Erik Jendrišek: Keď ma v Michalovciach volajú na pivo, dobre sa na tom bavím

“Jendrišek, Jendrišek nedal, Jendrišek, góóóól!” Od legendárneho momentu, keď slovenský útočník strelil gól českej reprezentácii, čoskoro uplynie 13 rokov. Dnes je 35-ročný hráč opäť na Slovensku. Po dramatickom konci v Nitre oblieka dres AS Trenčín, momentálne však nehráva kvôli zraneniu. Má tak viac času a na čítanie článkov na Takurčitee. V rozhovore prezrádza, prečo sa tešil na zimnú prípravu, či mu vyhovuje rola skúseného matadora, aké bolo ligové stretnutie s Vladimírom Weissom st. a aj to, ako by vyskladal útok našej reprezentácie.

Viem, že ste zranený, ako to s vami momentálne vyzerá?

Dostal som 3-4 týždne pokojný režim, na nohe mám ortézu a nemám ju zaťažovať. Priorita je, aby sa väz čo najlepšie zrástol a potom bude nasledovať rekonvalescencia a teda posilnenie svalov nanovo. Už teraz vidím, že budem mať na čom pracovať.

Aká je prognóza? Je ešte šanca, že na jar nastúpite za Trenčín?

Prognóza je dva mesiace, čo by som teoreticky stíhal. Prakticky je to, samozrejme, v takýchto prípadoch individuálne. Chcel by som čo najskôr, ale som aj realista. Môže sa stať, že to bude trvať aj dlhšie, než dva mesiace. Nechcem tlačiť na pílu, ale mám predsavzatie, že by som si chcel ešte túto sezónu zahrať. 

Našli ste v Trenčíne domov? Akú partiu máte v kabíne?

V partii je to špecifické, nebudeme si klamať. Polovica sú mladí chalani, ktorým sa snažím pomáhať, tá druhá sú hráči zo zahraničia.. Kabína ma rešpektuje, všetko je na top úrovni. Bolo aj obdobie, kedy by som si vedel súžitie v Trenčíne predstaviť aj lepšie. Pred zranením som bol absolútne spokojný a o to viac ma mrzí, že takto dopadla celá tá príprava. Šesť týždňov som obetoval príprave a myslel som, že tento polrok riadne zaberiem. 

Na tlačovej konferencii pred zimnou prípravou ste hovorili, že sa na ňu tešíte. V tomto ste výnimočný, lebo vždy, keď robím rozhovory s futbalistami, tak každý mi povie, že zimná príprava je najnudnejšia časť sezóny. 

Tým, že som bol pätnásť rokov v zahraničí, som zimné prípravy takmer vôbec nemal. Ani v Nemecku ani v Grécku. Za ten čas som absolvoval možno dve, alebo tri, keď som bol v Poľsku. Preto mi to nerobí problém, človek nie je presýtený. Bol som dosť nabudený. Veril som, že si dokážem vyladiť formu, keďže v lete som neabsolvoval prípravu, ale skočil rovno do ligy, čo bolo samozrejme na moju škodu. Nedalo sa to však vtedy inak vyriešiť. Preto som si aj myslel, že keď si odmakám zimu, budem schopnejší, prínosnejší a mužstvo mi bude viac dôverovať.

Užívate si tréningy a zápasy pod ikonickým Trenčianskym hradom? 

Výhľad na hrad je naozaj niečo úžasné. Aj keby sme hrali nejaký európsky zápas, vôbec sa nemusíme hanbiť. Myslím si, že keď príde aj niekto z cudziny a vidí štadión a nad ním ikonický hrad, urobí to dojem. 

Vyhovuje vám pozícia skúseného matadora, ktorý sa vrátil domov na Slovensko a odovzdáva skúsenosti mladším hráčom?

Vyhovuje, ale návrat som si predstavoval inak. Či sa to týka Nitry, alebo niektorých vecí, ktoré škrípali cez jesennú časť, s ktorými som nebol stopercentne stotožnený. Našťastie sa už vyriešili za ten čas, čo som v Trenčíne. Z jednej strany je to príjemné, máš niečo za sebou a máš nejaký kredit. Myslím si však, že hrám na základe výkonov a nie kreditu. Keby som už chlapcom nestíhal, tak to vzdám, ale práve naopak. Chodia za mnou mladíci, ešte tínedžeri, a pýtajú sa, ako to, že ešte vládzem. Mávame dva – tri dvojfázové tréningy za sebou. Samozrejme som unavený, no oni nechápu, že mám 35 rokov a stále s nimi všetko odbehnem (smiech). Na druhej strane sa u nás hádže špina na hráča s “najväčším menom”. Celé to má plusy aj mínusy. Ale nevadí mi to, na Slovensku som začal zbierať ďalšie skúsenosti z iného súdka a učím sa každým dňom.

Nemali ste chuť vykašľať sa na celý slovenský futbal po udalostiach v Nitre? Ísť to skúsiť do Česka alebo ísť niekde ďalej?

Mal som ponuky, v lete sa mi ozvali aj z Grécka. Na chvíľu mi napadlo či sa na to nevykašlať, ísť do zahraničia a mať pokoj. Na druhej strane, z Grécka som prišiel aj kvôli covidovej situácii, ktorá mi už neumožňovala bezproblémové lietanie za rodinou. Povedal som si, že ostanem doma, rodina je pre mňa priorita. Keby mi, ale zavolal klub Al-Ahli hrať za milión ročne tak to premyslím(smiech). Ale nie, už ani finančné ohodnotenie nebolo také, že by to stálo za to. Boli tam nejaké body, čo zavážili, a potom som už ani neuvažoval nad angažmánom mimo Slovenska. Nakoniec som sa rozhodol, že ostanem doma, začnem myslieť na budúcnosť a pomaly sa pripravovať na záver kariéry. Urobím si nejaký trénerský kurz. 

Nechceli by ste to skúsiť napríklad ako hrajúci asistent trénera práve v Trenčíne?

V Trenčíne je mladý tréner Juraj Ančic a pomáha aj Peter Kleščík. Nie je vylúčené, že v meste zostanem, možno zmluvu podpíšem niekde inde, poprípade budem pomáhať nejakej akadémii. Uvažujem rôznymi smermi. Čo týka trénerstva, nie som úplne presvedčený, ale futbalista sa nad tým vždy pozastaví. Aktuálne mám B-licenciu, ak by som chcel pôsobiť v najvyššej súťaži, ešte by ma čakalo štúdium. Uvidíme, ako sa bude všetko vyvíjať aj so zranením, ale aj s tým, že mi končí zmluva v Trenčíne. Nechávam tomu zatiaľ voľný priebeh. Neviem si však zatiaľ predstaviť, že by som v Trenčíne bol hrajúci asistent.

Na Slovensku stretávate aj starých známych. Tých máte aj u súperov. Čo si poviete keď sa stretnete napríklad s Vladimírom Weissom starším?

Stretol som ho teraz na jeseň v Trenčíne. Oni sú v prvej šestke, my v druhej a zase sa neuvidíme. Tých stretnutí zatiaľ nebolo veľa, ale zatiaľ je tam patričný rešpekt a úcta. Niečo sme si spolu prešli a zažili, spomienky ostávajú. Také stretnutia sú vždy príjemné a bodaj by ich bolo viac. V lige mám známych dosť, či už na hráčskom poli, ale aj na poli trénerskom alebo funkcionárskom.

Aj ste sa podpichli? Boli aj nejaké spomienky na reprezentačné úspechy?

Pred zápasom nie je veľmi čas. Samozrejme, po zápase v Trenčíne ma potešilo, keď na tlačovke vyzdvihol, že som behal ako za mlada proti Čechom. V mojom veku ma to potešilo a dalo sebavedomie. Nedávna udalosť – keď fanúšikovia nechutne slovne zaútočil na Martina Škrtela – zase do toho vstúpil Weiss a bolo vidieť, že to je persona, ktorá si ľudí, s ktorými si niečo prežil váži a cení. Rešpektujú ho a on rešpekt potom dáva chalanom naspäť. Tréner Weiss ma volal možno 3-4 razy do klubov, v ktorých pôsobil. Na klubovej úrovni sme sa nikdy nestretli, ale harmónia tréner a hráč bola, máme dobrý vzťah. 

Nadviazal by som ešte na jednu vec, ktorú ste spomenuli. Hovorí sa, že slovenskí reprezentanti, ktorí sa vrátia na Slovensko, “nie sú doma prorokmi”. Sú na nich oveľa vyššie nároky a často si to “vyžerú” niekedy pred domácimi fanúšikmi, ale väčšinou pred tými hosťujúcimi. Máte z toho rovnaký pocit? Hovoríte si niekedy, že vám to bol čert dlžen vrátiť sa na Slovensko?

Ja osobne som mal ťažké obdobie, keď som sa vrátil do Trnavy. Stokrát ťažšie ako teraz. S tým, že chcem ísť na Slovensko, som nebol ešte stotožnený, no nakoniec som sa po dlhom čase strávenom v Nemecku rozhodol pre Trnavu. Vedeli, že prichádzam na pol roka a chcem ísť ďalej do zahraničia, čo som aj urobil. Spočiatku sa gólovo nedarilo, cítil som tlak verejnosti. Vyvíjal som tlak aj sám na seba, keďže som si vtedy svoju efektivitu predstavoval inak. Pri mojom nedávnom pôsobení v Nitre však bola hranica prekročená a nebolo to jednoduché. Niekedy to k tomu patrí, ľudia si zakričia. Nejaké vyhrážanie sa či priania smrti však do zdravej futbalovej rivality nepatria. V Trenčíne teraz zažívam opak, fanúšikovia sa chcú odfotiť, porozprávať sa. Som rád, že ma už negatívne veci obchádzajú.

Máte nejakú vtipnú príhodu s fanúšikmi?

Stáva sa, že pred zápasmi v Michalovciach na mňa pri rozcvičke dedkovia z tribúny kričia: “Erik kašli už na to, poď s nami radšej na pivo, už nebehaj.” Ja im len odpoviem, že prídem po zápase. Oni sú radi, že ich registrujem a ja som rád tiež – radšej nech ma volajú na pivo, ako by ma mali nejak haniť, alebo mi nadávať. Športová rivalita je v poriadku, ale potom býva aj niečo cez. Zažil som aj v zahraničí, nie voči mne, ale počul som o situácii, že futbalistu zbili, napadli. Vtedy už šport stráca zmysel. Vždy tu bol preto aby sa ľudia bavili, aby sa odreagovali.

Aká kvalitná je podľa vás naša liga?

Trochu trpíme na to, že najlepší, alebo už aj len trochu lepší hráči odchádzajú. Ďalšia vec je, že máme neskúsené kádre a v niektorých zápasoch to vidieť. S mladými musíte byť viac pripravení na sínusoidy. Raz zahráme skvelý zápas a o týždeň sa trápime a nevieme dať gól. Výkony sú v našej lige strašne kolísavé. Oproti iným ligám, napríklad gréckej, sú u nás nevyrovnané výsledky. Na druhej strane, práve v Grécku sa hrá čisto na výsledky, preto tam padá minimum gólov. Keď som začínal, bolo v našej lige veľa skúsených hráčov a zápasy boli vyrovnanejšie. Teraz je to skôr živelné. 

Na záver mám ešte päť krátkych otázok, na ktoré stačí odpovedať jednoslovne alebo jednou vetou.

Najnepríjemnejší brankár z tímu súpera na Slovensku?

Krajčírik.

Futbalový vzor v mladosti?

Ronaldo.

Kto vám vedel vždy poslať najlepšiu prihrávku?

Sapara.

Najpamätnejší gól?

Určite Česko.

Keby ste boli reprezentačný tréner, ako by ste zvolili útok do najbližšej kvalifikácie?

Na jedno krídlo by som dal Haraslína, na druhé mladého Weissa a dopredu pri aktuálnej forme Almásiho.