Utorok, 21. september 2021

Funkcionársky sadizmus alebo ako sa majstri Európy škvarili pár dní po Belehrade vo vlastnej šťave

Former Skyblue Former Skyblue 02.09.2021
Foto: Slovan Bratislava

Jedna fotka. Neobyčajná. Je na nej sedmička hráčov Slovana CHZJD Bratislava, ktorá sa postarala o pamätné európske zlato z Belehradu 1976. Skrýva sa však za ňou dnes už ťažko uveriteľný príbeh.

Vznikla totiž týždeň po tomto slávnom zápase. Dnes by si majstri kontinentu celé týždne užívali slávu. Jazdili by mestom na streche autobusu s pohárom a medailami na krku, absolvovali by stretnutia s fanúšikmi, autogramiády a možno ďalšie pre nich už iste otravné akcie. Aby potom mohli konečne odletieť za golfom niekde na Jamajku a mali aspoň chvíľku súkromia.

Prípravy na majstrovský hetrik

Ale v roku 1976 vládol u nás postnormalizačný socializmus a tomu zodpovedal aj spôsob riadenia futbalových súťaží. Zbohom zdravý rozum, my sme tu páni! Kto dnes nadáva na Kováčika a spol. (nie bezdôvodne), nezažil futbalových funkcionárov za boľševika. Nad niektorými rozhodnutiami fanúšikovia len bezmocne krútili hlavami.

Je však treba povedať, že futbalisti postupom na záverečný turnaj do Juhoslávie príjemne prekvapili seba aj celú verejnosť a na tento variant nebol nikto pripravený. Porazenectvo vopred nie je typické len pre slovenskú náturu vo vlastnom štáte od roku 1993, ale hojne sa pestovalo aj za éry ČSSR.

V lige obhajoval titul Slovan Bratislava, ktorý tvoril kostru reprezentácie a jeho hráči mali na spomínanom zlate najväčší podiel. Domácu súťaž vyhrali v rokoch 1974 a 1975 a v tomto slávnom roku nikto nepochyboval o majstrovskom hetriku.

Zavolali nemeckého rozhodcu

Lenže nápor na hráčov bol enormný. Kvôli ME sa raketovo kvaltovalo a liga sa začala už 14. februára, aby bol priestor na záverečnú prípravu. A na tomto mieste treba zdôrazniť, že februáre v polovici 70. rokov na rozdiel od súčasnosti zďaleka nevyzerali ako príjemná jar.

Na zľadovatelých terénoch a v následnom chvate postrácali po jeseni vedúci belasí zbytočné body a zrazu sa boj o titul začal zauzlovať. K útoku vyrazila najmä pražská Slávia, ktorá sa hotovala prekaziť tretie majstrovské oslavy v Bratislave.  Na jar sme vybojovali víťazný štvrťfinálový dvojduel so ZSSR, hrali sa aj priateľské zápasy a ani unikátna slovanistická chrbtica národného tímu nebola strojmi.

A tak sa dielom náhody stalo, že o titule sa rozhodovalo v poslednom kole v priamom súboji Slovan – Slávia v Bratislave. Sešívaní boli na prvom mieste, ale Slovan ich z tretieho mohol víťazstvom o skóre preskočiť. Funkcionárske šachy sa však odohrávali už dávno pred zápasom. Česi by nikdy nedovolili, aby tento rozhodujúci zápas, a ešte k tomu na Slovensku, pískal Slovák. Slovanisti zasa mali v živej pamäti zápasy, v ktorých ich českí rozhodcovia, najmä na ihriskách súperov, rezali ako žito. Napokon došlo k dohode a na zápas povolali v tom čase jedného z najlepších rozhodcov sveta, Nemca Rudiho Glöcknera. Samozrejme, zo spriatelenej NDR.   

Tešil sa tretí – Baník Ostrava

V hustej atmosfére pred 40 tisíc divákmi, kde si hráči nedarovali ani centimeter ihriska, vyhral napokon Slovan 2:0. Ale titul mu aj tak uletel. Tešil sa z neho Baník Ostrava. Ten na konci jesennej časti ešte trónil na 12. mieste (!), ale jarou prefičali baníci ako David Coulthard tunelom Sitina. Vyhrali dokonca aj na Slovane a pred posledným kolom sa dostali na druhé miesto. Za víťazstvo sa v tom čase pridelovali iba dva body, preto bola bola vyrovnanosť tabuľky oveľa väčšia. 

Ostraváci hrali posledné kolo v Plzni a stačila im na titul hlavička čerstvého banského inžiniera Rostislava Sionka (Liborovho otca) po rohu v úvode zápasu. Klub, ktorý nebol počas 29. kôl ani raz na čele ligy, sa po tom poslednom tešil zo svojho premiérového titulu. A Slovan potom čakal na reparát predlhých 17 rokov…

Rušno na trase Praha – Bratislava

V ošiali blížiaceho sa Eura sa už nestihlo odohrať finále Československého  pohára. Bafuňári ho posunuli až po skončení šampionátu. Opäť zrejme počítali s tým, že nás v semifinále v Záhrebe Cruyff a spol. vyprášia ako blchy z kožucha a po návrate domov sa to tu nejak potichu odkope a všetci sa spokojne poberú letovať do Burgasu alebo na Mamaiu.  Čo čert nechcel, stali sme sa majstrami…

V nedeľu 20. júna neskoro večer zdvihol Anton Ondruš so spoluhráčmi na belehradskej Marakane trofej nad hlavu. V pondelok s ňou zostupoval po schodíkoch lietadla v pamätnej kvietkovanej košeli na pražskej Ruzyni. A vo štvrtok popoludní už boli všetci opäť v Prahe. Tentokrát na Letnej, kde v úmornej horúčave finišujúceho júna podľahli v prvom zápase finále Československého pohára 1975/76 domácim 2:3, po remízovom polčase 1:1. Za domácich sa trafili Čermák, Nevrlý a Kotek, za hostí Ján Čapkovič a Masný. Odveta bola naplánovaná na nedeľu 27. júna. Presne týždeň po belehradskom finále ME!

Majstri v tieni letných radovánok

V Bratislave v to nedeľné popoludnie zúrila ešte väčšia páľava ako v Prahe, ale kvôli televíznemu prenosu sa hráči museli opäť zaživa grilovať na slnku. Unavení a demotivovaní šampióni z Belehradu nenašli celý zápas kľúč od sparťanskej bránky a keď sa v 84. minúte trafil Čermák do Vencelovej siete, bolo vymaľované. Pre nás detské duše bolo vtedy nepochopiteľné, ako mohli majstri Európy prehrať s druholigovou Spartou… Áno, veľká železná Sparta mala práve za sebou jediný druholigový ročník vo svojej dlhej existencii a práve sa vracala medzi elitu!

Zápas nemal ani patričnú divácku kulisu. Na fotke za hráčmi vidieť takmer prázdnu „novú“  tribúnu, ktorá vyrástla necelé dva roky predtým na mieste starej „proletárskej“. V hľadisku bolo podľa archívov iba 8 000 divákov. Na Letnej tri dni predtým tiež len o dve tisícky viac. Ani majstri Európy týždeň po fantastickom úspechu tribúny nenaplnili. Žili sme už časy, keď sa ľudia tešili skôr vnútorne, lebo už naplno dominovala éra – na fušky, na chatu, do záhrady, k vode a k prvým farebných televízorom. Ísť osobne na futbal prestávalo byť in. Časy ľuďmi ovešaných električiek partia skôr k epoche Schrojffa či Popluhára. Na Ondrušovcov sa masy valili len keď išlo o veľké zápasy. A domáce poháre? To bola už len taká z núdze cnosť.  

Práve tieto momenty zachytáva spomínaná fotka, ktorú človek neznalý vtedajších reálií možno aj prehliadne. Ale je zároveň výpoveďou o dobe, ktorú sme žili. Dokonca aj vo futbale…

TakUrčitee SMS
Keď ste sa dočítali až sem, mám jednu prosbu. Po ôsmich rokoch poctivej práce nebudem chodiť okolo vriacej kaše a na bránu vypálim z ťažkého uhla: Uchádzame sa o symbolický príspevok od toho najvernejšieho – nášho fanúšika. Takurčitee teraz môžete podporiť cez jednoduchú SMS na číslo 8866. Na oplátku viem sľúbiť, že v neobjektivite nepoľavíme a budeme písať najlepšie ako vieme aj ďalej. Budeme prinášať ďalší športovo-zábavný obsah, ktorý oceňujete už vyše sedem rokov. Aj vďaka vám bude naša forma ďalej stúpať. Stačí poslať SMS v tvare: TAKURCITEE na číslo 8866 a podporiť nás sumou 2 Euríčka, ktorú zaplatíte v najbližšej faktúre svojho mobilného operátora. Za kolektív pisálkov z celého športového srdiečka ďakujem. Telovýchovný vedúci.

Komentáre

Odoberajte nás

Prihláste sa do nášho newslettera