Utorok, 23. apríl 2024 
Former Skyblue V roku 1996 privítal Albión prvýkrát ME so 16 účastníkmi. Bola to zároveň naša prvá kvalifikácia v ére samostatného Slovenska. Bez nároku čo i len pomýšľať na postup.
Postupujúce tímy Francúzska a Rumunska boli nad naše sily, dokonca aj Poliaci nám nasúkali v Zabrze päť kúskov. O nič lepšie sme nedopadli ani v ďalších dvoch európskych kvalifikáciách. Väčšina hráčov bola z našej ligy, v lepšom prípade z českej. A tí veru nestačili držať krok s moderným futbalom, ktorý sa okolo nás rútil míľovými krokmi vpred. Museli sme si počkať až na Hamšíkovu generáciu…
Neoblomný Šramka
Domáci Angličania si robili po 30 rokoch od domáceho triumfu na MS zálusk na ďalšie prvenstvo. Proti bolo Nemecko, ktoré ich pokorilo na penalty už v semifinále. A po finálovom obrate proti Česku dotiahlo svoje snaženie k tretiemu kontinentálnemu prvenstvu. Aj tak sme bratom ticho závideli…
V roku 2000 hostili európsky šampionát Belgicko a Holandsko a svoj druhý titul si odniesli Francúzi. Z tohto turnaja zostali v pamäti najmä krvavé oči Portugalčanov po semifinále s Les Blues. V závere predĺženia úradovali dvaja muži. Prvým bol manekýn portugalskej defenzívy, s peroxidom vylepšenou frizúrou i briadkou, Abel Xavier. Ten postavil ruku do cesty lopte, ktorá smerovala na bránu. A druhý aktér, náš postranný rozhodca Igor Šramka (dnes už nebohý) nekompromisne signalizoval ruku v čase, keď sa už všetci hotovali na penalty.
Takéto veci sa už v závere zvyčajne prehliadajú a do odpískania penalty sa nechcelo ani hlavnému arbitrovi Benköovi z Rakúska. Slovák na čiare bol však neoblomný a mal pravdu. Pravidlá platia rovnako v prvej ako aj v poslednej sekunde zápasu. Keby však v tej chvíli niekto z portugalských hráčov disponoval atómovým kufríkom amerického prezidenta, nielen Šramka, ale celá krajina pod Tatrami by už bola vymazaná zo zemského povrchu…
Domáce chute na titul
A tak sa Lusitáni hotovali na veľkú odvetu o štyri roky neskôr, keďže sami organizovali ME 2004. Krajine vo vstupnej bráne Európy sa prvýkrát ušla pocta hostiť takého významné podujatie. Zhostila sa svojej úlohy s veľkou vážnosťou – pripravila veľkolepé štadióny po celej krajine, zmodernizovala infraštruktúru v dejiskách a širokom okolí. Svoje skanzeny zbúrala aj „veľká trojka“ Benfica, Sporting, FC Porto a vďaka Euru vybieha odvtedy do najmodernejších arén.
Okrem domácich, s hviezdnym Figom a začínajúcim Cristianom Ronaldom, si na titul brúsilo zuby viacero tímov – Nemecko, Holandsko, Taliansko, obhajca trofeje Francúzsko a ďalší. Portugalsko angažovalo k trénerskému kormidlu skúseného Brazílčana Scolariho, ktorý dva roky predtým priviedol krajanov k piatemu titulu majstrov sveta. Ale už prvý zápas usporiadateľskej krajine ukázal, že také horúce to s titulom asi nebude. V dračej jaskyni v Porte ich uzemnili Gréci (1:2) a skomplikovali im aj postup zo základnej skupiny.
Faktor Otto
Grékov viedol od roku 2001 bundesligou ošľahaný Otto Rehhagel a jeho nemecký dril sa začal prejavovať na hre inak väčšinou nedisciplinovaných Grékov už v kvalifikácii. Odsunuli za seba Španielov a tí museli do baráže. To bolo prvé veľké prekvapenie, ktoré však viacerí nebrali vážne.
Práve v druhom zápase narazili opäť na seba súperi z kvalifikačnej skupiny a ani tentokrát neboli Španieli úspešní (1:1). Hoci v poslednom stretnutí prehrali Rehhagelovi zverenci s Ruskom 1:2, pomohol im iberský bratovražedný boj. Ak domáci nechceli predčasne skončiť, museli poraziť Španielov. Podarilo sa a pomohli k postupu aj Grékom, ktorí sa vzápätí vydali na triumfálnu cestu k titulu cez play off v štýle najlepších uzurpátorov Stanley Cupu. Všetky tri nasledujúce zápasy vyhrali 1:0 po gólových hlavičkách.
Vo štvrťfinále zhodili z koňa obhajcov titulu z Francúzska gólom Charisteasa. V semifinále zahradili cestu aj výborne hrajúcim českým bratom, ktorí sa pod vedením bielovlasého náčelníka „Klekí Petru“ Brücknera už videli na Václaváku s trofejou. Tentokrát k tomu potrebovali Gréci aj predĺženie. Ale v ňom Traianos „Rhodský kolos“ Dellas lízol po rohu hlavou loptu pri bližšej žrdi a Petrovi Čechovi, ešte bez tankistickej helmy, zostal iba smutný pohľad do siete. Strelecky prebudený Charisteas svojim ďalším gólom rozplakal po finále celé Portugalsko, vrátane budúcej ikony CR7.
Povstanie pod Akropolou
Búrlivé oslavy v Grécku nemali konca. Ouzo tieklo potokom, ľudia sa ohadzovali tatzikmi a nad hlavami fanúšikov lietal tréner, ktorého v zmysle najlepších antických tradícií premenovali na Rehaklesa…
Herr Oto mal ešte jeden dôvod na (škodo)radosť. Doma, kde nebol (reprezentačným) prorokom, hromžili fanúšikovia na svoj „nationalelf“ ako ešte nikdy predtým. Ten opustil Portugalsko už po základnej skupine bez jediného víťazstva, keď nedokázal zlomiť ani Lotyšsko a uhral s ním iba bezgólovú remízu. Nemci si ešte pribalili na cestu prehru s českými náhradníkmi, keďže súper už mal po dvoch zápasoch istý postup a Baroš a spol. šetrili svoje drahé nohy na vyraďovačku. Hold, cesty trénerov sú často nevyspytateľné…
Futbalová Európa zaregistrovala trojnásobné bezgólové konto gólmana Nikopolidisa, muža s vizážou dobre vyžehleného Georgea Clooneyho, aj mená ako Zagorakis, Basinas, Fyssas či Katsouranis. Ale nejasala a už vôbec sa ich neučila naspamäť. Naopak. Pýtala sa, či toto má byť budúcnosť futbalu. Veľa fanúšikov považuje dodnes grécky futbal na Eure 2004 za to najhoršie, čo v živote videli. Niektorí sa dokonca nerozpakovali ho nazvať vraždou futbalu v priamom prenose. Pokiaľ nestranní väčšinou držia palce outsiderovi, pri Grékoch to neplatilo. Možno iba otec catenaccia Helenio Herrera sa z neba jedným okom usmieval na svojich žiakov, ako jeho štýl priviedli k dokonalosti…
Doba španielska
V rokoch 2008 a 2012 ovládli európsky šampionát suverénni Španieli, ktorí konečne zúročili kvalitu aktérov El Clásica v prospech a nie napriek reprezentačnému tímu, ako sa to desaťročia dialo.
Vo viedenskom finále 2008 (Euro organizovali spoločným dielom Rakúsko a Švajčiarsko) ešte pod vedením Luisa Aragonesa pokorili gólom Fernanda Torresa Nemcov, o štyri roky neskôr zdemolovali v Kyjeve Talianov 4:0. To už sedel na lavičke „barón“ del Bosque, ktorý dva roky predtým stihol vyhrať s „fúriou espaňola“ aj svetový šampionát v JAR.
Španielska nadvláda futbalu sedela. Na rozdiel od gréckeho „parazitného“, mala všetky atribúty kvality, aj keď občas prevládla barcelonská uspávačka „tiki – taka“. Aby však vzápätí vyrazili ako predátor a zničili súpera rýchlym výpadom.
Takmer koniec v skupine
V roku 2016 sa ME vrátili po 32 rokoch do Francúzska a domáci sa netajili ambíciami utrhnúť si tretíkrát majstrovské plody. A potom ako v semifinále odpratali z cesty nemecký výber, už o tom bola presvedčená väčšina kontinentu. Jeden súper však bol proti.
Portugalci si museli nechať zájsť chuť v Beneluxe 2000, aj doma o štyri roky neskôr. Tentokrát nemali silné ramená, ale potichu sa hotovali zaútočiť na najvyššie méty. Zápasy v základnej skupine však na to vôbec nevyzerali. V poslednom dokonca trikrát doťahovali náskok Maďarov a nebyť dvojgólového Cristiana Ronalda, balili by kufre ešte pred play off.
Do neho vstúpili až z tretieho miesta v skupine proti dovtedy výborne hrajúcim Chorvátom. Tri minúty pred koncom predĺženia v Lens však poslal veterán Quaresma červeno – biele šachovnice predčasne domov k Jadranu a svojim naopak naštartoval cestu k trofeji.
Triumfátor CR7 na lavičke
Vo štvrťfinále lepšie zvládli penalty proti Lewovmu Poľsku a v semifinále zbavili kúzla Baleov samurajský copík víťazstvom 2:0 nad Walesom. Pred finále v Saint-Denis proti domácim Griezmannovcom síce neboli favoritom, ale opäť mentálne zvládli 120 minút boja lepšie ako súper a gólom rodáka z Guinei – Bissau Édera v 109. minúte rozplakali Elyzejské polia. Ozaj, počuli ste odvtedy o strelcovi zlatého gólu? Chvíľu sa motkal vo Swansea, potom v Lille a momentálne ho eviduje súpiska Lokomotivu Moskva…
Zvláštnosťou finále bola trénerská premiéra CR7. Ten sa po zranení už v úvode zápasu nepobral do šatne, ale odstavil od koučovania dos Santosa a sám nasmeroval spoluhráčov k zlatým medailám. Európa mala teda v roku 2016 ďalšiu novú krajinu vyrytú na pohári. Nie tak prekvapujúcu ako ČSSR, Dánsko, Grécko. Iba novú. Portugalci vychovali v posledných desaťročiach množstvo mimoriadne talentovaných futbalistov, ktorých kvalitu zúročili práve pod Eiffelovkou.
Pre Slovensko bolo pozitívom, že sa v samostatnej histórii prvýkrát prebojovalo na ME a splnilo základný cieľ – postup zo skupiny. Na viac nevydalo. V osemfinále nás nemilosrdne stopli turnajoví Nemci, ktorých sme pred ME v augsburskej potope zdolali v príprave 3:1.
Čas Belgičanov?
Počas prebiehajúceho Eura je teda opäť na mieste otázka, či titul získa niekto z overených ťažkých váh alebo Európa bude mať ďalšieho nového kráľa. Kľudne by ním mohli byť Belgičania. Neveľká krajina na západe Európy mala v posledných rokoch neuveriteľnú úrodu mimoriadne nadaných hráčov. Tí pôsobia v najrenomovanejších kluboch a konečne by chceli zúročiť svoje schopnosti prenikavým úspechom. Lukaku a spol. už dozreli aj mentálne a ak by vybočili z koľají, vie ich tam vrátiť výborný kouč Roberto Martinez. Z tradičných favoritov vyzerajú dobre Taliani, ale tak Euro iba začalo…
A kto doteraz povyhrával európske tituly? Najviac po tri majú Španieli (1964, 2008, 2012) a Nemci (1972, 1980, 1996), dva Francúzi (1984, 2000) a ostatní po jednom v poradí od premiérového ročníka, kedy sa ešte turnaj volal Pohár národov: ZSSR (1960), Taliansko (1968), ČSSR (1976), Holandsko (1988), Dánsko (1992), Grécko (2004), Portugalsko (2016).
Komentáre