EURO máva prekvapujúcich víťazov, prví boli v roku 1976 Čechoslováci

V posledných desaťročiach bola otázka, či MS vyhrá Brazília, Nemecko, Taliansko alebo Argentína. Ešte vo futbalovom praveku to dvakrát zvládol Uruguaj a v roku 1966 s pomocou rozhodcov aj domáce Anglicko. Až nedávno sa pripojila dvojica Španielsko a Francúzsko.

Ale ME či po novom Euro, to je úplne iné kafe. Tam dokázali triumfovať aj krajiny, na ktoré by pred šampionátom nikto nevsadil ani deravý groš.Ako prví vyhrali v roku 1960 úvodné majstrovstvá (vtedy ešte Pohár národov s účasťou 17 krajín) futbalisti ZSSR. Ale až my (vtedajšie Československo alebo ČSSR) sme boli prvým prekvapujúcim víťazom celoeurópskeho formátu ME 1976.

Z traumy až na Olymp

V polovici 70. rokov sme sa ešte liečili z pomexickej traumy, kde sme kvôli nedostatočnej aklimatizácii prepadli na celej čiare s možno najlepším výberom všetkých čias. Následne sme prepásli ME 1972 (lebo za chyby funkcionárov bolo treba trestať hlava – nehlava hráčov) a neuspeli sme ani v boji o MS 1974.

V tejto atmosfére sa však pod vedením Václava Ježka, ktorý sa vrátil z angažmánu v Holandsku a Jozefa Vengloša začal tvoriť teamwork, na ktorý roky spomínajú generácie fanúšikov. Ako bonus bola kostra tímu, ktorú z troch štvrtín tvorili Slováci, najmä hráči v tom čase mimoriadne úspešného Slovanu Bratislava. 

Preplesk vo Wembley

Do kvalifikačnej skupiny nám vyžrebovali Anglicko, Portugalsko a Cyprus, takže mnohí urobili kríž nad našimi postupovými ambíciami už pred výkopom. A za pravdu im dal už prvý zápas vo Wembley v závere októbra 1974, kde sme si pri prehre 0:3 ani poriadne neťukli a iba skvelý Viktor v bránke zabránil debaklu. Situáciu ešte skomplikovali Portugalci, ktorí tri týždne po nás ubránili v kolíske futbalu bezgólovú remízu.

Trénerská dvojica sa však nedala vykolajiť a poctivo hľadala optimálne zloženie. O ose mužstva nebolo pochýb, ale zopár hráčov na vystuženie kádra vyskúšali na prelome rokov v prípravných zápasoch doma s Poľskom a Rumunskom, ktoré oba skončili remízou 2:2, resp. 1:1.

Masaker Portugalcov

V apríli 1975 nás na Letnej čakali najskôr Cyperčania a po nich Portugalci. Počerným chlapcom z Afroditinho ostrova sme najmä vďaka Panenkovmu hetriku nasúkali komfortných 4:0 a hotovali sme na druhého najťažšieho protivníka v skupine. Treba dodať, že s veľkými obavami. Zatiaľ čo my sme vo Wembley krvácali celý zápas, obrana Lusitánov na čele s Humbertom odviedla fantastickú prácu a nedovolila Angličanom ani jedinú gólovú radosť.

Lenže uplynul pol rok a futbal ukázal Čechoslovákom svoju najkrajšiu tvár. V predvečer osláv dňa práce 1975 sme „humbertovcov“ rozobrali na štadióne Sparty na prvočlánky a výsledok 5:0 letel do sveta. Pri tomto masakre tréner hostí, chýrny José Maria Pedroto, chvíľami iba neveriacky krútil hlavou. Hostia však sami posadili Čechoslovákov na koňa svojim laxným prístupom v štýle „keď sme prežili Londýn, v Prahe sa nám už nič nestane“. A potom ich zavalilo tsunami v červeno – bielo – modrej kombinácii. Dvakrát trafili Damasovu sieť Bičovský a Nehoda, o piaty zásah sa postaral „Bača“ Petráš z Interu.

Z hmly do slnka

Na jeseň sa hral zápas roka: odveta ČSSR – Anglicko. Po dvoch pražských epizódach ňou bolo poctené bratislavské Tehelné pole. Hovorilo sa, že sa naň chcelo dostať 150 tisíc ľudí a boľševická propaganda tentokrát zrejme ani nepreháňala. Ale 29. októbra 1975 padla podvečer na slovenskú metropolu taká hmla, že chlapci z Albiónu sa cítili ako na Ostrovoch. Nič im to nepomohlo. Taliansky rozhodca Michelotti po pár minútach zápas skrečoval, lebo jednoducho nevidel loptu. A preložil výkop o deň neskôr na 14:00 hod.

Ľudia, ktorí sa poschádzali do Bratislavy z celej republiky mali zrazu problém – kde prenocovať. Hotely aj všetky ubytovne boli okamžite vybukované. Prejavila sa však neskutočná spolupatričnosť ľudí – tí si brali do svojich príbytkov na prenocovanie pocestných, ktorých videli prvýkrát v živote. Zvyšok strávil noc v autách alebo kde sa dalo.

Na druhý deň svietilo nad Tehelným poľom slnko a rozsvietilo aj naše postupové nádeje. Na gól Channona odpovedal tesne pred polčasom Nehoda a krátko po pauze dal svoj životný gól po Masného prieniku po pravej strane Dušan Galis. Budúci úspešný tréner Slovana v repre veľa nenahral, ale vďaka jeho hviezdnej chvíľke sme napokon leteli do Belehradu. Majstrom hlavičiek sme dali oba góly hlavou!

Portské chutilo

V polovici novembra letel náš výber na odvetu do Portugalska. Hralo sa v Porte, ale najzápadnejšia krajina Európy bola na rozdiel od dneška iba jej chudobnou perifériou a prežívala ťažké politické aj hospodárske obdobie. A tak zaškrípalo aj získanie televíznych práv. S uchom pritisnutým k tranzistorovým prijímačom sme jasali už v siedmej minúte po Ondrušovom góle. Ale iba minútu, lebo Nene vyrovnal. A potom ešte „zazdil“ penaltu, takže sme si z kraja portského vína viezli domov remízu 1:1. Bude stačiť? Nebude? Ale o týždeň neskôr dosiahli rovnaký výsledok na lisabonskom Alvalade aj Angličania a v tej chvíli sme už vedeli, že nám k postupu stačí akékoľvek víťazstvo na Cypre.

Takmer koniec v mori

Ostrovný fliačik zeme v tvare gitary patril v tom čase k absolútnym futbalovým trpaslíkom a povinné víťazstvá s ním zvládli aj obaja naši súperi v skupine. Lenže – všetko mohlo byť inak a to si už dnes málokto pamätá. Domáca federácia určila ako dejisko štadión Tsirion v Limassole, ale medzinárodné linky lietali iba do Larnaky. Lietadlo, ktoré viezlo čs. reprezentantov bolo kúsok od katastrofy. Pilot zle vypočítal pristátie a dráha by nebola stačila. Našu budúcu slávnu jedenástku by bolo pohltilo more. Našťastie to stihol zdvihnúť a urobiť druhé pristátie. Jozef Vengloš vraj potom poriadne vynadal kapitánovi. Ten mu s kľudom Angličana poradil, nech sa radšej zájde pomodliť do kostola, že to prežili… Na ihrisku sme potom už kraľovali a rozhodli sme v prvom polčase gólmi Nehodu, Bičovského a Masného. O prvenstve v skupine napokon rozhodla spomínaná domáca strata Angličanov s Portugalcami.

Trikrát so Sovietmi 

V tom čase hrali na záverečnom turnaji iba štyri tímy. Takže ôsmich víťazov skupín čakalo na jar ešte štvrťfinále. Nám vyžrebovali silný tím ZSSR s Blochinom a spol. Kostru tímu tvorilo Dynamo Kyjev, v tom čase postrach Európy a tak po Angličanoch sme boli aj proti Sovietom v pozícii outsidera. Dobre aj tak.

Lenže ešte predtým nejaká hlava funkcionárska pomazaná dohodla na jar priateľský zápas oboch tímov v Košiciach, ktorým sa otváral nový Všešportový areál. Po žrebe vystala otázka, či to nezrušiť. Ale nahlas ju vysloviť sa zrejme každý bál. Veľký brat by to predsa mohol pochopiť aj inak ako športovo…

A tak sa hralo 10. marca 1976 v pravej sibírskej zime, na čiastočne odpratanom zasneženom povrchu, na ktorom by aj kamzíky mali problém s pohybom. V bránke s trnavským klokanom Kozinkom, ktorý si na to radšej zobral tepláky. Napriek tomu nový košický stánok bol beznádejne vypredaný 40 tisíc divákmi a videl ako sme v záverečnej desaťminútovke dotiahli dvojgólovú stratu po góloch Ondruša a Nehodu. Ale po tejto kĺzačke určite nebol múdrejší ani jeden z trénerov…

Ty, Kroupa!

Na „ostro“ sme si dali prvú porciu 24. apríla 1976. Tentokrát opäť na Tehelnom poli, kde by medzi 50 tisíc divákmi neprepadla na zem ani zápalka. Namiesto zraneného Rudakova nastúpili hostia v bránke s Prochorovom a hneď sme mali pocitovo navrch. Síce nič extra nepokazil, ale Rudakov bol predsa len veľkou osobnosťou, ktorá vyvolávala rešpekt. Napokon sme vyhrali gólmi Módera a tradičnou báječnou strelou Panenku z priameho kopu.

Už na začiatku zápasu sa zranil Petráš a vystriedal ho Kroupa, ktorý sa týmto zápasom stal nesmrteľným proti svojej vôli. Za stavu 2:0 neudržal Prochorov loptu a inak neomylný brniansky kanonier ju z päťky prekopol ponad ležiaceho brankára aj brvno! Až do odvety bola najhoršia nadávka v krajine „Ty, Kroupa!“ A ešte roky potom sme si v doraste navzájom nadávali po veľkej premárnenej šanci do Kroupov…

Jeho minela však nemala našťastie fatálne následky. V Kyjeve zobrali taktovku do rúk dvaja Košičania a slávnemu Dynamu (tentokrát na dresoch s nápisom CCCP) dokonale vybili poistky na jeho vlastnom trávniku. Hru režíroval Jaroslav „Bobby“ Pollák z VSS spôsobom, že súperových hráčov privádzal do totálneho zúfalstva. Jozef Móder z Lokomotívy pridal k svojmu bratislavskému gólu ďalšie dva. Prvý z diaľky, keď lopta vysoko plachtila vzduchom a napokon dopadla Rudakovovi pod brvno rovno z oblakov ako povestná Majka z Gurunu. Remíza 2:2 nás poslala na záverečný turnaj. 

Nafúkané tulipány

O ten prejavili záujem Juhoslovania a napokon ho aj dostali. Sami postúpili po škandalóznej odvete vo Walese, kde vtrhli na trávnik diváci. Slovanskú dvojicu doplnili poslední finalisti MS NSR (vtedajšie Západné Nemecko) a Holandsko.

My sme dostali v semifinále „oranjes“, ktorí v zostave s legendárnym Cruyffom prahli po odvete za mníchovskú prehru a nás v podstate nebrali ako vážnu prekážku. Po 120 minútach vytrvalého dažďa na záhrebskom Maximire to trpko oľutovali. 16. júna sme ich zdolali 3:1, keď sa v normálnom hracom čase trafil dvakrát Anton Ondruš. Druhýkrát, bohužiaľ, do vlastnej brány. Bol to však zápas, ktorý sa naveky vryje človeku do pamäte. Hrali sme  neuveriteľne a v predĺžení sme nafúkané holandské hviezdy úplne dorazili po góloch Nehodu a slávistu Frantu Veselého, ktorý mal už po tridsiatke, ale cvičil s nimi pri čiare ako s dorastencami… Neeskens a van Hanegem to psychicky nezvládli a opustili trávnik predčasne po červených kartách. Podobne Cruyff. Po zápase sa pobalil a „malé“ finále o 3. miesto s Juhoslovanmi ho už nezaujímalo…

Padajúci list

Finále s NSR 20. júna na štadióne Crvenej zvezdy sa zapísalo do dejín nášho futbalu zlatým písmom. Po dramatickom priebehu, keď súper vyrovnal na 2:2 pár sekúnd pred koncom 90 minút, sme ich pokorili na penalty. Uli Höness prestrelil a Tondo Panenka sa stal slávnym po svojom „padajúcom liste“. Ale toto všetci vedia. Možno však zabudli ako psychicky pripravili tréneri hráčov na penaltovú lotériu. Počas záverečnej prípravy v Tatrách nahnali divákov za bránu a požiadali ich, aby kričali, pískali a robili psychický nátlak na strelcov. Vyšlo to dokonale.

A potom už bolo len dosť zahanbujúce preberanie trofeje v bielych nemeckých dresoch, zostup kapitána Ondruša s pohárom po schodíkoch z lietadla v kolotočárskej košeli a šampáňo u predsedu vlády Štrougala. Tak sme si najväčší úspech nášho futbalu užili viacmenej potichu, po socialisticky. Iba na letisku v Ruzyni a v priľahlých pražských uličkách bolo cítiť prítomnosť väčšieho množstva ľudí. My na Slovensku, s najväčšou zásluhou na titule, sme si to vychutnali bez natrieskaných námestí, hulákajúcich dídžejov a pripitých aktérov. Najväčší futbalový úspech, ktorý sa žiaľ už nikdy nezopakuje…Alebo?