Piatok, 19. apríl 2024 
Former Skyblue
Pred nedávnom sme vám ponúkli príbeh berlínskeho Unionu, ktorý múti vodu v popredí nemeckej bundesligy. Jeho menovec z bruselského predmestia Forest mieri ešte vyššie. Hra osudu zviedla tieto kluby do vzájomnej konfrontácie v osemfinále Európskej ligy.
Kto so samozrejmosťou vsadil na bundesligistu, trhal tiket. V prvom dueli v Berlíne sa zrodila remíza 3:3, doma už belgický tím kraľoval – vyhral 3:0 a dnes vyzve vo štvrťfinále ďalší nemecký klub Bayer Leverkusen. Odkiaľ sa tu teda zjavil klub, ktorého názov Royale Union Saint Gilloise (žiloáz), v skratke RUSG, láme nefrankofónne jazyky a o ktorom v Európe desaťročia nikto ani nechyroval?
Pád z výšin
Tak vedzte, že ide o slávnu belgickú značku (pred druhou svetovou vojnou dokonca najslávnejšiu), ktorá má na konte 11 majstrovských titulov! Všetky však vybojovala ešte vo futbalovom paleolite – prvý v roku 1904, posledný v roku 1935… Rovnako sú už zapadnuté prachom aj dve repliky domáceho pohára (1913, 1914).
Klub postupne upadal a v roku 1980 dokonca klesol do najnižších poschodí domáceho ligového systému. Väz mu zlomil odpor k zavedeniu profesionalizmu, čo ako rodinný klub striktne odmietal. A tak aj jeho štadión Dudenpark (oficiálny názov Stade Joseph Marien), ležiaci v rovnomennom parku na juhozápadnom predmestí belgickej metropoly, začala zo všetkých strán prerastať bujnejúca zeleň. Až prišiel Tony Bloom…
Inšpirácia Brightonom
V roku 2018, keď prevzal Union, mal už tento podnikateľ a hráč pokru za sebou úspešný príbeh s anglickým klubom Brighton & Hove Albion FC. Po rokoch vo vyhnanstve mu postavil zbrusunový Falmer Stadium a po 34 rokoch ho vrátil do najvyššej súťaže! Keď sa darí, prečo nerozšíriť svoje aktivity? S obchodným partnerom Alexom Muziom preto začali hľadať investičné možnosti aj na kontinente. Priority boli nasledovné: ľahká dostupnosť z Londýna, relatívne lacný klub, ale s veľkým potenciálom rastu, ústretová fanúšikovská základňa.
Urobili si prieskum trhu a zistili, že smerom do Francúzska, Talianska či Španielska je cesta zarúbaná. Chvíľku koketovali s holandskou príležitosťou, ale tú napokon tiež zamietli – klub, ktorý pozorovali sa nehodil do ich zámerov kvôli chuligánstvu fanúšikov.
Raketový vzostup
A tak dorazili do štvrte Forest s úvahou vzkriesiť zo zaburinenej ruiny niečo, čo už dávno zmizlo zo všetkých futbalových máp. Pohľad na rozbité a kríkmi prerastené betónové ovály či jesenným lístím pokrytých zopár plastových sedačiek by asi odradili každého. Len nie túto dvojicu, ktorá sa do danej lokality ihneď zamilovala. Fanúšikovská obec totiž prejavila vďaka referenciám z Brightonu nadšenie pre nový štart pod ich vedením a nemecký majiteľ bol pripravený klub okamžite predať. „Bolo tu cítiť silnú túžbu vzkriesiť túto značku“, spomína Bloom.
Deň D prišiel 13. marca 2021. Po víťazstve nad RWD Molenbeek sa žlto – modrí po 48 rokoch (!) vrátili do najvyššej súťaže. Až tu sa však začal zúročovať kapitál britských majiteľov. „Urobili sme aj niekoľko chýb a úspech nám chvíľu unikal. Hrať v druhej belgickej lige nie je lukratívna záležitosť. Vynaložené peniaze sú stratené peniaze, kým sa nedostanete do Pro League a každá sezóna bez postupu je bolestivou ranou“, spomína Muzio, ktorý prevzal každodenné riadenie klubu.
Manuál úspechu
Všetko ostatné už pôsobí ako extrakt z manuálu „Ako vybudovať úspešný klub“. Kľúčovým je totiž nábor najschopnejších ľudí do manažérskych pozícií a potom, samozrejme, výber hráčov. Na druhý pokus našiel Muzio správneho športového riaditeľa v Chrisovi O’Loughlinovi zo Severného Írska, ktorého profesný životopis obsahoval okrem stáží v DR Kongu už aj vedenie iného belgického tímu VV Sint-Truiden. Na post výkonného riaditeľa angažoval Belgičana Philippa Bormansa a mladé vodcovské trio mal v tom čase dokopy 114 rokov… Ale ihneď našlo spoločnú reč a ich práca začala prinášať ovocie.
Postavili ju na precíznej hráčskej politike – všetkým príchodom predchádzala podrobná analýza dát o hráčoch, podporená referenciami od ich bývalých trénerov a spoluhráčov. Hľadanie osobností, schopných vytvoriť dokonalý teamwork, trvalo v niektorých prípadoch až 10 mesiacov. Vhodné typy hľadali doma aj v zahraničí, nepohrdli ani nižšími ligami či inde odloženými hráčmi. Nič nerobili z rozmaru, ani horúcou ihlou a výsledok sa dostavil. (Inšpirácia aj pre našu domácu scénu, a najmä najslávnejšiu značku…).
Oslava reprezentačnej pozvánky
Takto postupne prišli napríklad kapitán tímu Malťan Teddy Teuma, holandský pravý bek Bart Nieuwkoop či Angličan Christian Burgess, dnes oporný stĺp obrany. Z mládežníckej dielne Genku získali útočníka Danteho Vanzeira. A keď tento hráč dostal pozvánku do belgickej reprezentácie, kabína ju oslavovala ako zisk nejakej významnej trofeje. Medzitým ho už stihli úspešne speňažiť do New York Red Bulls, lebo aj pre Blooma a Muzia je toto futbalové dobrodružstvo okrem zábavy najmä biznis.
Ale jeho miesto už stihli zaplátať ďalší. Góly obstarávajú dnes najmä Lazare Amani a Adingra z Pobrežia Slonoviny, Nigérijčan Boniface či Švéd Gustaf Nilsson. Mužstvo po kapitálovom vstupe Britov formoval skúsený Talian Felice Mazzú (predtým tréner viacerých belgických tímov, vrátane Genku). Do sezóny 2022/23 už vstúpili s mladým domácim kormidelníkom Karlom Geraertsom, ktorý si v domácich aj európskych vodách počína nadmieru obratne.
Prvoligový uragán
Už v prvej prvoligovej sezóne vymietla nová kométa všetkým zrak, keď s päťbodovým náskokom vyhrala hlavnú časť pred Clubom Bruggy! V majstrovskom play off jej čiastočne došiel dych, ale druhé miesto a vstupenka do 3. predkola milionárskej Ligy majstrov boli výsledkom nad očakávanie.
Cez glasgowský Rangers FC síce neprešli (2:0, 0:3), ale aj vypadnutie znamenalo účasť v skupine Európskej ligy, z ktorej sa kvalifikovali do pohárovej jari. Dovtedy si zahrali iba bývalý Pohár veltržných miest v rokoch 1958 – 65, dnes sa pomaly menia na postrach súperov na kontinente. V domácej lige sú aktuálne druhí o dva body za vedúcim Genkom, a stále teda s reálnou šancou na zisk majstrovskej koruny.
Brnkanie po nose Anderlechtu
Kúsok na sever od Unionu má svoj domov miestna futbalová aristokracia – Anderlecht, 34 násobný majster krajiny a držiteľ piatich európskych trofejí. Klub, hrávajúci vo fialových farbách belgickej monarchie, môže dnes obrodenej značke iba ticho závidieť. Hoci „v Európe“ sa ešte tiež drží, v domácej lige sa pozerá na chrbát žlto – modrých s úctyhodným odstupom z 9. miesta…
Práve ich Lotto Park je však pre Európsku ligu aj domovom Unionu, a zrejme bude aj v budúcnosti. Ich vlastný stánok síce prešiel dôkladnou rekonštrukciou, ale limitujú ho viaceré obmedzenia. Je chráneným dedičstvom, takže nemôžu zbúrať tehlové múry ani nahradiť kované brány. Otvorené terasy nemožno zastrešiť, pretože strecha by bránila výhľadu z najvyššieho bodu parku a aj ten je pod zákonom.
Ale presťahovať sa zo štvrte, kde našli takú podporu a žičlivé prostredie, určite nie je na programe dňa. To sa radšej presunúť za štvrťhodinu o kúsok vyššie a zároveň podráždiť hrdý Anderlecht na jeho vlastnom dvore. V budúcej sezóne už možno aj tou vysnívanou Ligou majstrov…
Svetový futbal už napísal veľa zaujímavých príbehov, ale aj medzi nimi je táto „success story“ Unionu unikátna asi ako to vitrážové okno vo vnútri jeho štadióna, v ktorom je vyobrazené žlto – modré logo klubu. Bodku za zvláštnosťami dáva sympatické vyjadrenie hlavného mecenáša Blooma: „My nie sme klub, iba jeho dočasní správcovia. Chceme ho však urobiť silným, aby stál na vlastných nohách aj dlho po našom odchode“.
Komentáre