho najvernejšieho – nášho fanúšika. Takurčitee teraz môžete podporiť cez jednoduchú SMS na číslo 8866. Na oplátku viem sľúbiť, že v neobjektivite nepoľavíme a budeme písať najlepšie ako vieme aj ďalej. Budeme prinášať ďalší športovo-zábavný obsah, ktorý oceňujete už vyše sedem rokov. Aj vďaka vám bude naša forma ďalej stúpať. Stačí poslať SMS v tvare: TAKURCITEE na číslo 8866 a podporiť nás sumou 2 Euríčka, ktorú zaplatíte v najbližšej faktúre svojho mobilného operátora. Za kolektív pisálkov z celého športového srdiečka ďakujem. Telovýchovný vedúci.

Komentáre

Tagy:

Odoberajte nás

Prihláste sa do nášho newslettera