Utorok, 29. november 2022

Brankár Stano Pella: Keby sme postúpili, možno by malý futbal vypredal Steel Arénu

Ján Janočko Ján Janočko 12.06.2022
FOTO TASR/František Iván

Na ostatných Majstrovstvách Európy v malom futbale malo Slovensko okrem výhody domáceho prostredia aj výhodu veľkej opory v bráne. Stano Pella inkasoval na ceste do osemfinále len dvakrát. V rozhovore rozpráva aj o tom, aké to je chytať pred štadiónom, ktorý na vás doslova dýcha, ktoré suveníry si schová za sklo aj to, či bol po zápasoch “sčuchaný”. 

Majstrovstvá Európy sú za nami. Aké boli z vášho pohľadu?

Urobili sme maximum toho, čo sme urobiť mohli. Jasné, chceli sme nad hlavu zdvihnúť trofej, ale bohužiaľ, prehrali sme po smolnom zápase. Chlapci však ukázali veľké futbalové srdce a za to im patrí veľká vďaka.

Zatiaľ najväčšia udalosť vo vašej športovej kariére?

Rozhodne áno! Taký šampionát sme tu ešte nemali a tak skoro tu asi ani nebude. Bol som súčasťou tímu do 21 rokov, ktorý na MS získal striebro. To bolo prvýkrát, keď som bol na väčšom podujatí, ale odvtedy sa celý malý futbal extrémne posunul. A navyše – toto bola veľká šou.

Priame prenosy vo verejnoprávnej televízii, záujem médií, komentáre plné pochvál od fanúšikov. To znie ako skvelá reklama pre celý malý futbal.

To bolo niečo neskutočné. Nikdy som nedostal tak veľa správ, nikdy ma toľko ľudí neoznačilo v príbehoch na instagrame. Páči sa mi, ako bol celý šampionát medializovaný. O to viac ma ale mrzí, že sme sa nedostali ďalej, aspoň do zápasu o tretie miesto. To by už hala spadla.

Skúsme si zafilozofovať – ak by Slováci hrali aj v posledný deň šampionátu, hoci aj o tretie miesto – bola by Steel arena plná?

Trúfam si povedať, že spodný oblúk by bol vypredaný. Ľudia sa pobláznili, takže… Možno by to bolo vypredané aj úplne.

Hrali ste už pred podobnou atmosférou?

Chytal som už v zápasoch s dobrou atmosférou, ale len futbal. Toto je niečo úplne iné. 3000 divákov v uzavretej hale, dýchajú na vás, všetko sa ozýva… Ja som si to celé užil.

Ak by ste nehrali doma, bolo by to jednoduchšie v tom, že by na vás nebol vyvíjaný tak veľký tlak?

Tlakom by som to nenazval, skôr zodpovednosťou, nechcete ľudí, čo za vami prišli, sklamať. Možno len na začiatku, pred prvým zápasom, ale to rýchlo pominulo.

Čo ste si užili najviac?

Doslova všetko. To, že ma prišla podporiť rodina, že som tu mal známych, že som podpisoval kartičky, dresy, fotil sa, a, samozrejme, samotné zápasy, ale to hádam ani nemusím spomínať. Keď diváci začnú skandovať vaše meno, behali po mne zimomriavky. Musel som to trochu filtrovať – hlavne som sa potreboval sústrediť na samotný zápas. Užil som si všetko do poslednej minúty.

Aj nekonečné žiadosti od fanúšikov o podpisy, fotky, kartičky…?

Ale áno, je to krásne, koľko malých fanúšikov prišlo, ja by som im rozdal všetky kartičky čo sme tu mali (smiech). Hádam sa to spopularizovalo, hádam ich presvedčíme, aby začali hrať aj oni.

Užili ste si aj tie ohnivé gule pri príchode na hraciu plochu?

Každý jeden zápas som sa bál, že mi pri tom zhoria vlasy (smiech). Do toho hudba, komentátori, cheerleaderky. Neskutočne to celé vyhecovali, tešil som sa na každý nástup.

Z televíznych prenosov a aj z tribúny je ťažké zhodnotiť povrch. Na akej “umelke” ste to vlastne hrali?

Malo to “vyšší vlas” a nebolo tam veľa čiernej hmoty, granúl. Preto sa občas stávalo, že lopta sa “zadrhla”, zostala pod nohou. Nejaká chybička sa občas stala, ale na povrch inak nemôžem nič zlé povedať.

Menej granulátu – takže ste si ho cez Euro nenosili až do postele?

(Smiech) To sa mi niekedy v minulosti stávalo, ale teraz už chvalabohu nie. Dokonca som nebol veľmi “sčuchany”, čo sa občas pri malom futbale stane. Pravda ale je, že aj lopta bola iná, než na akú sme zvyknutí. Niekedy to mohlo z diváckeho pohľadu vyzerať komicky, ale naozaj to nebolo celkom jednoduché.

Odložili ste si na pamiatku dres?

Hej, chvalabohu, mali sme na nich mená, tak nám ich nemohli zobrať (smiech). Kúpil som si ešte kľúčenku a magnetku na chladničku. No a na tento šampionát som si nechal vyrobiť špeciálne rukavice, ktoré si chcem spolu s dresom nechať zarámovať.

Ešte bolí vypadnutie vo štvrťfinále?

Bolí. Keby sme prehrali o 4 góly, rozbili by nás, tak by som to bral lepšie. Vyhral ten šťastnejší. Škoda, chýbalo trošku šťastíčka na konci.

Ako ste sa vlastne dostali k malému futbalu?

Začal som chytať v košickom tíme ASGuard a vybrali si ma do reprezentácie do 21 rokov. Hrám za svoj tím, výber Košíc v Superlige a aj reprezentačné zápasy. 

Predpokladám, že ste to najprv skúšali v klasickom futbale.

Ja som stále rád, keď mám loptu na nohe, vyžívam sa v tom. Nechcel som s tým prestať a tak som po konci vo veľkom futbale plynule prešiel k malému futbalu.

Pobláznili ste fanúšikov na celom Slovensku. Aký odkaz pre nich máte?

V prvom rade by som sa chcel všetkým poďakovať – za to, že si našli cestu do Steel areny, k obrazovkám, za všetky správy a pozitívnu energiu, ktorú nám dávali, aj keď sme prehrali. Verím, že sa nám podarí takýto šampionát aj v budúcnosti – hocikde na Slovensku. A zvlášť chcem poďakovať spoluhráčom. Boli sme skvelá partia a dokázali sme niečo úžasné, na čo nikto z nás nikdy nezabudne.

TakUrčitee SMS
Keď ste sa dočítali až sem, mám jednu prosbu. Po ôsmich rokoch poctivej práce nebudem chodiť okolo vriacej kaše a na bránu vypálim z ťažkého uhla: Uchádzame sa o symbolický príspevok od toho najvernejšieho – nášho fanúšika. Takurčitee teraz môžete podporiť cez jednoduchú SMS na číslo 8866. Na oplátku viem sľúbiť, že v neobjektivite nepoľavíme a budeme písať najlepšie ako vieme aj ďalej. Budeme prinášať ďalší športovo-zábavný obsah, ktorý oceňujete už vyše sedem rokov. Aj vďaka vám bude naša forma ďalej stúpať. Stačí poslať SMS v tvare: TAKURCITEE na číslo 8866 a podporiť nás sumou 2 Euríčka, ktorú zaplatíte v najbližšej faktúre svojho mobilného operátora. Za kolektív pisálkov z celého športového srdiečka ďakujem. Telovýchovný vedúci.

Komentáre

Tagy:

Odoberajte nás

Prihláste sa do nášho newslettera