Sobota, 15. máj 2021

Bývalo aj lepšie: Keď sme postúpili na olympiádu do Sydney, Radolský prišiel o vlasy a slovenský futbal o ilúzie

Former Skyblue 30.04.2021

Druhá časť olympijských návratov pojednáva o slovenskej olympijskej ére. Federálnu sme zmapovali v prvom dieli včera.

Pred olympiádou v Sydney sme prekvapili aj samých seba. Napokon u protinožcov chýbali niektorí hráči, ktorí vybojovali postup. Klubové záujmy dostali prednosť rovnako ako pred Mexikom´68 a slovenský futbal prišiel o ilúzie…

Atlanta bola ďaleko

Šancu zabojovať o prvú účasť na olympiáde v samostatných slovenských farbách sme dostali pred Atlantou 1996. To sme už boli v stabilnej fáze, keď postupujúcich na OH generoval európsky šampionát do 21 rokov. Na rozdiel od súčasnosti však vtedy kopíroval žreb „áčkarov“ a tak sa naša omladina musela v prvej kvalifikácii, podobne ako „veľkí“, vysporiadať so silnou konkurenciou – Francúzsko, Rumunsko, Poľsko, Izrael, Azerbajdžan.

A dopadla ešte o jednu priečku horšie – skončila na 4. mieste, bez nároku na postupovú vyhliadku. Podarilo sa jej síce poraziť doma Rumunov 3:1 a dokonca vonku víťazných Francúzov 1:0, ale aj prehrať u outsiderov v Azerbajdžane a Izraeli.

Chuť na klokanov

Sydney 2000 to už bola iná pieseň. Pod vedením Dušana Radolského sa podarilo vyskladať silný mančaft, ktorého viacerí hráči sa neskôr presadili aj v zahraničí. Marek Mintál získal korunu kráľa strelcov bundesligy (2005), Vratislav Greško na seba navliekol dresy Interu Miláno, Parmy, Leverkusenu či Blackburnu Rovers. Szilárd Németh nastrieľal za Middlesborough 23 gólov v Premier League a zahral si aj za Racing Štrasburg či Alemaniu Aaachen. Gólman Kamil Čontofalský hájil okrem iných aj bránku Zenitu St. Peterburg a Slávie Praha, pôsobil v USA. Obranca Marián Čišovský, ktorého príbeh pozná asi každý, bol jedným zo základných pilierov majstrovskej Plzne. Nestratili sa ani Hlinka, Czinege, Barčík, Kisel či Babnič. 

Ale ešte predtým čakala 21ku identická borba ako áčkarov, tentokrát však s peknou koncovkou pre mladíkov. Vďaka lepším vzájomným zápasom nečakane odsunuli na druhé miesto favorizované Portugalsko (doma 1:0, vonku 1:1), tretí skončili Rumuni a štvrtí Maďari, s ktorými utrpeli jedinú prehru.

V druhom (eliminačnom) kole, označovanom aj ako osemfinále, sme zvládli Rusov. Vonku sme vyhrali 1:0 a postup do záverečného turnaja najlepšej osmičky sme oslávili 17. novembra 1999 víťazstvom 3:1 po góloch Barčíka, Sz. Németha a Vyskoča na štadióne ŠKP v bratislavskej Dúbravke.

Nečakaný úspech nabudil aj funkcionársku generalitu a tá zariadila, že sme finálový turnaj ME U21 zorganizovali na prelome mája a júna 2000 na slovenských štadiónoch. Logistika bola napokon taká „našská“ (k tomu sa ešte dostaneme), ale poskytla Slovákom možnosť reálne zabojovať nielen o medailu z európskeho šampionátu, ale aj o letenky k protinožcom.

Greškova vizitka do Milána

Dostali sme sa do bratislavskej skupiny, kde nás na Pasienkoch čakali Turci, Taliani a Angličania. Už v prvom zápase proti reprezentantom polmesiaca sme sa natrápili, kým sme vydreli víťazstvo 2:1 gólmi Greška a Čišovského. Vzápätí nás čakal najväčší favorit (a neskorší víťaz) Taliansko, s ktorým sme remizovali 1:1. Na gól Baronia odpovedal 17 minút pred koncom interista Peter Babnič a to ešte Marek Mintál spálil v závere superšancu.

V strede poľa organizoval hru „azúrových“ súčasný tréner Juventusu Andrea Pirlo, vzadu to čistil štýlom sebe vlastným Gennaro Gattuso, ktorý vedie pre zmenu „Lobotkov“ Neapol. Vzadu na čiare to istil Christian Abbiati, neskôr dlhoročný gólman AC Miláno.

Nezabudnuteľný zápas hral Vratislav Greško, ktorý jazdil po ľavej strane ako na motorke a desil taliansku obranu celý zápas. Tréner súpera Marco Tardelli si ho poriadne zapamätal. A hneď ako prebral Inter Miláno angažoval rodáka z Tajova do svojho tímu.

Masy pred bránami

Pred posledným zápasom s Anglickom sme boli stále v hre o titul majstra Európy aj o účasť v Sydney. Talianov, ktorí mali o gól lepšie skóre, čakali v poslednom dueli Turci. A tu sa opäť ukázala neprezieravosť slovenských funkcionárov. Na jednej strane snaha, aby štadión vyzeral pri našich dueloch aspoň opticky plný (preto menšie Pasienky). Na druhej alibizmus – ani sa nepokúsiť vymeniť pár sto metrov vzdialené bojiská, keď sa rysovala šanca na historický úspech a veľkú návštevu. Veď načo – oni vo VIPke mali predsa miesta isté…

 A tak sa stalo, že v ten piatkový večer na MDD zostali pred bránami Pasienkov stovky ľudí (bol som medzi nimi), ktorí sa nedostali na štadión. Ďalší sa tam radšej ani nevybrali. A na vedľajšom Tehelnom poli si to Taliani rozdali s Turkami pred pár kameramanmi a usporiadateľmi…. Ani nemusím dodávať ako sa pri Pasienkoch „ďakovalo“ Laurincovi a spol. nespisovnou slovenčinou… Tak sme sa pobrali domov alebo do krčiem dopozerať to na obrazovkách.

Nakoniec oficiálne iba 11.410 šťastlivcov videlo, ako sme v druhom polčase zlomili Lamparda, Carraghera a spol. gólmi Babniča a Sz. Németha a definitívne sme si zabukovali miestenky na prvé OH v samostatnej histórii. Ďakovačka nemala konca, veď slovenské futbalové úspechy sú čoraz viac nedostatkovým tovarom. Rušili ju iba Angličania, ktorí mali potrebu robiť pozápasové vyklusávanie medzi radujúcimi sa Slovákmi. Britská arogancia ešte stále dokáže vyraziť dych…

S farebnými vlasmi o bronz

V poslednom zápase o 3. miesto proti Španielsku (s Xavim, Puyolom, Capdevilom) sa už viac menej oslavovalo. Hráči nastúpili s vlasmi v národných farbách a o bronz už nezabojovali tak ako v predošlých zápasoch.

Skôr ako prehra 0:1 mrzel detinský faul Greška, ktorý podkopol jedného protihráča a dostal červenú kartu. V tej chvíli sme ešte nevedeli, že UEFA to posúdi ako kopnutie bez lopty a naparí mu štyri zápasy. Aby si vôbec zahral na OH, musel by náš tím zo skupiny postúpiť. Otázka zároveň znela, či vôbec brať hráča na opačný koniec zemegule s rizikom, že si vôbec nezahrá. Nakoniec túto dilemu vôbec nebolo treba riešiť.  A nielen v prípade Greška…

Neprebolí nikdy…

V poradí XXVII. olympijské hry hostilo Sydney v druhej polovici septembra. Pre futbal neskorý termín, keďže sú v plnom prúde ligy aj európske poháre. Vytriezvenie slovenských fanúšikov z nádeje, že nás tam pôjde reprezentovať výber, ktorý vybojoval postup, bolo rýchle. Do útoku zavelil vtedajší prezident majstrovského Interu Bratislava Juraj Obložinský – vraj si nepustí do Austrálie Babniča s Némethom, keď klub čaká boj o Ligu majstrov…

Vtedajší šéf zväzu Laurinec tradične nezdvihol ani formálne hlas proti svojmu viceprezidentovi (konflikt záujmov ako vyšitý) a olympijské vedenie malo pramalý výtlak na to, aby niečo zmenilo. A tak sme oprášili spomienky na Mexiko´68. Najviac z toho mal v hlavu v smútku tréner Radolský, ale zostalo mu akurát zobrať fakty na vedomie…

A tak sa do Sydney dostali aj hráči, ktorí neabsolvovali parádnu kvalifikačnú jazdu. Tí druhí zasa dodnes ľutujú. „Toto neprebolí asi nikdy. Aj po rokoch ma mrzí, že som prišiel o účasť na olympiáde. Bol to prvý väčší úspech futbalového Slovenska, myslím si, že na takéto podujatia by mal byť nominovaný vždy ten najsilnejší tím,“ povedal Szilárd Németh pred dvomi rokmi po stretnutí chlapcov z Radolského tímu.

Na druhej strane, práve jeho jediným gólom pokoril Inter fínskeho majstra Haka Valkeakoski a postúpil do play off o LM proti Olympique Lyon. Po vypadnutí s francúzskym tímom si ešte zahrali žlto – čierni dve kolá Pohára UEFA. Cez holandskú Roda JC Kerkrade postúpili a následne vypadli s Lokomotiv Moskva. 

Dva banány Porázika

V Sydney vyžrebovali Slovensko do skupiny D s Brazíilou, Japonskom a JAR. Úvod zápasu s kanárikmi v Brisbane vyzeral ako z ríše snov – Andrej Porázik prekonal po Šlahorovom prieniku v 26. minúte brazílskeho gólmana a začali sme si robiť nádeje, že krásnemu snu ešte nemusí byť koniec. V ďalšom priebehu však žlto – modrí nenechali nikoho na pochybách, kto je pánom na ihrisku a zvrátili výsledok na 1:3. Vlastným druhým gólom im pomohol Čišo, ďalšie pridali Alex a Edu. 

Na ďalšie dva duely sme sa sťahovali do metropoly Canberra a hneď sme aj dali definitívne zbohom našim postupovým ambíciám. Rýchli a technicky zdatní Japonci už boli sústom nad naše možnosti a vyhrali 2:1. Opäť bol úspešný Porázik, ale tentokrát iba upravil skóre sedem minút pred koncom.

V záverečnom dueli sme vybojovali zatiaľ jediné slovenské víťazstvo na olympijskom turnaji. Gólmi Czinegeho a Šlahora sme išli v 72. minúte do dvojgólového vedenia. Na konečných 2:1 upravil za Juhoafričanov Benni McCarthy, ktorý potom strávil najlepšie futbalové roky v Blackburn Rovers. 

Zlaté medaile si po penaltovom rozstrele so Španielmi prekvapujúco odviezli do Afriky Kamerunčania a nad našim výberom zostal visieť otáznik, či by v plnej sile predsa len nebol dokázal viac. V poslednom zápase proti JAR sme nastúpili v zostave Lipčák – Hlinka, Lérant, M. Petráš, Krško – Kráľ, Drobňák (69. Čišovský), Czinege, Pančík – Šlahor (85. Šupka), Porázik (90. Vyskoč). V predošlých dvoch zápasoch zasiahli do hry aj Čontofalský, Kisel, Mintál a Barčík.

Radolskému sochu

Za najväčšie trénerské osobnosti našej histórie sú považovaní Vladimír Weiss a Ján Kozák, ktorí dostali reprezentačné tímy na MS resp. ME a kluby do Ligy majstrov. V tejto minisieni slávy by však rozhodne nemal chýbať ani Dušan Radolský. Ako prvý tréner postúpil so slovenským výberom na veľký turnaj, navyše preplával úplne najťažšou kvalifikáciou. Na OH postupujú totiž z Európy iba štyri tímy. A dokázal tam čestne obstáť aj s okliešteným výberom.

Vytvorili sme výbornú partiu, ktorá dosiahla skvelý výsledok. Vybudovali sme určitú perspektívu, pretože väčšina našich chlapcov sa neskôr stala súčasťou reprezentačného áčka. Veľmi dobre sa na to spomína, ale musím povedať, že na tento úspech sa už dávno zabudlo“, povedal náš lodivod po takmer dvoch dekádach. Žiaľ, patrí to k slovenskej mentalite. Ale on by si určite za to zaslúžil ak nie rovno sochu, aspoň sošku…

Tohto roku mieria na OH z Európy Francúzsko, Nemecko, Španielsko a Rumunsko. My sme sa k účasti ani nepriblížili a tak môžeme na Tokio akurát spomínať v súvislosti s rokom 1964, kedy organizovalo svoje prvé OH a dobyli sme tam striebro.  A dúfať, že sa nám čím skôr opäť narodí Radolského generácia…

TakUrčitee SMS
Keď ste sa dočítali až sem, mám jednu prosbu. Po ôsmich rokoch poctivej práce nebudem chodiť okolo vriacej kaše a na bránu vypálim z ťažkého uhla: Uchádzame sa o symbolický príspevok od toho najvernejšieho – nášho fanúšika. Takurčitee teraz môžete podporiť cez jednoduchú SMS na číslo 8866. Na oplátku viem sľúbiť, že v neobjektivite nepoľavíme a budeme písať najlepšie ako vieme aj ďalej. Budeme prinášať ďalší športovo-zábavný obsah, ktorý oceňujete už vyše sedem rokov. Aj vďaka vám bude naša forma ďalej stúpať. Stačí poslať SMS v tvare: TAKURCITEE na číslo 8866 a podporiť nás sumou 2 Euríčka, ktorú zaplatíte v najbližšej faktúre svojho mobilného operátora. Za kolektív pisálkov z celého športového srdiečka ďakujem. Telovýchovný vedúci.

Komentáre

Odoberajte nás

Prihláste sa do nášho newslettera