Bývalo aj lepšie: Keď na púti VSS košickými štadiónmi sprevádzali Kvašňák, Galis, Totti aj Matić

Starí Košičania chodili na Solovjevovu (dnes Watsonovu) obdivovať Andreja Kvašňáka, ktorý hral neskôr za Československo vo finále MS 1962 proti Brazílii. Keď v Belehrade 1976 sedel na lavičke tímu ČSSR Dušan Galis, klub hrával už na novom Všešportovom areáli. Vo Francúzsku v roku 2016 strelil prvý gól Slovenska na turnaji s názvom EURO Ondrej Duda, ktorého pre veľký futbal pripravil Ján Kozák starší v Čermeli. História futbalovej značky VSS prechádza dekádami vzostupov a pádov, košickými mestskými časťami aj štadiónmi.

VSS Košice

„Zo začiatku chodilo možno sedem-osemtisíc ľudí. Na drevenú tribúnu sa ich pritom zmestilo asi tristo. Polovica prítomných ľudí cez hlavy ostatných ani nevidela na ihrisko, mnohí si so sebou nosili kamene či tehly, aby sa na nich mohli postaviť,” spomínal pred rokmi na začiatky futbalu na dnes atletickom štadióne v Košiciach Róbert Berenhaut pre SME.sk. Ikona športovej fotografie, muž, ktorý bol na každom športovom podujatí v meste desiatky rokov a ktorého archív by inde vykúpili zlatom. Vzťah Košičanov k futbalu bol vždy vrúcny a lokálpatriotický.

Z Jednoty Košice, ktorá ako prvý košický klub hrala československú ligu, sa po rôznych zmenách názvoch a spájaniach so Spartakom, ktorý vznikol v roku 1952, stala v roku 1963 fubtalovou značka VSS, Východoslovenské strojárne. Na konci šesťdesiatych a na začiatku sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia nebolo vo vtedajšom spoločnom štáte Čechov a Slovákov veľa lepších mužstiev. Asi len Trnava, ktorá v roku 1971 jediná získala viac bodov a jeden z piatich federálnych titulov pred Košičanmi.

Za legendy klubu, ktoré som nemohol na vlastné oči vidieť, sa počítajú – v abecednom poradí – Andrej Kvašňák, Titus Buberník, Dušan Galis, Ján Pivarník, Ján Strausz (ktorému nikto nepovedal inak ako Johan), Jaroslav “Bobby” Pollák, Adolf Scherer, či Anton Švajlen.

Do toho obdobia sa datujú aj jediné dva predrevolučné tripy do pohárovej Európy, v sezónach 1971/72 a 1973/74. V Pohári UEFA boli Spartak Moskva aj Honvéd Budapešť nad sily žlto-modrých. Na ihriskách súperov prehrali vždy viac, ako stačili doma vyhrať.

Detstvo na VŠA

Ja som vyrastal v Košiciach, na sídlisku Nad Jazerom. Ako tínedžer som mal na výber z dvoch mestských futbalových tímov s nádhernou históriou. VSS, alebo Lokomotívu. Otec pracoval vo Východoslovenských strojárňach a na Všešportový areál to električke číslo 9 trvalo o polovicu kratšie, ako do Čermeľa. Bolo vymaľované, už v rannom veku to boli dôležité faktory určujúce výber klubu pre dospievajúceho jedinca.

Hrdinami môjho dospievania boli teda Jaro Olejár, Pavol Diňa, Ondrej Daňko, Sovičovci (najviac Jaro), či blonďatý bomber Igor Popovec. Každý musí mať obľúbeného útočníka, ktorému sa nedarí premieňať šance. Klub sa volal ZŤS, lebo strojárne sa v tom čase nevolali Východoslovenské. Boli to Závody Ťažkého Strojárstva, ale fanúšikom to bolo samozrejme jedno. “Do toho, ZŤS” som na štadióne nepočul nikoho nikdy zakričať. Vždy len VSS. Jedine VSS.

Z paberkovania v druhej lige si pamätám veľa zápasov, napríklad aj jeden, na ktorý prišlo v lejaku na Všešportový areál 193 divákov a ja. Kotol mal kapacitu 40 tisíc a úplne plný som ho zažil len raz.

ČSFR – Island 1:0, gól dal Václav Daněk rybičkou ako bobmer Tomáš Skuhravý krátko po revolúcii v kvalifikácii na ME 1992.

Keď v ňom dal Peter Dubovský v drese Slovenska hetrik Rumunom, sedel som medzi 15-tisíc divákmi v piatom rade.

Tigre Rezešovcov

Keď som mal 16 rokov, môj klub podobne ako fabriku na oceľ sprivatizovali Rezešovci. Ich pôvodný, s názvom s hokejom spojenej továrne VSŽ, mal oranžovo-čierne farby aj dresy. Pred sezónou 1992/93 ho zlúčili so ZŤS aby vznikol 1. FC Košice. Prvá sezóna spoločného klubu vyvrcholila demoláciou Sparty Praha v poslednom finále federálneho pohára v roku 1993. V Poštornej sme vyhrali 5:1, dodnes som sa zo žiadneho futbalového výsledku netešil viac napriek tomu, že VSS už nebolo. Ako fanúšikovia sme detail zborovo ignorovali. Jedine VSS.

Pamätám si následné pohárové zápasy s Besiktasom aj následné dve sezóny v predkolách UEFA (Teuta Drač, Celtic Glasgow). Počas zápasu s Celticom som – už ako mladý začínajúci novinár v lete 1996 – napríklad tlmočil pozápasovú tlačovú konferenciu. Už vtedy bol trénerom mužstva Ján Kozák (áno, ten).

Proti Celticu nastúpili na domáci zápas Juračka – Karásek – Kozák, Hornyák (55. Semeník), Praženica – Sovič (60. Obšitník), Zvara, Kráľ, Janočko (65. Ľalík) – Albert Rusnák, Kožlej. V odvete sme mohli cez slávneho súpera postúpiť. Nepremenili ale dve superšance, Juračka chytil penaltu a až po zbytočnom vylúčení Karola Praženicu dali domáci pár minút pred koncom jediný gól dvojzápasu.

Na Youtube je šot škótskej televízie, v ktorom redaktor hovorí, že Košičania hrali organizovane, dobre a zaslúžene si trúfali premôcť slávnejšieho oponenta. Kozákove tímy tak hrali odjakživa.

Zo Strojárov sa postupne stali Tigre. Hymnu zložil Palo Habera, na otvárací ligový zápas sezóny ho priniesla helikoptéra. Futbal v Košiciach mal veľké oči.

Slávne časy kúpené za peniaze železiarní pokračovali domácimi exhibičnými zápasmi proti Juventusu, či Parme, mužstvo sa v roku 1997 ako prvé slovenské dostalo do skupiny Ligy majstrov. O spôsobe kolujú dodnes čudesné historky. Spartak Moskva, ktorý vyprevadili v poslednom predkole, sa v tom istom ročníku dostal do semifinále Pohára UEFA. Do Košíc prišli Liverpool aj Manchester United, Juventus aj Feyenoord. Dodnes mám napriek všetkému pri záznamoch zimomriavky.

Rezešovci vtedy vlastnili Košice aj Spartu Praha, železiari nestíhali taviť dosť ocele, aby bolo pre futbalistov na výplaty. Aspoň tak hovorili zlé jazyky v meste, internet bol vtedy ešte predpotopný. Keď fabrike došli peniaze, spľasla aj futbalová bublina. VSŽ kúpili Američania a klub zomrel druhýkrát. Udržiavali ho ešte chvíľu v umelom spánku, definitívne ho od prístrojov odpojili v roku 2004. Posledné tri roky jeho druhého života boli už len smutnou agóniou. #GianniBoriero

Éra Blažejova

Klub následne exhumoval a resucituoval v roku 2005 Blažej Podolák. Majiteľ prepravnej firmy z Ličartoviec ho zlúčil s tamojším dedinským, potom spojil sily s mestom a na svete bol MFK Košice. Trénerom sa opäť stal Ján Kozák, modus operandi bol geniálny, z dnešnej optiky vizionársky. Kozák vychová mladých futbalistov, ktorých majiteľ predá do lepšej Európy a klub bude žiť z peňazí za prvý a ďalšie presuny hráčov po kontinente. Tak sme v Košiciach naučili hrať futbal Nemanju Matića, Ondreja Dudu a podobne. Preháňam, ale nie oveľa.

MFK – už späť v žltomodrých farbách no stále vo vyhnanstve v Čermeli na štadióne konkurenčnej Lokomotívy – občas niečo uhral. Napríklad remízu s AS Rím 3:3 v prvom zápase predkola Pohára UEFA. Takmer hetrik Jána Nováka zatienil na plnom štadióne aj dva góly Tottiho. O odvete nehovorme, skončila sa 1:7.

Naposledy som na vlastné oči videl VSS vypadnúť z iného predkola, v Liberci v roku 2014. V európskych súťažiach odohral klub 44 zápasov, 18 vyhral, 19 prehral a sedem remizoval.

Trable takmer dodnes

Po odchode Jána Kozáka k reprezentácii majiteľ zápasil s finančnými problémami a s klubom to šlo od desiatich k piatim. Alebo skôr od piatich k nule. Tak to býva, keď polovica peňazí z predaja Matića skončí vo vrecku hráčovho agenta. Vraj.

Mužstvo premenovali späť na VSS, Vernosť, Sila, Sláva a na náhrobný kameň vytesali ešte jeden Slovenský pohár. Po ňom mali v Košiciach pred sezónou na kahánku, napriek tomu druhú ligu vyhrali. Za VSS sa vždy hralo so srdcom, mňa neprekvapili. Do najvyššej súťaže už ale Podolák tím neprihlásil. Len do druhej a do Slovenského pohára. Napriek tomu už do žiadnej súťaže nenastúpil.

V roku 2018 vznikol – ako inak, spojením dvoch malých – klub, ktorý znova nadväzuje na tradíciu značky. Hoci sa na svojom štarte dištancoval od Rezešovcov aj Podolákovcov, volá FC Košice, jeho mottom je Všetci Spolu Silnejší a farbami dobre známa žltá a modrá. Dnes hrá v druhej lige, kde zatiaľ postupové ambície nenapĺňa, a aktuálne aj v semifinále Slovenského pohára. Uvidíme, čo bude ďalej, do štruktúr sa vrátil starší Kozák a na ihrisko napríklad Erik Pačinda.

Pre máloktorý slovenský klub platí Bývalo aj lepšie ako pre tento, košický.