Bolo ťažké dosiahnuť, aby ma v kabíne brali ako autoritu, hovorí marketingová manažérka futbalovej Žiliny

Najvyššia mužská futbalová súťaž už dávno nie je len záležitosťou chlapov. V kluboch Niké ligy sa vyskytuje čoraz viac dám, ktorých prínos pre tím je neoceniteľný. Lucia Svoreňová, napríklad, pracuje ako marketingová manažérka v MŠK Žilina. V rozhovore sme sa bavili o jej príchode do tímu, práci, o tom, či ju hráči rešpektujú, ale napríklad aj o vzťahu, ktorý našla na pracovisku.

Aké boli vaše prvé kroky s MŠK?

Bola to dlhšia cesta, na začiatku ktorej bola túžba po futbalovej kariére. MŠK však vtedy ešte nemal ženské tímy, tak som šťastie skúsila v tíme ŠK Vix, ktorý dnes hrá pod hlavičkou ženského tímu MŠK Žilina. Trénovali sme v náročných podmienkach a kvôli zdravotným problémom i nedostatočnej podpore som napokon s aktívnym futbalom prestala. Hľadala som teda iné spôsoby ako sa mu venovať. Začala som sa starať o fanpage FANDÍM MŠK ŽILINA na Facebooku a časom som začala navštevovať zápasy mužov. Postupnými krokmi som sa teda dostala, či, lepšie povedané, infiltrovala do MŠK (smiech) a začala chodiť na zápasy ako fanúšik. Martin Kollár, mediálny manažér tímu a dnes môj kolega, si ma všimol a ponúkol mi možnosť pomáhať mu ako mediálna výpomoc so sociálnymi sieťami. To boli moje prvé kroky s MŠK, ktoré trvali pár rokov.

Čo všetko obnáša práca marketingovej manažérky?

Najväčšou výzvou je pre mňa aktuálne fanshop MŠK. Musím sa starať o tovar, o brigádničky a v neposlednom rade o zákazníkov, ktorým poskytujeme servis. Rada by som ho trochu renovovala, ale je to dlhodobý proces a nejde to zo dňa na deň.

Aké sú ďalšie vaše povinnosti?

Počas zápasov mám na starosti takisto zastrešenie fanshopu, ale tiež rodinného sektoru, maskota Šošona, aby na našej východnej tribúne mali zábavu aj tí najmenší. Samozrejme, na starosť mám aj reklamné plnenie sponzorov, hoci je to jednoduchšia časť práce, vzťahy medzi klubom a podporovateľmi sú dlhodobo vybudované. Veľa povinností sa nám s kolegom prelína, aj preto sme si vo všetkom nápomocní.

Vaša práca sa často odohráva aj počas víkendov. Máte vôbec nejaké voľno?

Drvivá väčšina zápasov sa odohráva práve cez víkend. Je to, samozrejme, o niečo náročnejšie najmä pre naše okolie, partnerov, rodinu. Ale na všetko sa dá zvyknúť.

Je skôr výhodou alebo nevýhodou, že ste prišli do klubu, ktorého ste bola fanúšičkou?

Hm, ako sa hovorí každá minca má dve strany. Veľa fanúšikov ma dodnes vníma ako členku takzvaných “Ultras”. Niet sa čo čudovať, veď som s nimi v minulosti strávila veľa zápasov na severnej tribúne. Dnes to však už budú takmer dva roky, čo pracujem pre klub a MŠK vnímam úplne inak, ako v minulosti. V pozícií fanúšičky bolo všetko jednoduchšie. Na aktívne fandenie však mám veľmi pekné spomienky a dodnes mi ostala vášeň a zápal pre futbal.

Keď si človek pozrie zoznam zamestnancov v klube, ste jedinou ženou…

Je pravdou, že žien je tu minimum, o to výnimočnejšie sa v klube cítim.

Aké to je?

Vyrastala som medzi chlapmi, s loptou pri nohách, takže sa v tomto prostredí cítim veľmi dobre. Možno je to aj lepšie, ako pracovať v ženskom kolektíve. Vyhnem sa aspoň intrigám (smiech). Chlapci sú úprimní a to ma na nich baví, nikdy sa s nimi nenudím. Ale priznávam, začlenenie sa do kolektívu nebolo jednoduché. Bolo ťažké dosiahnuť, aby ma v kabíne brali ako autoritu, a zároveň trvalo, kým ma brali ako seberovnú v manažmente.

Máte teda od hráčov dostatok rešpektu? Nestáva sa, že odmietnu napríklad točiť video, vyhovoria sa na únavu po tréningu alebo niečo podobné?

Záleží aj od osobnosti futbalistu. Niektorých do toho musíme takmer až nútiť. Keď ide s nejakou požiadavkou môj kolega, mediálny manažér Martin Kollár, tak nemajú žiadny problém. Keď však prídem sama, vtedy si dovolia viac. Najťažšie je presvedčiť ich po tréningoch, keď chcú oddychovať, regenerovať, nie nahrávať videá na TikTok. Samozrejme, že nie všetci sú takí.

Poteší vás, keď vidíte na ligových zápasoch nejakú inú ženu v realizačnom tíme u súpera?

Myslím si, že v posledných rokoch sa stalo trendom, že do realizačných tímov našich klubov sa snažia zapájať viac žien. A páči sa mi to. Podľa mňa je to dôkazom toho, že aj my vieme pracovať rovnako dobre ako muži a sme plnohodnotné zamestnankyne vo futbalovom, hokejovom alebo ktoromkoľvek inom športovom prostredí. Faktom je, že žena môže priniesť iný pohľad na šport alebo celkovo na to, ako funguje komunikácia alebo mediálna stránka našich klubov. Čo je v konečnom dôsledku len pozitívne pre samotnú organizáciu.

V klube ste od roku 2022, odvtedy Žilina urobila hneď niekoľko zaujímavých kampaní. Na ktorú z nich ste najviac hrdá?

Asi to bola kampaň Povedzme nie rakovine v rámci Ružového októbra. Na boj proti rakovine sme vtedy vyzbierali 700 eur a veľká časť práce bola na mojich pleciach i s pomocou kolegov samozrejme. Súčasťou kampane bol aj nástup futbalistov so ženami, pričom všetky z nich boli so mnou, prípadne s klubom nejako prepojené. Boli tam ženy mojich kolegov aj moja mamina, ktorá o tomto nástupe na zápas rozprávala ešte pol roka. A v neposlednom rade finančná pomoc pre organizáciu, ktorá je pre mňa “srdcovkou”, to pre mňa veľa znamená a nikdy na to nezabudnem.

Okrem tohto ste napríklad na jeden deň poslali hráčov robiť čašníkov. Pamätám si, že šošoni roznášali hamburgery.

Prepojenie s našim partnerom v oblasti street food sme chceli posunúť na novú úroveň. Z každého hamburgeru a neskôr aj hotdogu, ktorý naši hráči predali, sme posielali dve eurá pre OZ Náruč. Pravdou ale je, že toto bola viac práca môjho kolegu, Martina Kollára za čo mu patrí môj obdiv.

Ako ste si zvykli na to, že o vás v súčasnosti točia dokumentárny seriál a neustále máte preto v pätách štáb?

Viac než pre nás, zamestnancov, to bolo náročné pre hráčov. Museli sa naučiť byť uvoľnení pred kamerami. My sme museli splniť niekoľko požiadaviek, ktoré im pomáhajú pri natáčaní, no a tam naša úloha končí. Navyše, akákoľvek “práca navyše” je odmenená dokumentom, pri ktorom si človek povie, že to za to stálo.

Jedným z vrcholov aktuálnej sezóny boli zápasy vyraďovacej fázy mládežníckej Ligy majstrov. V zápase proti Borussiu Dortmund sa do predaja dostali pamätné šály s nesprávnym rokom založenia súperovho klubu. Z pokazenej zákazky sa napokon stala špeciálna limitka…

Myslím, že kvalita marketingového/PR oddelenia sa ukazuje práve pri krízových situáciách. Prípravy na zápas boli bezproblémové, diváci aj súperi si organizáciu chválili. Všetko bolo v poriadku až do momentu, keď mi zavolala brigádnička z fanshopu, že na šáloch je chyba. Prišlo sa však na to až v momente, keď bolo 90 % z nich už predaných. Samozrejme, ospravedlnili sme sa Dortmundu, hoci by si možno nikto nič nevšimol. Chyba nebola na našej strane, ale u dodávateľa. Napokon sa nám ozvalo aj pár firiem, ktoré si to všimli a chceli s nami začať spoluprácu, že nám vyrobia správne šály. Našťastie, aj v zápase sme vyhrali a v ďalšom kole sme už dali vyrobiť správne suveníry (smiech).

A aké boli reakcie od ľudí?

Veľa z nich komentovalo, že im to nevadí, ten šál bude mať raz obrovskú hodnotu. Niektorí dokonca po zápase volali, že chcú vyslovene tento. Takže sme sa s tým, aspoň podľa mňa, popasovali najlepšie, ako sme mohli.

Na pracovisku ste našli aj vzťah. Prezradíte viac?

Chodím s naším stopérom, Ivanom Mensahom, ktorý prišiel z našej akadémie, ktorá sa nachádza v Ghane. Je skvelé, že obaja pracujeme v rovnakom prostredí. On chápe, o čom je futbalový život a ja tiež, aj preto je náš vzťah funkčný.

Ako na túto informáciu zareagovali v klube?

Nechceli sme zverejňovať informáciu o našom vzťahu skôr, než to oznámime v klube. Dnes nám všetci držia palce, nebol z toho žiadny problém, škandál, stretávam sa len s pozitívnymi reakciami. Čo nás samozrejme teší.

Ak sa nemýlim, váš partner je na hosťovaní v Banskej Bystrici. Ako zvládate odlúčenie?

Vždy, keď máme čas, snažíme sa byť spolu. Niekedy chodí on sem, do Žiliny, inokedy ja do Banskej Bystrice. Nie je to hrozná diaľka, rozhodne je to príjemnejšie, akoby bol doma v Afrike (smiech). Som rada, že si plní svoje sny a ja ho v nich podporujem.