Štvrtok, 28. marec 2024

Bývalo aj lepšie: Zlato, striebro aj finálový odchod na protest. Futbalisti Československa nebývali na olympijských hrách len do počtu

Former Skyblue Former Skyblue 29.04.2021
TASR - František Iván

Športový svet, aj ten futbalový, sa vracia pod piatimi kruhmi do Tokia po 57 rokoch. Netradičný posun olympiády na nepárny rok spôsobila celosvetová pandémia. Na prvé hry v metropole Japonska v roku 1964 máme tie najlepšie spomienky. Naši futbalisti, vedený slovenským kapitánom Antonom Urbanom, sa prebojovali do finále a získali prvýkrát medailu!

Niektoré archívy uvádzajú mylnú informáciu, že v histórii Československa to bolo už druhé olympijské striebro. Rozpor sa týka OH 1920 v Antverpách. Tam vtedajšia ČSR postúpila síce do finále, ale proti domácim Belgičanom po dvoch neregulárnych góloch a jednom nespravodlivom vylúčení opustili jej hráči na protest trávnik. Angličan Lewis vraj domácim nadržiaval tak okato, že iné východisko nevideli. Jediný VAR, ktorý vtedy svet poznal, bol bod varu a tak malo olympijské finále škandalózny záver. Protesty Čechoslovákom nepomohli, vylúčili ich zo súťaže a preto sa ani žiadna strieborná medaila nekonala….

Na stupni víťazov iba kapitán

Museli sme čakať predlhých 44 rokov, kým sa Coubertinovo posolstvo presunulo do krajiny vychádzajúceho slnka. Vyhrali sme základnú skupinu pred Egyptom (vtedy sa ešte písal ako ZAR – Zjednotená arabská republika), Brazíliou a Južnou Kóreou. Vo štvrťfinále sme vyškolili domácich 4:0, v semifinále porazili Nemcov 2:1. Tí štartovali poslednýkrát ako spoločný tím, ale vo futbalovom turnaji ich reprezentovala NDR.

Vo finále na Olympijskom štadióne sme nastúpili proti Maďarom, ktorých ešte držali vo svetovej špičke dozvuky silnej puskásovskej éry. Na ich dva góly dokázal odpovedať iba „Komár“ Brumovský a po prehre 1:2 vešali činovníci MOV na československé krky druhé najcennejšie kovy.

Ako prvému Antonovi Urbanovi, dlhoročnému hráčovi a neskôr funkcionárovi bratislavského Slovana, ktorý si ho v pozícii kapitána prevzal ako jediný na medailovej bedni. Ale určite rovnako chutilo striebro aj ďalším Slovákom, ktorí ho dostali „iba“ na trávniku – boli to Anton Švajlen, Ľudovít Cvetler, Ján Geleta, Vojtech Masný, Štefan Matlák, Vladimír Weiss najst. a Ivan Mráz (v tom čase už hráč pražskej Sparty). 

Prekliata Guadalajara!

Z času na čas sa ešte aj dnes v niektorom zábavnom programe objaví hláška: „Hlási sa Guadalajara!“ Ale to iba Milan Lasica paroduje legendárneho komentátora Karola Poláka, ktorý sa takto ozýval z MS v roku 1970, kde sme v základnej skupine odohrali všetky zápasy na miestnom Estádio Jalisco a postupne prehrali s Brazíliou, Anglickom i Rumunskom.

Iba málo ľudí však vie, že to nebolo naše prvé guadalajarské Waterloo. Už dva roky predtým počas OH 1968, keď sme išli obhajovať strieborné medaily, sme si vybrali prvú porciu. Predchádzalo jej čudné rozhodnutie od stola, ktoré napokon potopilo náš olympijský výber. A ako sa ukázalo v neskorších rokoch, nie posledné.

Olympiáda sa konala až v októbri (tohto roku bude na prelome júla – augusta), keď už naplno bežala liga. Prerušiť ju kvôli OH – nemožné. Oslabiť viacnásobne niektorý tím – rovnako. A tak hlavy pomazané funkcionárske vymysleli šalamúnske riešenie – poslali pod Popocatepetl výber, do ktorého každý ligový tím dodal jedného hráča!

Do Mexika sa zo Slovákov vybrali Stanislav Jarábek (Spartak Trnava), Jaroslav Boroš (VSS Košice), Dušan Bartovič (Jednota Trenčín), Miroslav Kráľ (ZVL Žilina) Július Holeš (Lokomotíva Košice), Mikuláš Krnáč (Inter Bratislava), Peter Mutkovič (Slovana Bratislava), Ladislav Petráš (Dukla Banská Bystrica), Ladislav Pajerchin (Tatran Prešov) a ďalší východniar Jozef Jarabinský, v tom čase už obliekajúci dres Dukly Praha.  

Osudom sa stala Guatemala

Základná skupina mala byť len rozcvičkou pred ďalšími náročnými zápasmi vo vyraďovačke. Ale už v prvom stretnutí sme si ušili z hanby kabát, keď sme prehrali s Guatemalou 0:1. Nezohratosť narýchlo pozliepaného výberu znásobilo podcenenie nadmorskej výšky takmer 1600 m. Fakt, že sa to stalo raz, by sa ešte dal pochopiť. Ale že sme urobili rovnakú chybu aj o dva roky neskôr s možno najlepším mužstvom všetkých čias, to už hlava akosi neberie.

Na MS 1970 sme si prehrali všetky tri zápasy v druhých polčasov, keď hráči čs. tímu už ťahali nohy za sebou. Idiocia futbalových funkcionárov (a ako sa ukazuje dnes – nielen tých komunistických) býva nedozierna…   

Následne sme remizovali 2:2 s Bulharskom (ktoré to potom dotiahlo do finále) a osmička do siete Thajčanov už nič neriešila. Napriek baleniu kufrov po základnej skupine sa účasť na OH 1968 stala pre viacerých hráčov Mount Everestom ich kariéry.

Iba pre zaujímavosť – prekliatie Guadalajary sme nezlomili ani do tretice. V roku 1983 na MS 20 ročných Hirko a spol. tentokrát postúpili aspoň zo základnej skupiny. Vo štvrťfinále narazili na Brazíliu a prehrali 1:4 rovnako ako áčko v roku 1970. A opäť na trávniku Estádia Jalisco!

Pár centimetrov od Montrealu

V roku 1972 hostil olympiádu Mníchov. Tieto hry sa zapísali do dejín ako najkrvavejšie. Palestínska teroristická úderka Čierny september prepadla v dedine budovu, kde bývali izraelskí športovci a akcia s následným policajným zásahom priniesla na miestnom letisku smrť 11 členov výpravy. Svet bol zdesený, uvažovalo sa dokonca o predčasnom ukončení hier. Ale československých futbalistov to nezasiahlo.

Funkcionári ich totiž vôbec neprihlásili ani do kvalifikácie – vraj tento turnaj nemá budúcnosť! Pritom futbalový turnaj kompletne ovládol socialistický tábor a konečné poradie bolo 1. Poľsko, 2. Maďarsko, 3. – 4. ZSSR a NDR.

O štyri roky neskôr organizoval olympiádu kanadský Montreal. V roku nášho najväčšieho triumfu (titul majstra Európy) sme sa správne rozhodli nechytať dvoch zajacov naraz a dali sme prednosť Belehradu.

Preťažený tím absolvoval síce aj olympijskú kvalifikáciu, ale nemal taký drive ako v tej európskej a bral ju skôr ako povinnosť. O postup ho napokon pripravila remíza s rakúskym béčkom na jeho pôde. V odvete na Tehelnom poli sme im naložili už nič neriešiacich 5:0.

 Nabudená NDR proti Rakúšanom nezaváhala a po dvoch remízach s nami vyhrala skupinu a následne získala aj zlato na OH. V rozhodujúcom zápase na Zentralstadione v Lipsku sme potrebovali vyhrať, ale skončilo to 0:0. Drevené brvno Croyovej bránky sa však po Panenkovej ďalekonosnej bombe v závere triaslo ešte niekoľko týždňov. Keby to padlo o pár centimetrov nižšie, mohli sme rok 1976 vyšperkovať ďalším megaúspechom….    

Najskôr odpratali Bulharov

Megaúspechu sa československá futbalová reprezentácia dočkala v roku 1980 v metropole vtedajšieho ZSSR. Hry poznačil bojkot viacerých západných štátov kvôli sovietskej intervencii v Afganistane, ale kvalite futbalového turnaja to neubralo. Dnes aspoň oficiálne (až na pár výnimiek) majú pod olympijskými kruhmi zelenú iba hráči do 23 rokov. V čase bipolárneho sveta však bolo prijaté dosť za vlasy prichytené rozhodnutie, ktoré umožňovalo štart futbalistom s amatérskym štatútom. Tentokrát to bolo na škodu západných profíkov. Socialistickí „amatéri“ mohli hrať v plnej sile. Jedinou prekážkou bolo, ak zasiahli do kvalifikácie MS alebo hrali na záverečnom turnaji.

Na úvod kvalifikácie nás čakal dvojzápas s Bulharskom. Štart však nevyznel ružovo. V prímorskom Burgase, kde si práve Monzún pomýlil svetadiely, sme sa väčšinu času iba bránili a napokon inkasovali z kopačky miestneho čarostrelca Rusi Gočeva jediný gól. V odvete v pražskom Ďolíčku sme však reprezentantom krajiny ruží nasypali štyri kusy a postúpili do trojsúboja s Poľskom a Maďarskom. Tento žreb všetci chápali ako malú pomstu socialistickému táboru za ich pravidelné olympijské úspechy. Nech sa červení vybijú medzi sebou!

Vrabec už do Prahy nedoletel

Poliakov sme dvakrát tesne zdolali 1:0 a už sme sa videli na olympiáde. V neskorej jeseni 1979 nás z toho omylu vyviedli južní susedia. Ťahúňom ich olympijského výberu bol v tom čase DVTK Diosgyőr z Miskolca, dokonca úspešne postupujúci v Pohári UEFA. A tak tamojšia federácia ani pridlho nerozmýšľala o dejisku zápasu Maďarsko – ČSSR.

Podľa výsledku sme prehrali hladko 0:3.  Realita však bola taká, že domáci využili všetky šance a naši ich spálili aj na tri zápasy. V bránke v ten deň vychytil životnú formu  gólman miestneho klubu Győrgy Veréb. Nevysoký mužík lietal v bránke ako Batman a vychytal čisté konto. Bolo to na porazenie – kvalita a množstvo šancí na našej strane, jasné víťazstvo na konte súpera.  

Mali sme však k dispozícii jarnú odvetu a všetci sme sa tešili ako na Strahove tentokrát naši útočníci toho vrabca (po maďarsky veréb) konečne rozstrieľajú. Revanš (aspoň osobný) sa napokon nekonal. Veréb stratil formu a do bránky sa miesto neho postavil takmer dvojmetrový Béla Katzirz z Pécsu. Ani on však nezabránil už v úvode nevídanému kladivu Petra Janečku, ktoré poslal z voleja pod brvno. Tento gól sa stal na dlhý čas súčasťou znelky Góly – body – sekundy. Vyhrali sme napokon 3:2 a balili kufre na XXII. olympiádu!    

Rozkopaní Nigérijcami

Na OH sme sa dostali do skupiny, ktorá mala dejisko v Leningrade (dnes St. Peterburg).  A začalo to idylkou – pod reflektormi Kirovovho štadióna, veľkými ako dnešné bytovky Panorama City, sme v tréningovom tempe vyklepali olympionikov Kolumbie 3:0. Rovnako bezproblémový mal byť aj druhý zápas s Nigériou. Polčas žiadne inferno nenaznačoval. Viedli sme Vízkovým gólom 1:0 a nikto nepochyboval, že v druhom polčase si náskok poistíme. Lenže, súper zrazu poriadne pritlačil na pílu a tvrdosť nášmu výberu nevoňala. Prevaha súpera, ktorý nevyberavými zákrokmi znechutil Čechoslovákom futbal, bola v závere až drvivá. Keď Nwosu v 84. minúte vyrovnal, všetci sme túžobne čakali na záverečný hvizd. Inak to mohlo dopadnúť aj horšie. Pamätám si, ako v závere naši ofenzívni hráči už radšej vypúšťali súboje s robustnými zadákmi. Zdravie bolo prednejšie a čakali nás ďalší súperi.     

Nigérijský tieň však ostal na našom výbere aj v ďalšom zápase, v ktorom ukopal s Kuvajtom postupovú bezgólovú remízu. (Ostudu sme si s ropákmi vyrobili až o dva roky neskôr na MS v Španielsku, kde nás úvodná remíza 1:1 pripravila o postup…). Vo štvrťfinále (opäť v Leningrade) sme už nabrali späť pohodu a rozdielom triedy zdolali compaňeros z Fidelovho „Ostrova slobody“. 

Vzápätí sme sa sťahovali do Moskvy, kde nás na štadióne Dynama čakali sebavedomí Juhoslovania s gólmanom Panteličom a dvojčatami Vujovičovcami. Dvomi rýchlymi gólmi Ostravákov Ličku a Šreinera sme ich uzemnili a hoci mali celozápasovú prevahu na zvrat sa už nezmohli. Cesta do finále v Lužnikách bola voľná. Čakal na nás obhajca zlata z NDR.

Dve zlaté aj na Slovensko

Sobota 2. augusta 1980 bola dňom, ktorý sa zapísal do dejín nášho futbalu zlatým písmom. V Moskve nám z oblohy napršalo zlato.

Už začiatkom druhého polčasu prišli obe mužstvá o svojich špílmachrov. Malý drzý Steinbach sa tváril, že pomáha nášmu Bergerovi po faule na nohy, miesto toho zovrel v dlani jeho medzinožnú parádu a miláčik letenských tribún „Honza není člověk, Honza je bůh!“ mu z voleja jednu päsťou vypálil… Tuhý boj o každý centimeter ihriska pokračoval a vylúčenia viac uškodili dovtedy lepším „dederónom“. Zápas rozhodol v 77. minúte striedajúci Brňák Jindřich Svoboda. Po centri zľava vyhral hlavičkový súboj a Rudwaleitom vyrazenú strelu vrátil razantne do siete!

Do kvalifikácie ešte zasiahli zo Slovákov aj Dušan Herda, Prešovčan Igor Novák a Trnavčan Viliam Martinák, ale v Moskve sme už mali len dvojnásobné zastúpenie. Obranca František Kunzo z Dukly Banská Bystrica si finále síce nezahral, ale zo šiestich zápasov na OH nastúpil v štyroch.

Stanislav Seman bol našou oporou v bránke a počas turnaja dostal v šiestich zápasoch iba jediný gól od spomínaného Nigérijčana Nwosuho. Gólman Lokomotívy bol paradoxne jednotkou v olympijskom výbere u Čecha Františka Havránka, ale dvojkou v áčku u Slováka Jozefa Vengloša. S dukláckym kolegom Netoličkom, ktorý bol našou jednotkou na ME 1980, si to takto podelili. Za Apeninami, kde sme v rovnakom roku získali bronz, odchytal Seman druhý zápas proti Grécku. Olympijské zlato s plnou minutážou v turnaji však bolo vrcholom jeho kariéry.

Keď sme držali basu so Sovietmi

Ako obhajcovia sme kvalifikáciu na OH 1984 hrať nemuseli. A tak sme sa udržiavali v prevádzkovej teplote priateľskými zápasmi. Napokon sa žiadna obhajoba nekonala. Studená vojna práve kulminovala a ZSSR vrátil USA požičané – do Los Angeles z „bezpečnostných dôvodov“ jeho športovci nevycestovali a to isté „odporučilo“ komunistické politbyro aj svojim satelitom. Hráči, z ktorých mali viacerí životnú formu a jedinú možnosť v živote štartovať na OH, si mohli akurát tak zanadávať doma v obývačke…

Seoul 1988 už zobral olympijský výbor aj futbalový zväz vážne a dal sa dokopy kvalitný výber, ktorý mal možnosť postúpiť. Príležitosť v ňom dostalo viacero hráčov, ktorí potom tvorili v roku 1990 základ reprezentácie na posledných spoločných MS v Taliansku: Tomáš Skuhravý, Ľubomír Moravčík, Ján Kocián, Jan Stejskal, Michal Bílek. Václav Daněk, Radek Drulák, Peter Fieber a ďalší

Dostali sme sa však do ťažkej skupiny – s Juhosláviou, Belgickom, Rakúskom. A o postup nás – podobne ako pred OH 1976 – opäť pripravili tí posledne menovaní. V našom najslabšom vystúpení sme im v Salzburgu podľahli 0:2 a tieto body nám napokon chýbali. Aj tak sme to však mohli ešte zachrániť. Na Letnej sme Juhosláviu zdolali Skuhravého gólom 1:0 a v záverečnom zápase sme proti rovnakému súperovi potrebovali uhrať aspoň bod. Ale napokon sme v chorvátskej dedine Petrinja (absolútne nepochopiteľný výber dejiska rozhodujúceho zápasu) prehrali 0:1 a na Ďaleký východ zamierili miesto nás poslednýkrát v histórii reprezentanti dnes už tiež neexistujúceho štátu…

Zamávali sme aj Barcelone

A nezvládli sme ani posledné dejstvo vo federálnych farbách – postup na OH 1992 v Barcelone. Tentokrát už boli olympijskou kvalifikáciou zápolenia tímov U21 v rámci ME. Mali sme skvelý mančaft okolo špílmachra Radima Nečasa, ktorý pod trénerskou taktovkou Ivana Kopeckého vyhral suverénne základnú skupinu. Nazbieral v nej dokonca raz toľko bodov ako Francúzsko a Španielsko na druhom a treťom mieste!

Lenže v play off sa nám postavila do cesty squadra azzura a dve prehry 0:2 a 1:2 (domáca v Trnave) nám definitívne zahatali cestu pod Montjuic. Hralo sa až na jar 1992 a viacerí hráči už len hľadali formu zo skupiny. Navyše fatálne zlyhal brankár Norbert Juračka. Z európskej kvalifikácie postúpili okrem Talianov aj Dáni, Švédi a s najlepším koeficientom porazených štvrťfinalistov Poliaci. Tí si napokon zahrali finále s usporiadateľskou krajinou (2:3).

A to bola naša federálna „labutia pieseň“ v olympijskom futbale…                

Olympijskú históriu slovenského futbalu si pripomenieme už v piatok.                                                                                                

TakUrčitee SMS
Keď ste sa dočítali až sem, mám jednu prosbu. Po ôsmich rokoch poctivej práce nebudem chodiť okolo vriacej kaše a na bránu vypálim z ťažkého uhla: Uchádzame sa o symbolický príspevok od toho najvernejšieho – nášho fanúšika. Takurčitee teraz môžete podporiť cez jednoduchú SMS na číslo 8866. Na oplátku viem sľúbiť, že v neobjektivite nepoľavíme a budeme písať najlepšie ako vieme aj ďalej. Budeme prinášať ďalší športovo-zábavný obsah, ktorý oceňujete už vyše sedem rokov. Aj vďaka vám bude naša forma ďalej stúpať. Stačí poslať SMS v tvare: TAKURCITEE na číslo 8866 a podporiť nás sumou 2 Euríčka, ktorú zaplatíte v najbližšej faktúre svojho mobilného operátora. Za kolektív pisálkov z celého športového srdiečka ďakujem. Telovýchovný vedúci.

Komentáre

Odoberajte nás

Prihláste sa do nášho newslettera