Štvrtok, 18. apríl 2024 
Former Skyblue Hovorí vám niečo meno Hervé Renard? Väčšine asi nie. Ale nebude na svete asi veľa trénerov, ktorí dokázali vyhrať kontinentálny šampionát s dvomi rôznymi krajinami. Skôr bude jediný…
Spolu s európskou kvalifikáciou MS 2022 finišovala aj ázijská, z ktorej si jednu z priamych miesteniek uchmatla Saudská Arábia. K postupu do Kataru ju priviedol 53 – ročný rodák z francúzskeho Aix-les-Baines a vyšperkoval tak svoju trénerskú kariéru ďalším úspechom, za ktorý ho saudskoarabskí šejkovia iste štedro odmenili.
Zambijský šok
Ten prvý dosiahol v roku 2012 na Africkom pohári národov (čo je oficiálny názov pre majstrovstvá čierneho kontinentu). Organizovali ho vtedy spoločnou rukou Gabun a Rovníková Guinea a najväčším favoritom bolo Pobrežie Slonoviny. Mužstvo nadupané menami ako Didier Drogba, Salomon Kalou, Kolo Touré, Yaya Touré či Didier Zokora sa netajilo zámerom, že si prišlo po hlavnú trofej a poľahky zdolávalo jednu prekážku za druhou. Počas celého turnaja nedostali v šiestich zápasoch ani jediný gól, ale napokon im po dlhej finálovej noci v Libreville aj tak zostali iba oči pre plač.
Rovnako suverénne totiž postupoval na opačnej strane pavúka aj tím, s ktorým pri záverečnom účtovaní nikto nepočítal – Zambia. Reprezentácia krajiny medi síce nemala takú hráčskymi diamantami vyšperkovanú zostavu ako „sloni“, ale disponovala tajnou zbraňou na lavičke. Dovtedy neznámy tréner presvedčil hráčov, že majú na to, aby porazili všetkých súperov a oni do bodky splnili jeho pokyny.
Vo finále Drogba prekopol v normálnom hracom čase z jedenástky bránku a outsider po úspešnej penaltovej lotérii 8:7 odpálil ohňostroje v Lusake. Triumf zároveň symbolicky venovali 18 bývalým reprezentantom svojej krajiny, ktorí v roku 1993 zahynuli iba pár kilometrov od finálového štadióna, keď sa ich lietadlo zrútilo do vĺn Atlantiku. A opálený vyšportovaný chlapík v polorozopnutej bielej košeli, ktorý Zambijčanov priviedol premiérovo k trofeji, si prvýkrát zalietal nad hlavami svojich zverencov.
Keď vrátil požičané
Koho angažujete za trénera, ak chcete zložiť úspešný reparát? No predsa muža, ktorého tím vás zosadil z koňa vo finále! Asi takto rozmýšľali v Abidjane, keď si pred ďalším africkým šampionátom v roku 2015 zašli pre Renarda do Európy. Ten mal práve za sebou jednu sezónu pri kormidle francúzskeho ligistu FC Sochaux – Montbéliard a ponuku z Afriky opäť prijal.
Do Rovníkovej Guinei, ktorá si zopakovala organizáciu šampionátu, už vyrazil s mužstvom v oranžovej uniforme bez ikonického Drogbu, ktorého však úspešne zastúpili Gradel, Bony, Doumbia či Gervinho. Od hladkej eliminácie súperov to síce malo tentokrát ďaleko (v skupine dvakrát remizovali), ale finále s Ghanou úspešne zvládli. Opäť sa skončilo bez gólov a penaltová lotéria mala tentokát dokonca 11 dejstiev. Napokon ju na 9:8 pre Pobrežie Slonoviny rozhodol gólman belgického Lokerenu Boubacar Barry a ich lodivodovi rovnako ako víťaznej krajine pribudol na konto druhý africký titul.
Výzvu prijali Maročania
Ak si niekto myslí, že vyhrať africký šampionát je oveľa ľahšie ako napríklad náš európsky, zrejme sa hlboko mýli. Ukázala to aj posledná edícia, ktorá sa dohrala pred pár týždňami. V týchto končinách nestačí byť trénerovi iba trénerom. Muž na lavičke musí byť zároveň pre hráčov otcom, psychológom, feldvéblom aj šamanom, schopným rozkázať dažďu a vetru. Iba v takom prípade si získa rešpekt a mužstvo za ním potiahne ako jeden muž.
Renard, ktorý sa africkým špecifikám zaúčal najprv ako asistent starého barda Claudea LeRoya pri reprezentácii Ghany, rýchlo tieto zásady pochopil a neskôr ich už ako hlavný tréner aj dvakrát zúžitkoval. V roku 2015 si kľudne mohol dať inzerát: „Tak kto chce byť ďalším africkým šampiónom?“
Nebolo treba. Výzvu sami prijali tentokát pod Atlasom. Maročania vyhrali africký šampionát iba jedinýkrát v roku 1976, takže Francúz mal byť tým správnym mužom pre druhú trofej. Lenže futbal je hra o vrtkavom šťastí, kde sa aj najlepšie plány dokážu zrútiť v priebehu zlomku sekundy….
Slonov rozplakal druhýkrát
Afričanom sa zrejme zapáčila organizácia z roku 2012 a tak po Rovníkovej Guinei dostal rýchlu šancu na repete aj druhý organizátor z tohto pamätného roku Gabun. Tentokrát však Renardovo woodoo účinkovalo iba do 88. minúty osemfinálového zápasu s Egyptom, kedy sa trafil do siete zeleno – červených Kahraba…
Nič sa nedeje, tréner má naďalej našu dôveru, hlásili z Rabatu. Napokon kvalifikácia o MS 2018 v Rusku už klopala na dvere. Maročania boli vôbec prvým africkým tímom, ktorý štartoval na MS. Stalo sa to v roku 1970 v Mexiku. Následne si ešte zahrali na nich trikrát (1986, 1994, 1998), ale potom treli dve desaťročia „svetové“ suchoty. Renard ich napokon nesklamal a úspešne previedol kvalifikáciou. Iróniou osudu sa stalo, že v jednej z piatich finálových skupín zanechal za sebou na druhej nepostupovej priečke práve Pobrežie Slonoviny, s ktorým v roku 2015 oslávil svoj druhý africký triumf…
Na Riviére so Zidanom
Ako hráč nebol Hervé žiadny zázrak. V jeho futbalovom životopise stojí za zmienku azda iba pôsobenie v AS Cannes v rokoch 1983 – 90, kde však tiež nebol hviezdou, skôr len náhradníkom. Dnes by ste festivalové mesto márne hľadali v najvyššej francúzskej súťaži, ale v závere Renardovho pôsobenia patrilo k jej lepším tímom. Klubovému vedeniu sa podarilo zlákať na Riviéru celkom slušný hráčsky materiál, a tak Renardovými spoluhráčmi boli napríklad Holanďan Jan Poortvliet (finalista MS 1978), juhoslovanské dvojčatá Zlatko a Zoran Vujovičovci, domáci internacionál Louis Fernandez, ale najmä „Zizou“ Zidane, ktorý tu odštartoval svoju hviezdnu dráhu.
Po skončení hráčskej kariéry si dal Renard pauzu od futbalu a začal sa obracať v civilnom zamestnaní. Narážka v titulku na bizarnú postavičku z filmu Brutálna Nikita, ktorú stvárnil Jean Reno, nie je vôbec samoúčelná – budúci úspešný tréner si založil čistiacu firmu a začal sa živiť ako čistič domov a bytov. Neskôr sa vrátil k futbalu ako tréner a začal sa túlať po exotických destináciách – Vietnam, Angola, Alžírsko…
S odhodlaním aj do Kataru
Futbalové úspechy, ktoré časom za sebou zanechával, mu už dnes garantujú, že sa nebude musieť nikdy vrátiť ku zmetákom a vysávačom. A ak by sa mu nebodaj podaril v Katare so Saudskou Arábiou aspoň malý zázrak v podobe postupu zo skupiny (v C budú ich súpermi Argentína, Mexiko a Poľsko), možno mu bankové konto začnú závidieť aj najrenomovanejší tréneri sveta.
A vlastne prečo nie? Veď bielo – zeleným sa to už podarilo na MS 1994 s rovnakým počtom bodov ako mali Holandsko a Belgicko (!) a bezprecedentné sólo Owairana takmer cez celé ihrisko dnes už zbúraného štadióna v East Rutheforde sa nezmazateľne zapísalo do histórie.
Komentáre