Brankár Zlatých Moraviec Matúš Kira: Je ťažšie postúpiť, ako sa zachrániť

Jeho cesta slovenských futbalom išla smerom z východu na západ. Pochádza z obce Kolonica v okrese Snina, s veľkým futbalom začínal v Michalovciach. Skúšal to aj v Košiciach a dnes oblieka dres Zlatých Moraviec. Neľutuje svoj prestup? Bojuje radšej o záchranu či o postup? A ako mu pomáha úloha krstného otca v zápasoch proti Trnave? Prezrádza v našom rozhovore Matúš Kira.

Matúš Kira: V Zlatých Moravciach platí chlapské slovo

Viete ešte po východniarsky? 

Ja som zarytý východniar takže ja po východniarsky hovorím aj tu (smiech). Mne to nevadí, chlapci rozumejú a ja som hrdý na svoju domovinu. 

Zvykli ste si na Zlaté Moravce?

Zvykol. Ja nemám problém sa rýchlo aklimatizovať, takže som úplne v pohode.

Je ťažšie bojovať o záchranu vo vyššej súťaži, alebo o postup v tej nižšej?

Trošku to otočím – je ťažšie postúpiť, ako sa zachrániť, to je môj názor. Viem to porovnať aj so situáciou, keď sa liga nedelila na hornú a dolnú šestku, ale hralo sa s každým trikrát, teda dokopy 33 kôl. Aj tieto skúsenosti ma presvedčili o tom, že sa ťažšie sa postupuje, ako sa zachraňuje. Na záchranu vyhráš pár zápasov, zahrá ti pár výsledkov a dá sa povedať, že si v pokoji, ale v druhej lige, zažil som to minulý rok, chceš postúpiť – nesmieš zaváhať. Nikde, s nikým.

Veľa sa hovorí o tom či je slovenská Fortuna liga kvalitná. Ako to vidíte vy?

Nebudem hovoriť, že patrí medzi top ligy, ale myslím si, že má nejakú kvalitu aj náboj. Možno sa jej krivdí aj kvôli tomu, že nie je v tej lige toľko peňazí ako inde, možno s výnimkou Slovana či Dunajskej Stredy. Sú tu aj menšie mužstvá a Slovensko nie je veľké, ale ja si osobne nemyslím, že je to až tak slabá súťaž, ale ja to zas nemôžem vyzdvihovať keďže ja som pôsobil som iba v nej a v žiadnej inej najvyššej súťaži. Dávam však za pravdu každému, kto povie, že naša liga je zbytočne podceňovaná.

Akí sú futbaloví nadšenci v Zlatých Moravciach? Spoznávajú vás ľudia na ulici, chcú sa s vami odfotiť, alebo tam nie je taká silná fanúšikovská základňa?

Ľudia sú tu milí či už hovoríme o tých v klube, alebo vo vedení. Fanúšikovia sú príjemní. Ale až do takých extrémov to nezachádza aby sa ľudia so mnou fotili (smiech). Myslím, že to majú ako voľnočasovú aktivitu, že sa prídu pozrieť, ale nie sme Dunajská Streda ani Trnava, takže ľudia záujem o futbal majú, ale nemyslím, že v takom veľkom množstve ani, že by boli až tak skalní.

Pripúšťate si k telu pokriky od fanúšikov z tribún?

Ja to, popravde, nevnímam. Stále tvrdím, že keď nemôžeš kričať doma, tak si ideš zakričať na futbal, alebo na nejaké športové podujatie, takže si z toho robím srandu. Ľahko sa na to pozerá z tribúny, horšie sa to realizuje z ihriska, takže nejak si to nevšímam. Keby si to tí páni s nami vymenili, tak by si asi tiež povedali to isté. Sú tam na to, aby povzbudzovali a asi aj kritizovali a vnímam, že to má asi takú správnu rovnováhu.

Vy budete v nadstavbe v tejto sezóne v dolnej šestke a situácia v tabuľke nie je pre vás úplne šťastná, ale vždy keď som pozeral pozápasové rozhovory, tak som mal pocit, že v Zlatých Moravciach si vôbec nepripúštate, že by ste mohli bojovať o záchranu. Stále to platí?

Myslím si, že áno. Keď sa na našu súpisku pozrieme, vidíme, že je tam veľa skúsených hráčov. Tí futbalisti získali tituly a nie sú nastavení na to, že by mali vypadávať z ligy. Samozrejme, keď sa nedarilo, boli sme poslední, nálada určite nebola dobrá. V príprave to vyzeralo celkom slušne, nechcem to zakríknuť, ale aj prvé dva zápasy v jarnej časti sa vydarili. Myslím, že sme v nich vyzerali ako jedno solídne mužstvo, ktorému nechýba tímovosť. Vieme, že nie sme tam, kde by sme chceli byť, ale nepripúšťame si, že sa dostaneme do situácie, že by sme mali do posledného kola bojovať o záchranu.

Aké je to trénovať pod niekým tak mladým ako je váš tréner Ľuboš Benkovský?

Ja osobne s tým mám teraz prvú skúsenosť. Má svoju predstavu o futbale a snaží sa ju aplikovať. Aj keď sme možno niekedy tie výsledky nemali podľa predstáv, verí svojej filozofii a som rád, že sa postupnými krokmi dostávame do toho, čo od nás chce. Nie je vôbec problém, že je taký mladý a myslím si, že ho všetci rešpektujú. 

Hovoríte, že v klube je dobrá atmosféra a že si veríte. Čo je u vás tým stmeľovačom?

Myslím si, že nálada v šatni je počas týždňa dobrá, aj sa veľa sranduje a to stmelí náladu v kabíne. Ja by som povedal, že to celé robí tá dobrá partia.

Tá tímová chémia môže byť rozhodujúca aj v boji o záchranu. Alebo sa mýlim?

Ja si osobne myslím, že áno, lebo to nie je tenis ani inýindividuálny šport. Je to futbal a pracujeme ako jeden tím a to sa mi páčilo aj teraz, v zápase proti Dunajskej Strede, ktorý som kvôli koronavírusu zmeškal a sledoval som ho len v televízii – keď sme dali gól, tak aj náhradníci vyskočili z lavičky a to bola pre tím obrovská podpora. Myslím si, že s tou tímovosťou to môžeme dokázať a vyhnúť sa zostupovým vodám.

Aké to bolo chytať pred prázdnymi tribúnami počas obdobia diváckych obmedzení?

Nie je to nič príjemné. Futbal sa hrá pre ľudí a aj pre tých spomínaných fanúšikov, ktorí možno veľa kritizujú. Bohužiaľ, teraz, keď boli obmedzenia, ľudia nechodili, bolo to komorné. Ja som osobne rád, že sa to postupne dostáva do normálu a návštevníci budú môcť chodiť normálne na štadión.

Pre vás ako pre brankára to nebolo jednoduchšie v tom, že ste si vedeli lepšie zoradiť múr, zakričať si na spoluhráčov?

My už máme niečo nacvičené. Už vieme čo chceme, alebo čo máme hrať, a v tomto by som to skôr takto nebral ako výhodu. Myslím si, že Slovensko nemá toľko fanúšikov na tribúnach aby to bol taký problém zakričať si na spoluhráčov, aj keď sú na štadióne diváci. Keby sme hrali niekde v zahraničí, možno v Anglicku, tak skôr tam by to bol problém, lebo tam si človek nepočuje ani vlastného slova. Ale hociktorý hráč by radšej nepočul ani slovo ak by mohol hrať pred takou kulisou.

Ako sa pozeráte na výkony vašich bývalých mužstiev? Košice sa snažia zabojovať o postup, Michalovce budú s vami v dolnej šestke. Stále im fandíte, ak práve nehrajú s vami?

Nezanevrel som ani na jeden klub, obidva mi niečo dali, spoznal som tam super ľudí. Som v kontakte s chlapcami z Michaloviec aj Košíc. Vieme si zavolať, fandím im a keď hráme proti sebe, tak sme nepriatelia – ale len na 90 minút. Aj posledné jesenné kolo tu hrali Michalovce a boli sme súperi hodinu a pol. Michalovce vyhrali, bol som naštvaný z výsledku, ale že by som neprišiel za trénerom alebo chlapcami a nepodal im ruku, lebo ten výsledok je aký je, tak to by mi nenapadlo. Ja to mám tak, že po hvizde rozhodcu sa prepína do normálneho života. Takže fandím im, prajem jedným aj druhým, nech sa im darí, ale teraz som nastavený na cestu v Zlatých Moravciach.

Keď sa na to pozriete spätne pred príchodom do Zlatých Moraviec – čo rozhodlo v prospech tej ponuky?

Je to jednoduché. Košice chceli, aby som ostal, ja som v podstate nemal proti tomu nič, klub výborne funguje, ľudia v ňom sú fantastickí, navyše majú nový štadión. Ale pozeral som sa na to tak, že keby som tam strávil rok a postúpilo by sa, chcel by som tam byť pri tom. Ale povedal som si, že chcem zažiť atmosféru Fortuna ligy pokiaľ sa dá a pokiaľ má o mňa niekto ešte záujem. Chcem hrať ligu a lákalo ma opäť nastúpiť na štadióne v Trnave, na Slovane, v Dunajskej Strede. Má to svoje čaro. Zhodou okolností sa to nejak spojilo – v deň, keď som si povedal, že chcem skúsiť Fortuna ligu a chcem sa vrátiť do najvyššej súťaže, Aďo Chovan prestúpil zo Zlatých Moraviec do Slovana. Okamžite mi volal manažér Marek Ondrejka či ostávam v Košiciach, že by mali záujem.Takže asi sa všetko deje pre niečo a tak to malo byť. Som vďačný, že mali záujem, snažím sa im to splatiť výkonmi a som rád, že som tu.

Bol aj niekedy moment, že ste oľutovali, že ste šli do Zlatých Moraviec?

Vedel som do čoho idem a chcel som sem ísť od prvého momentu keď mi Marek zavolal. Písal som si aj s niektorými chlapcami ako to funguje. Každý hovoril, že je to rodinný klub a naozaj je to rodinný klub. Hovorím za seba, zatiaľ som tu spokojný.

Čo presne si má človek pod pojmom “rodinný klub” predstaviť?

Možno sa nepracuje v nejakých nadštandardných podmienkach, klub nemá šesť, alebo desať tréningových ihrísk, hráčom sa nenasľubujú hory-doly, ale čo sa povie, to platí. Rodinný klub je to aj preto, lebo je tu dobrá atmosféra a nič sa neskrýva. Pre rozvoj hráča, ktorý chce hrať ligu, to nemusí byť zlá zastávka.

Dá sa povedať, že v Zlatých Moravciach platí chlapské slovo.

Áno, hovorím za seba, na čom sa človek dohodne, to sa splní, takže veľká vďaka patrí pánovi Ondrejkovi majiteľovi a Marekovi Ondrejkovi ako športovému riaditeľovi.

Ako to má vaša rodina? Chodia vás pozrieť na zápasy?

Rodina nechodí, keďže je to 400 kilometrov od domu. Majú to strašne ďaleko, mamka je na dôchodku, takže pre ňu by to bolo dosť náročné a sestra pracuje, otca bohužiaľ už nemám, takže sledujú zápasy cez Voyo a aspoň takto ma povzbudzujú.

Prídu aspoň na zápas do Michaloviec?

Na to som sa strašne tešil, ale na jeseň pred zápasom s Michalovcami sme hrali s Ružomberkom a stala sa tam nepríjemnosť. Rymarenko ma dohral v súboji a stalo sa to, že mi nakopol stehno a magnetická rezonancia ukázala, že mám na 7 milimetrov natrhnutý sval. Takže zápas v Michalovciach som musel vynechať, aj keď som sa tam strašne tešil, lebo tam mám veľa kamarátov a prišla by aj rodina. Ale, bohužiaľ, tento zápas som sledoval len z tribúny. Verím, že teraz v tej spodnej šestke si to vynahradím a že tam už ma prídu pozrieť.

Vravíte, že domov do Sniny za rodinou je to ďaleko. Ale do Trnavy, kde máte krstnú dcéru, to nie je až tak ďaleko.

Do Trnavy to nie je ďaleko a Jakuba Griča, hráča Spartaka, ktorý je otcom mojej krstnej dcéry, navštevujem nielen na štadióne, ale hlavne u neho doma. 

Pamätám si, že keď ste hrali naposledy proti sebe, Jakub mal asi tri tutovky a všetky ste mu vychytali. Teraz ste hovorili, že ste s každým nepriateľ počas zápasu, je to tak aj s Jakubom Gričom?

Na 90 minút je môj súper, ale inak sa máme radi. Na Jakuba mám fantastické spomienky zo zápasov, vždy mi strašne chce dať gól. Nedal, hral výborne, zo všetkého, do čoho kopol, bola veľká šanca, ale neprekonal ma a tak by to mohlo byť naďalej (smiech).

Takže je to pre vás o niečo špeciálnejšie, keď hráte s Trnavou.

Jasné. Keď sa hrám s malou Nelkou, vysvetľujem jej, že ocko nesmie dať krstnému gól, veď ako by to potom vyzeralo? Radšej nech krstný všetko chytí, aj ja budem spokojnejší, aj ocko bude rád, že krstný je spokojný (smiech). No a keď mi nedal gól, tak si týždeň robil srandu z toho, že sa snaží ma predať, preto chce, aby som sa pri jeho strelách ukázal.

A keby vás naozaj mohol Jakub predať, aký je váš vysnívaný klub?

Vysnívaný klub asi nemám. Čo mám vysnívané je to, aby som bol čo najdlhšie zdravý a aby o mňa bol záujem. Netreba byť nejaký naivný. Barcelona, Real Madrid to už asi nebudú, ale baví ma to, čo robím, mám rád futbal, rád chytám. Rád pomáham klubu, v ktorom som.

A máte aspoň brankársky vzor?

Brankársky vzor mám, veľa brankárov má niečo dobré a ja sa snažím z každého si niečo zobrať. Páči sa mi napríklad Tomáš Vaclík, nebudem klamať.

Ako sa pozeráte na konkurenciu brankárov v našej lige? Na jeseň zaujali napríklad Krajčírik z Ružomberka, ale aj Takáč z Trnavy.

Obidvaja sú šikovní brankári, poznám ich, sú to dobrí chlapci a fantastickí brankári veď tie čísla hovoria túto sezónu za všetko. Majú najviac núl v lige takže chytajú spoľahlivo, sú oporami mužstva,myslím si, že majú aj výborný vek a keď sa im bude takto dariť tak Slovensko nebude mať problém s brankármi.

Na záver ešte 5 rýchlych otázok. Najobľúbenejší brankár z tímu súpera v lige?

Ty vole, mne sa páči toľko brankárov… Martin Jedlička!

Najnepríjemnejší útočník v lige?

Povedal by som Hentyho, lebo mi dal tri góly, ale ten už prestúpil… Tak dám Regáliho.

S ktorým obrancom, s ktorým ste niekedy hral, cítite najväčšiu istotu v defenzíve?

Fantasticky sa mi hralo so Španielom Josém Carrillom aj s Ianom Solerom Pinom. To bola fantázia.

Najobľúbenejší súper v lige?

Ružomberok.

Keby Matúš Kira nebol gólman, na akom poste by hral?

Klasická kreatívna 8čka.