Štvrtok, 18. apríl 2024 
Former Skyblue V roku 1976 sme ešte pod názvom ČSSR načali seriál nečakaných víťazoch kontinentálneho šampionátu, ktorý sa vtedy volal ME, ale dnes sa mu už nepovie inak než EURO. Iste sme nečakali, že budeme mať toľko dôstojných nasledovníkov.
V roku 1980 sme síce titul neobhájili, ale aj bronzové medaily sa považovali za cenné. Získali sme ich po penaltovej lotérii ako zatiaľ posledný tím v histórii. Odvtedy sa už na ME zápas o 3. miesta nehráva a s bronzom opúšťajú arénu obaja porazení semifinalisti.
Dlhé adieu pod Vezuvom
„Malé“ finále so sklamanými domácimi Talianmi nieslo výraznú slovenskú stopu. Lepšie povedané bratislavskú. Ešte presnejšie – interistickú. Gólový účet otvoril Laco Jurkemik nádhernou bombou do vinkla Zoffovej bránky po rozohranom rohu. Ešte roky sme sa na túto chuťovku dívali v znelke G-B-S. Stála za to. A poslednú penaltu premenil jeho žlto – čierny spoluhráč Jozef Barmoš. Vyhrali sme 9:8.
Kto by si bol vtedy pomyslel, že Slováci sa na svoje ďalšie európske vystúpenie načakajú predlhých 36 rokov? Kruh sa uzavrel až v roku 2016, keď Ján Kozák priviedol ako tréner slovenský výber do Francúzska. V Neapole bol pri spomínanom bronze ako hráč.
Triumfovali Nemci (vtedy ešte NSR), ktorí nám vrátili požičané z Belehradu, o štyri roky neskôr na domácej pôde Francúzi a v roku 1988 Holanďania, ktorí nepustili k víťaznému šampanskému domácich Nemcov. My sme však už boli len televíznymi divákmi. V roku 1984 nám ešte postup tesne ušiel (po remíze s Rumunskom 1:1 v Bratislave), ale následne sme už mali od neho stále ďalej a ďalej. V začínajúcej slovenskej ére už úplne ďaleko…
Francúzska stopka
V roku 1992 hostilo poslednýkrát šampionát s ôsmimi účastníkmi Švédsko. Náš štátny útvar sa už volal ČSFR a bola to jeho labutia pieseň v bojoch o ME. Neuspeli sme. V silnej skupine sme mali za súperov Francúzsko a Španielsko, ktoré sme dokázali na Strahove zdolať 3:2. S Francúzmi sme na Tehelnom poli viedli gólom Václava Němečka, ale Papin dvoma zásahmi privodil dokonalý obrat a definitívne pochoval naše postupové nádeje.
Milan Máčala na lavičke, ktorému u prvých porevolučných legionárov chýbal rešpekt Ježka či Vengloša, nenabral odvahu postaviť na domácej pôde Petra Dubovského, hoci nám evidentne chýbal ten správny prekvapujúci moment. Platini nás mal pri svojej krátkej trénerskej anabáze dokonale prečítaných a tak sme v predstihu odpískali našu poslednú spoločnú európsku kvalifikáciu.
Medzi dvomi Tuborgmi
Futbalový svet však šokoval iný málo vídaný úkaz. UEFA na poslednú chvíľu vylúčila z hry jedného z postupujúcich a na jeho miesto prizvala druhý tím jeho kvalifikačnej skupiny.
Poškodeným bola dnes už neexistujúca Juhoslávia, ktorá mala v tom čase výnimočnú generáciu. Reprezentácia bola nabitá hráčmi európskeho klubového šampióna 1991 Crvenej zvezdy Belehrad ako boli Dragan Stojkovič, Dejan Savičevič, Predrag Mijatovič, či strelcom Mehom Kodrom zo San Sebastiána. Na Balkáne však naplno horel vojnový konflikt a UEFA, hoci dlho váhala, napokon vyniesla ortieľ. Pozvánka na šampionát pristala v schránke Dánskeho futbalového zväzu 12 dní pred začiatkom Eura! Väčšina reprezentantov sa už vtedy venovala dovolenkovým radovánkam.
Možno niekto by sa vyhovoril na nedostatočnú prípravu, ale Dáni sa rýchle dali dokopy a vyrazili z Kodane cez Oresundský most na susedný dvor do Malmö, kde ich čakali v prvom zápase Angličania. S neveľkými ambíciami – predĺžiť si sezónu a zahrať si futbal pre radosť. Veľa futbalového kumštu nepredviedol v prvom zápase skupiny ani ich ostrovný súper a tak bezgólová remíza ani neprekvapila. Rovnako ani prehra Dánov s domácim Švédskom 0:1 v druhom zápase.
Po kohútovi leteli aj tulipány
Už to vyzeralo, že zápalná šnúra dánskeho dynamitu na plážach nenávratne navlhla a poponáhľajú sa späť k nedopitému Tuborgu. Lenže v poslednom zápase základnej skupiny prišla prvá explózia. Gólmi Larsena a Elstrupa poslali domov našich premožiteľov Francúzov (2:1) a sami sa miesto nich stali nečakanými semifinalistami.
Väčšina sa zhodla, že to bola náhoda a proti Holanďanom príde rýchly koniec náhradníkov. Už nejaký rok predtým skončila výnimočná generácia Lerbyho, Mortena Olsena, Elkjeara a ďalších, ktorá bola v polovici 80. rokov vážnym protivníkom aj pre najsilnejšie tímy sveta. Dánsko na začiatku 90. rokov malo v západoeurópskych kluboch väčšinou náhradníkov a medzi výraznejšie osobnosti patrili iba gólman Peter Schmeichel, bratia Michael a Brian Laudrupovci či Fleming Povlsen. Aj preto tá nedôvera.
Dovolenkári však už dostali krídla a po Papinovcoch vypoklonkovali z turnaja aj silné holandské tulipány s Van Bastenom, Bergkampom, Rijkaardom a ďalšími hviezdami. Po remíze 2:2 na göteborskom Ullevi lepšie mierili v penaltách (5:4) a zrazu boli vo finále! Vtedajší hráčsky materiál budúcich šampiónov dokresľuje aj nasledovná historka. Oba góly strelil Holanďanom Henrik Larsen, ktorý sa dovtedy trafil akurát do siete Malty. A pred Eurom dostal čerstvý vyhadzov z talianskej Pisy. Večer po semifinále mu telefonoval prezident klubu, že tú výpoveď nemyslel vážne a nech sa vráti po ME do Talianska…
Prerazili aj nemecký pancier
Aj pred finále sa hovorilo, že tu už cesta náhradníkov musí predsa skončiť. Nemecký výber síce nešliapal šampionátom bez zaváhania, ale Berti Vogts mal k dispozícii skúsený tím, ktorý bol aktuálnym svetovým šampiónom. A tak finále malo byť jasnou záležitosťou.
Ďalší omyl. Dynamit už horel naplno a neodolal mu ani nemecký pancier. Aj posledný zápas hostil Göteborg a videl ako Dáni gólmi Jensena (18.) a Vilforta (78.) zakončili svoju nečakanú triumfálnu jazdu a prekopali sa ku zlatu. Finále odohrali v tejto zostave: Schmeichel – Siveabek (Christiansen), Nielsen, Olsen, Christofte, Jensen, Povlsen, B. Laudrup, Piechnik, Larsen, Vilfort. K prvenstvu ich priviedol Richard Möller – Nielsen, o ktorom zlé jazyky tvrdili, že u svojho predchodcu Seppa Pionteka bol dobrý akurát na nafukovanie lôpt pred tréningom. Vo Švédsku sa mu tak dostalo veľkej satisfakcie…
Ľutoval iba Michael
Úradujúci svetoví šampióni Illgner, Kohler, Sammer, Klinsmann nechápali ako sa to mohlo stať. Po tom, ako Dáni vyradili Francúzov a Holanďanov, už asi o podcenení nemohlo byť ani reči. To skôr oddýchnutí Dáni (možno treba dať hráčom pred dôležitými turnajmi dovolenku a nie ich do mrte drilovať) chytili životnú formu a po pomalšom rozbehu sa už nedali zastaviť.
Kodaň si následne užila najväčšie futbalové oslavy v histórii. Ľutovať mohol akurát Michael Laudrup, ktorý na rozdiel od brata Briana odmietol účasť na Eure. Vraj sa na tomto vopred jasnom fiasku nemieni podieľať… Či by sa aj po troch desaťročiach od dánskeho víťazstva mohlo niečo podobné zopakovať, je otázne. Pri stále dynamickejšom vývoji najkrajšej loptovej hry už asi nie. Ale v roku 1992 to bola parádna jazda tímu, ktorého hráči si mali pôvodne v čase turnaja vychutnávať dovolenky pod palmami…
Komentáre