Utorok, 23. apríl 2024 
Ján Janočko Sú príbehy, pre ktoré sa oplatí sledovať Ligu majstrov až do hlbokej noci. Niektoré z nich sú uveriteľnejšie ako príbehy o tom, že sa niekomu podarilo prihlásiť rodičov a starých rodičov na očkovanie, iné sa zdajú nepravdepodobné.
Dnes sa vracia Liga majstrov a ja som si dovolil zaspomínať na trio osudov outsiderov, ktorí sa však vďaka svojej urputnosti dostali v prestížnej súťaži ďalej, než pôvodne ktokoľvek očakával. Rád by som poznamenal, že najkrajší šport na svete sledujem cca od roku 2004, čiže ďalej moja futbalová pamäť nesiaha.
Žltá ponorka
Juan Roman Riquelme verzus Jens Lehmann. Prvý menovaný si berie loptu a dáva ju na penaltový bod. Ten druhý čosi žuje a dobre si uvedomuje, že ak chytí, jeho tím ide do finále. Je takmer úplný koniec odvetného zápasu semifinále Ligy majstrov.
Arsenal si z domu nesie jednogólový náskok, ak Riquelme premení, ide sa do predĺženia ne beznádejne vypredanom štadióne tímu s prezývkou Žltá ponorka. V tom čase už spím, no v ten deň som sa v škole stavil, že finále Ligy majstrov bude čisto španielskou záležitosťou no a keďže v druhom semifinále hrá Barca s milánskym AC, tu musí, logicky, vyhrať outsider.
Lehmann však triafa stranu a Riquelme má hlavu v smútku. A nie naposledy kvôli Lehmannovi, o pár týždňov neskôr pošle domov aj jeho národný tím z majstrovstiev sveta, vo švrťfinálovom zápase Nemecka s Argentínou, ktorý, ako inak, rozhodnú penalty.
Villareal v tej sezóne išiel svoju jazdu naozaj slušne. Ešte v skupinovej fáze sa zameral na remízové výsledky (mal ich až 4), ale ani raz neprehral. Víťaz skupiny dostal priechodný žreb v podobe Rangers (a my vieme, že tam mala byť Artmedia!) a opäť pokračoval v remízovom trende. Vonku 2:2, doma 1:1, na postup stačí.
Tím, ktorý viedol Manuel Pellegrini a za ktorý hral aj Diego Forlán, si poradil aj s Interom Miláno (aj toto mohla byť Artmedia!). Finálne skóre bolo opäť remízové, 2:2, lenže Inter strelil v prvom zápase gól na ihrisku súpera a doma vyhral 1:0. Potom prišiel Arsenal a ďalej to už poznáte. Mužstvo svoj úspech už nikdy nezopakovalo, nedá sa však povedať, že by obišlo bez odmeny – získalo si srdcia miliónov fanúšikov po celom svete.
Ako sa Raúl dostal takmer do finále snov
Ani status hrajúcej legendy a oddanosť fanúšikov vám v živote nezaručí zmluvu s milovaným klubom. Zvlášť v Reale Madrid. Svoje by o tom vedel futbalista Raúl, ktorého pretlak hviezd v tíme, ale aj vek donútili skúsiť šťastie inde.
Zamieril preto do Nemecka čo mnohých prekvapilo, na druhej strane si človek mohol povedať, že sa aspoň nechce stretávať s bývalým klubom. A v sezóne 2010/2011 sa mu vyhýbal, až kým neprišla šanca na finále práve proti bývalému klubu. Samozrejme, najprv len teoretická, no postupne naberala reálnejšie kontúry.
To, že sa Real dostal do semifinále sa, tak trochu očakávalo. To, že sa tam dostane Schalke sa však nečakalo vôbec. Nemecký tím nepatril medzi úplných trpaslíkov a hoci mu žreb prial v skupine (Lyon, Benfica, Hapoel Tel Aviv) a vlastne celkom aj v osemfinále (Valencia) vo štvrťfinále sa čakal prinajlepšom vyrovnaný boj s milánskym Interom. Už v prvom zápase, navyše na pôde Talianov Schalke zdolalo súpera výsledkom 5:2! Víťazný gól dal, samozrejme, Raúl.
Prekvapenie bolo o to väčšie, že doma sa Schalke nedarilo. 14. miesto v tabuľke po sezóne bolo pre vicemajstra sklamaním, no postup do finále Ligy majstrov mohol byť splneným snom. Raúl sa však svojho bývalého zamestnávateľa vo finále nedočkal.
Manchester United Schalke vyradil suverénne po výsledkoch 0:2 vonku a 4:1 doma a nepostúpil ani Real, ktorý nepredčil Barcelonu. Toto semifinále však ostalo pre slovenských divákov tak trochu v tieni Majstrovstiev sveta v hokeji, ktoré sa u nás vtedy konali. Bola to eufória iná, preto Slovákom hádam Raúl odpustí ich ľahostajnosť v tomto smere.
Cyperské superprekvapko
Až z druhého predkola sa do hlavnej súťaže Ligy majstrov šplhal cyperský Apoel Nikózia. Káder, z ktorého vám mená zrejme nič nepovedia, v skupine vyhral len dvakrát. Aj to však v konkurencii Zenitu Petrohrad, Porta a Šachtaru Donetsk stačilo, aby tím nielen postúpil, ale celú skupinu vyhral.
Megaúspech družstva, ktoré sa v tej sezóne stretlo v predkole aj s bratislavským Slovanom bol hodný potľapkania po pleci a ešte pred žrebom osemfinále aj poďakovania za účasť. Apoelu sa nedávali nijaké šance, nech už mal byť ich súperom ktokoľvek.
Že sa možno vyskytne prekvapenie v prospech mužstva, sa ukázalo už v prvom zápase proti Lyonu. Francúzi doma dominovali, hostia si vypracovali len jedinú strelu na bránu, výsledok 1:0 však neznel práve suverénne. Stále však pohodové vyhliadky pre Lyon. V odvete museli byť Francúzi ostražitejší. Lenže neboli, už v 9. minúte ich prekvapil Manduca a hostia zostali zaskočení…. a to dlhú chvíľu, dlhšiu než obvykle. V 115. minúte sa strelec gólu porúčal po druhej žltej karte pod sprchy, ani to však favorizovanému Lyonu nestačilo na to, aby odvrátil penaltovú drámu.
Prvé tri pokutové kopy oba tímy premenili, štvrtý a piaty však Lyonu nevyšli a v Nikózii začali bujaré oslavy postupu do štvrťfinále. O pár týždňov neskôr prekvapenie z Cypru nestačilo na Real Madrid po prehrách 0:3 a 2:5, v tej chvíli to však bolo nepodstatné. Rozprávka mala aj šťastný a šokujúci koniec. A my sme mohli len dúfať, že sa raz slovenskému tímu podarí niečo podobné. A stále dúfame!
Ktovie, možno sa v odvetách osemfinále dočkáme podobných rozprávkových prekvapení… Začínajú sa už dnes večer.
Ďalšie články o futbale
- Poctivý Čögley ako Klose či Hunt. Odvolal penaltu. Čo by odkázal Neymarovi?
- Pondelkové Tréneroviny – Trenčín je in, Slovan je bez Mareka a Čögley? Ten je džentlmen
- Bol by som vôl, ak by som si pripravoval hlášky, hovorí komentátor Bosák. Miloval Dubovského, rád sleduje Hamšíka. Vyhrážky zabitím neberiem vážne, odkazuje
Komentáre