Streda, 24. apríl 2024 
Former Skyblue (Maďarská verzia. A magyar változatot ITT találjátok.)
Nádherný štadión, konsolidovaný klub, fungujúca akadémia. V kádri reprezentanti viacerých krajín, dokonca aj účastník MS 2018 v Rusku. V posledných rokoch pravidelné medailové umiestnenia. Tak čo hľadá DAC v tejto rubrike? Nová éra má v porovnaní s tou predošlou len jedinú chybu krásy – vo vitríne chýba trofej…
Klub z juhu Slovenska zažil svoje prvé hviezdne obdobie v druhej polovici 80. rokov, keď patril dokonca k československej špičke. V tom čase získal Slovenský i Československý pohár, zahral si európske poháre, ale najmä privítal na svojom štadióne Bayern Mníchov.
Roky poľnohospodárske
Začiatkom 80. rokov pôsobil DAC v divízii, ktorá bola vtedy v celoštátnej hierarchii treťou ligou. A tak si medzi žírnymi lánmi obilnice Slovenska jedného dňa povedali, že prečo by aj oni nemohli hrať medzi najlepšími. Možno si v tej chvíli viacerí ťukali na čelo, ale Dunajskostredčania ukázali neprajníkom, čo dokáže silná vôľa. Jej motorom bol vtedajší predseda TJ (väčšina športov, vrátane futbalu spadala za socíku pod telovýchovné jednoty) Michal Weisz. Energický a vplyvný muž, ktorému všetci hovorili Miši báči, začal zháňať spolupracovníkov, schopných naplniť jeho odvážne vízie. Jedným z nich sa stal Imrich Šanta, neskôr dlhoročný predseda klubu, ale aj mnohí ďalší.
Najskôr dostal DAC do druhej ligy (SNL, od roku 1980) a zakrátko začal zbrojiť k útoku na špicu ligového systému. V rokoch 1983 a 1984 ušiel pod vedením Juraja Szikoru žlto – modrým dvakrát postup už veľmi tesne, keď na druhé miesto ich odsunula Dukla Banská Bystrica, resp. ZŤS Petržalka.
Následne urobil Weisz radikálne rozhodnutie. Zašiel si po podporu za okresným tajomníkom strany, ktorý do spoločného cieľa zapojil predsedov JRD v širokom okolí, i nadväzných kooperujúcich podnikov. Nie nadarmo mal klub v rokoch 1974 – 1993 v názve aj slovo „Poľnohospodár“. Výsledok sa dostavil – v sezóne 1984/85 preskočil DAC Nitru a z prvého miesta dosiahol historický postup medzi elitu! V závere súťaže sledovalo viac než desaťtisíc divákov na domácom štadióne remízu 3:3 s najväčším konkurentom, ktorá už iba podčiarkla postup.
Odložení hráči ožili
Už vtedy sa tu zišlo viacero v iných kluboch „odložených“ hráčov, ktorí však v Dunajskej Strede chytili druhú futbalovú mladosť. V pamäti zostal najmä útok Ďuri – Laci – Ďuri (Audi – Tóth – Majoros), ktorý pravidelne ničil súperov. Meno Ladislava Tótha dodnes svieti v štatistikách klubu so 74 gólmi najvyššie. Smutnou históriou je, že od roku 2012 už nie je medzi živými. Smrť našiel pri prechode cez frekventovanú cestu Bratislava – Komárno pri Zlatnej na Ostrove, kde ho zrazil nákladiak…
Tvorcovia žitnoostrovského futbalového zázraku však vedeli, že mančaft, ktorý vyhral druhú ligu, treba doplniť kvalitou. Inak bude mať krátke trvanie. A tak postupne prišli z Ostravy brankár Stanislav Vahala i stopér Lubomír Šrámek, bývalý reprezentant Ján Kapko, z Nitry ďalší stopér Dušan Liba (brat hokejistu Igora), tvorca hry Rudolf Pavlík z Dukly Praha, kanonier Tibor Mičinec z Bohemians a mnohí ďalší. Práve v súvislosti s posledne menovaným, fanúšikmi prezývaným Mitcsináls (Čo robíš?), si užili aj otravné vyšetrovanie vtedajšej kriminálky. Pod jej drobnohľadom boli kvôli čiernym fondom práve pražskí „klokani“ a tak sa preverovalo aj to, či bolo všetko s kostolným poriadkom pri tomto prestupe. Funkcionári DAC strávili dokonca noc na neslávne známom Pankráci…
Erupcia radosti v Kopřivnici
V nováčikovskej sezóne skončil klub na solídnom 11. mieste, ale o rok už bol štvrtý. Navyše absolvoval nečakane úspešný útok na oba hlavné poháre. Najskôr vo finále Slovenského zdolal v Trnave po bezgólovej remíze 6:5 na penalty Plastiku Nitra a zároveň si zabezpečil cestu do Kopřivnice.
Mesto legendárnej tatrovky bolo totiž dejiskom finále Československého pohára a súperom reprezentantmi nabitá, v tom čase dominantná, pražská Sparta. Mnohí majú v pamäti desiatky áut a autobusov, ktoré sa 21. júna 1987 vybrali smerom na sever Moravy, aby tu videli a následne mohutne oslávili drámu so šťastným koncom. Dunajskostredčania si pripravili aj na sparťanov rovnaký scenár ako v Trnave. Po bezgólovej remíze vyhrali na penalty tentokrát 3:2, keď v rozhodujúcej sérii „Bomber“ Skuhravý nedal a umožnil stať sa hrdinom ďalšiemu čs. reprezentantovi a účastníkovi MS 1990 Petrovi Fieberovi. Oslavy na juhu Slovenska vraj trvali niekoľko dní…
Nakladačka Švédom
DAC pokračoval vo výborných výkonoch a v ďalšej sezóne skončil na bronzovej priečke, čím dosiahol svoje maximum vo federálnej lige. Tú napokon dohral až do jej posledného ročníka 1992/93, keď skončil na 4. mieste. Dunajskostredský futbalový boom riadil v rokoch 1984 – 89 z trénerskej lavičky Karol Pecze, predtým „odídený“ z Tehelného poľa, kde o jeho novátorské metódy nebol záujem…
Medzitým si Dunajská Streda viackrát zahrala aj na európskej scéne. Premiérovo v lete 1987 v Interpohári, kde jej vstup poriadne znechutili baníci z maďarskej Tatabányi (1:6). Na jeseň vstúpila do PVP hladkým postupom cez cyperský AEL Limassol, ale v druhom kole ju čakal súper silnejšieho rangu – Young Boys Bern. Víťaz švajčiarskeho pohára bol napokon po výsledkoch 2:1 a 1:3 prekážkou, cez ktorú už nepreskočila.
Vďaka tretiemu miestu však dostal DAC v ďalšej edícii 1988/89 vstupenku do Pohára UEFA. Štart bol rozpačitý – na juhu Švédska prehral náš zástupca s Östers Växjö 0:2. Domáca odveta však priniesla gala predstavenie so šiestimi gólmi v sieti Thomasa Ravelliho. Ten o šesť rokov neskôr hájil na MS 1994 v USA bránku Tre Kronor a získal s nimi bronz, ale ten skorý októbrový podvečer roku 1988 asi dlho nevedel vymazať z pamäte. Už do polčasu bolo 4:0 a postupne sa trafili Liba, dvakrát Takáč, Pavlík, Mičinec a Šoltés. Dodnes sa mi vybavuje obraz jedného zo švédskych hráčov, ako sa po gólostroji domácich bezradne opiera o stredovú zástavku a krúti hlavou…
Bavorské povstanie
Postup priniesol domácim možnosť vyzvať v druhom kole veľkoklub z Mníchova. Prvý zápas sa hral na Olympijskom štadióne a Bayern v ňom zvíťazil 3:1. Gól Tibora Szabana dvanásť minút pred koncom ešte udržiaval niekde v hlbokom podvedomí myšlienku pokúsiť sa v domácej odvete o zázrak. Iba jedna perlička – skóre otváral v 21. minúte súčasný tréner Bavorov „Hansi“ Flick.
Deň D nastal na Žitnom ostrove 9. novembra 1988. Štadión ešte nemal umelé osvetlenie, preto sa začínalo netradične už o 13:30 hod. Záujem širokého okolia bol enormný a nebola by ho pokryla snáď ani trojnásobná kapacita vtedajšieho štadióna. Narýchlo sa ešte pridávali miesta na státie na hlavnej tribúne. Oficiálne sa dostalo do hľadiska 15.572 divákov. Tí, čo nemali šťastie na lístky, sa povešali okolo štadióna na všetko, odkiaľ sa dalo vidieť na trávnik.
Aj oni však boli svedkami toho, ako Bayern dvomi rýchlymi gólmi Olafa Thona nepripustil ani náznak myšlienky, že by mu DAC mohol skomplikovať cestu do tretieho kola (mimochodom, vypadol v semifinále s Maradonovým Neapolom). DAC nastúpil v zostave: Vahala – Kapko, Liba (Szaban), Hodúr, Fieber, Pavlík, Simon, Kašpar, Takáč, Šoltés (Kulich), Mičinec. V drese hostí okrem Thona hviezdili Augenthaler, Reuter, Wegmann, R. Wolfarth či Švéd Johnny Ekström, po faule na ktorého sa kopala už v piatej minúte penalta. Aspoň trochu tak pomstil krajanov, zdemolovaných na rovnakom trávniku v predošlom kole…
… a nastali dni všedné, aj sychravé
V prvom ročníku samostatnej ligy ešte skončil DAC na bronzovej priečke a zabezpečil si ďalšiu účasť v Pohári UEFA. Salzburg (vtedy ešte pod názvom Austria) ho však stopol už v prvom kole. Dunajskostredčanov uviedol do reality už prvý zápas, ktorý prehrali 0:2. Hralo sa ešte na starom Lehene uprostred mesta, pretože Red Bull Arena v západnej okrajovej štvrti Wals – Siezenheim vyrástla až o desať rokov neskôr. Rovnakým výsledkom vyhrali Rakúšania aj odvetu a vtedy málokto tušil, že pre DAC bude tento zápas znamenať predlhú, až 24-ročnú odmlku v európskych súťažiach.
V roku 1998 prišiel prvý zostup a po rýchlom návrate ďalšie vypadnutie. Tentokrát pobudol klub z Dunajskej Stredy v druhej lige až šesť sezón (2000 – 06). Medzitým sa v jeho názve objavili slová ako „Marat“ či „Gemer“, podľa toho, kto ho práve sponzoroval. A premlelo sa v jeho štruktúrach množstvo ľudí, na ktorých by v Dunajskej najradšej zabudli…
Rozpad roľníckych družstiev znamenal totiž vhupnutie rovnými nohami do kapitalizmu karpatského typu a peňazí nazvyš zrazu nebolo ani na dovtedy bohatom juhu Slovenska. Klub dostával síce peniaze od mesta, ale tie nestačili na viac ako na balansovanie nad prvoligovou priepasťou či rovno prepady do druhej ligy. Ďalšie prišli v rokoch 2007 a 2012. Do tohto nie príliš šťastného obdobia spadá aj fúzia so Sencom (2008) či vlastníctvo Iráncov, ktoré sprevádzalo viacero škandálov.
Až prišiel Oszkár…
V roku 2014 prevzal klub známy podnikateľ a šéf Slovnaftu Oszkár Világi a žlto – modrým farbám sa začalo blýskať na lepšie časy. Človek so silným vzťahom k tomuto regiónu priniesol konečne víziu, úplne odlišnú od dovtedajšieho prežívania zo dňa na deň pod vedením kontroverzných predošlých majiteľov. Okrem posunu tímu k slovenskej špičke začal budovať aj nevyhnutnú infraštruktúru. Po trojsezónnej stabilizácii dosiahol DAC v roku 2018 po dlhých rokoch opäť na medailovú priečku a vrátil sa aj do európskych súťaží. Dnes patrí na klubovej úrovni k tomu najlepšiemu, čo slovenský futbal ponúka.
Národnostné vrenie
Jedinou škvrnou na jeho pôsobení zostávajú vášne a národnostné trenice, ktoré mnohí radi spájajú s futbalom. Za éry ČSSR ich komunisti držali pod pokrievkou, hoci občas tleli. Legenda hovorí, že ako prvý ich tu rozdúchal Jozef Adamec, keď prišiel v roku 1983 s Duklou Banská Bystrica na rozhodujúci zápas o postup do najvyššej súťaže. Hostia vo vybičovanej atmosfére dosiahli postupové víťazstvo a známy trnavský búrlivák si pri odchode do šatní neodpustil poznámku: „Tak vám treba, Madary!“ Následne vraj nastala pod hlavnou tribúnou riadna mela… Aj toto sa napokon urovnalo, keďže tu Jozef v rokoch 1996-97 trénersky pôsobil.
Išlo však skôr o ojedinelú výnimku, lebo za socializmu sa príliš neriešilo, či je niekto Slovák (Čechoslovák) alebo Maďar. Až po revolúcii začali politici typu Moric, Duray, Slota poriadne prikladať pod národnostný kotol a našli veľa poslucháčov. Dnes sa vášne prenášajú po zápasoch skôr na sociálne siete, kde sa veselo hejtuje z jednej i druhej strany, a DAC sa pravidelne posiela do maďarskej ligy… Na úkor radosti z futbalu, ktorý sa po rokoch vrátil do Dunajskej Stredy v najvyššej kvalite.
A vášne by určite kulminovali vo chvíli, keby DAC vyhral konečne niektorú z hlavných trofejí, ktoré mu v novej ére zatiaľ vo vitríne chýbajú. Ale stredajšie štvrťfinále SP rozhodlo, že ani tohto roku sa história prepisovať nebude…
Komentáre