Sobota, 06. august 2022

Futbalový komentátor Marek Arpáš: Hráči a tréneri nie sú zvyknutí, že im niekto dáva pichľavé otázky

Ján Janočko Ján Janočko 12.02.2022
Zdroj: Archív Mareka Arpáša

Od novej sezóny prešla naša najvyššia futbalová súťaž zmenou aj v rámci priamych prenosov. V každom kole môžete počuť aj Mareka Arpáša. Pre fajnšmekrov, ktorým sa víkendový futbal máli, navyše s partiou kolegov vyrába aj podcast s názvom Bavme sa o lige. V našom rozhovore rozpráva aj o tom, na ktorých štadiónoch ho už vymkli, prečo sa otázky v pozápasových rozhovoroch často opakujú aj to, čo by zlepšilo vzťahy medzi novinármi a trénermi.

Zimná pauza je pre futbalistov väčšinou tým najnudnejším obdobím v roku. Hovoria si to isté aj futbaloví komentátori?

Nebudeme si klamať, je to trošku “ospalé”, ale na druhej strane máme väčšiu šancu zabŕdnuť aj do iných športov. Ja som sa napríklad dostal k tenisovému Australian open či k šípkam. Musím sa však priznať, že už mi to chýba a teším sa na komentovanie futbalových zápasov. Hneď počas prvého víkendu komentujem dva, takže začnem zostra – tak zostra, ako sme začali tento rozhovor (smiech).

Ligová jeseň skončila týždeň pred Vianocami, jar sa začína vo februári. Nútia vás z televízie k povinnému otužovaniu sa?

To nie, ale každý z nás má nejaké “ťahy”, ako sa udržať v teple. Nie vždy sa to dá stopercentne, obzvlášť, ak človek sedí vyše hodinu a pol na tribúne v mínusových teplotách. Termoprádlo, vysoké zimné topánky, zimná bunda a deka sú povinnou výbavou. Minule sa mi dokonca v Trenčíne pošťastilo, že mi usporiadatelia dopriali aj ohrievač. Tie nízke teploty sa dajú vydržať a ide to oveľa ľahšie, keď sa na ihrisku hrá zaujímavý futbal.

Diváci priamych prenosov sa neraz sťažujú na opakujúce sa otázky v pozápasových rozhovoroch. Prečo je to tak?

Do istej miery je to povinná rutina, v pozápasovom rozhovore sa na zápas proste človek musí spýtať. Nemôžete dať predsa otázku, kam pôjde respondent na dovolenku. Samozrejme, ak to nie je posledné ligové kolo a Ivan Galád vám nehovorí, že ide na dva týždne na ryby (smiech). Je to trochu povinná jazda a je mi jasné, že je to sčasti repetitívne. Preto sa aspoň snažíme vyberať takých respondentov, o ktorých vieme, že povedia niečo naviac, nielen to, že lopta je guľatá, tráva zelená a hrá sa od 0:0, ale k odpovedi pridajú aj nejakú myšlienku.  V prípade, že sa stretnutie skončí bezgólovým výsledkom a nič poriadne sa v ňom neudeje, tam už človek “teplú vodu nevymyslí”. Ak sa napríklad nedohrá zápas pre sneh, ako sa to stalo na jeseň v prípade duelu Senica – Žilina, to je hneď zaujímavá téma.

Marek Arpáš Martin Škrtel
Zdroj: Archív Mareka Arpáša

Neopakujú sa otázky aj preto, že keď sa človek pýta na konkrétnejšie informácie z klubového zákulisia, tréneri reagujú podráždene?

V slovenských pomeroch hráči a tréneri nie sú zvyknutí na to, že im niekto dáva pichľavé otázky. V Anglicku sa novinári priamo pýtajú hocičo a sú veľakrát nepríjemní. U nás to zatiaľ takto nefunguje, čo ostatne potvrdil aj Vladimír Weiss po návrate z Ruska, keď povedal, že sme tu naňho dobrí. Na jednej strane chápem, že sú defenzívni a chcú si strážiť “domáce prostredie” a niektoré veci nevynášať mimo kabínu. Viac by sa mi ale páčilo, keby aktéri zápasov pochopili, že my sa na to jednoducho musíme pýtať. Sú to veci, ktoré ľudí zaujímajú. Netreba reagovať agresívne, prehnane, stačí povedať, že to nechcú komentovať. Česť tým, ktorí sa vedia postaviť pred kameru a povedať veci na rovinu a vyjsť s pravdou von.

Už ste zažili takúto prehnanú reakciu, alebo odmietnutie rozhovoru kvôli nejakej pálčivej téme?

Rozhovor mi ešte nikto neodmietol. Kluby občas hrajú “mŕtveho chrobáka” a keď sa udeje pre nich niečo nepríjemné, tak sa na chvíľu odmlčia. A čo sa týka neprimeranej reakcie, tak nebudem chodiť okolo horúcej kaše – Vladimír Weiss sa pustil do novinárov už koncom jesene, ale v zásade si nemyslím, že v mojom prípade, keď som sa pýtal, či si nemyslí, že na mužstvo padla deka a čo s tým robiť po hernej stránke, reagoval podráždene. Podľa mňa to bolo v pohode, chcel si chrániť svoj tím. To, čo sa však stalo v Žiline po zápase so Slovanom, keď si ho kolega Adam Lehocký pozval na rozhovor, to už bolo veľmi nepríjemné. Pri týchto rozhovoroch treba s ľuďmi pracovať, trochu ich poznať a hlavne si dávať pozor na sugestívne otázky. Nech majú respondenti šancu povedať si svoj názor – netreba ich tlačiť do niečoho, čo chce človek počuť, lebo to môže byť kontraproduktívne.

Sú niektorí tréneri iní v súkromí ako na obraze?

Myslím, že nie. Naši tréneri takto nepolitizujú a netaktizujú, nemáme tu nikoho na štýl Josého Mourinha. Nemám pocit, že sa pretvarujú. Niektorí sú strnulejší, snažia sa byť vážnejší a potom, keď sa vypnú kamery, tak idú do familiárnejšieho módu, ale to stále neberiem tak, že je to zmena. Jedine, ak zisťujeme zdravotný stav hráčov deň vopred, nechcú o tom veľmi rozprávať. Ale to je logické.

Na ktorej slovenskej tribúne sa vám najlepšie komentuje?

Ak poviem jedno meno, ostatní sa na mňa nahnevajú (smiech). Ja rád komentujem v Ružomberku, ale ide čisto len o pozíciu, z ktorej komentujem. Je to dosť vysoko, vidím všetko, čo potrebujem a s Čebraťom v pozadí je to takmer až idylické. Teším sa aj na Trenčín, keď sa bavíme o idylickom výhľade, hrad Matúša Čáka bude vyzerať dobre asi na každej jednej fotke.

Marek Arpáš komentuje
Zdroj: Archív Mareka Arpáša

Máte ešte trému pred komentovaním – špeciálne teraz, keď sú prázdne tribúny a v novinárskej sekcii sa komentár neraz ozýva?

Motýle v bruchu pred zápasom musia byť, ale keď do slúchadiel dostanem pokyn, že o 10 sekúnd idem, tak sa nesústredím na nič iné a idem si svoje. Ani to nevnímam. Je výhoda, že ľudí, pre ktorých komentujem, nevidím. Podobné je to v rozhlase – zasvieti červená, ale vy poslucháčov nevidíte.

Stáva sa niekedy, že si z vás kolegovia robia srandu, lebo ste počas prenosu prečítali zlé meno či netrafili nejaký jednoduchý fakt?

Jasné, všetci robíme chyby. Ťažko sa tomu vyhýba, sme ľudia. Keď som komentoval zápas Dunajskej Stredy s Liptovským Mikulášom, tak som miesto mena Dragan Andrić povedal Goran Dragić. To sa stáva, veď bez toho by nevznikla stránka Niňajov svet. Ak to nie je nevedomosť, ale jednorazový omyl, tak sa to dá pochopiť.

Ako vznikla myšlienka podcastu o našej najvyššej futbalovej súťaži, ktorú tak veľa ľudí zatracuje?

Začali sme to robiť hlavne pre nás. Andrej Zvolenský a Michal Maťašovský už spolu v minulosti pracovali a začiatkom minulého roka ma oslovili, či nejdeme robiť podcast v trojici. Najprv sme sa stretávali online, teraz už aj osobne. Začalo si nás všímať viac ľudí, máme sponzora a dnes už sedíme aj v štúdiu a “bavíme sa”. Neberieme to ako robotu navyše, niečo si síce musíme pozisťovať a dohľadať, ale je to naše hobby, kratochvíľa. Baví nás to, ľudí tiež a je to tak trochu aj diera na trhu. Možno to nie je pre každého, počúvať vyše hodiny o lige, ale svoje publikum to má, budeme v tom pokračovať.

Svoje publikum to má – viete povedať aj konkrétne číslo poslucháčov?

Už nehovoríme o stovkách, ale o tisícke až tisíckach. Záleží od dielu. Dôležitá je aj dopočúvanosť, tá je na úrovni 80 percent, čo je veľmi slušné.

Bola najpočúvanejším dielom tá po nedohratom derby?

Patrila k tým najpočúvanejším. Vždy, keď sú témou najsilnejšie kluby ligy, tak to má vplyv na počúvanosť. Pomáha tomu aj to, že si niekedy fanúšikovia naše podcasty zdieľajú vo svojich skupinách. Musím povedať, že doteraz sme nemali žiadnu platenú reklamu, publikum rástlo bez finančnej podpory. V tomto prípade platí, že kvalita je viac ako kvantita. Prichádzame na to, že nás počúvajú ľudia z klubov, hráči, rozhodcovia a veľakrát nás vyhľadajú, ponúknu, či doplnia informácie – o to je potom obsah Bavme sa o lige hodnotnejší.

A akú väzbu dostávate od hráčov? Napríklad od takého Matúša Marcina z Michaloviec?

To je miláčik nášho kolegu, Michala Maťašovského, Zvolo má zase Martina Regáliho z Ružomberka (smiech). Na 90 percent je to pozitívna odozva. Nesnažíme sa ich zhadzovať, len rozoberáme ich výkony a myslím, že sa nám to darí. Samozrejme, sú aj ješitnejšie typy, ktorým sa nepáči, že “nakladáme” ich klubu. Treba to brať s nadhľadom.

Hráči vás teda počúvajú, čo tréneri?

Počúvajú nás, máme spätnú väzbu aj od nich.

Andreja Zvolenského som sa pýtal, ktoré kluby ťahajú najviac v priamych televíznych prenosoch. Aké je rozvrstvenie fanúšikov jednotlivých fortunaligových klubov medzi poslucháčmi?

Predpokladám, že podobné ako na Voyo. Silnejšie kluby ťahajú, ale netrúfam si presne odhadnúť, kto má najväčšie zastúpenie. Na druhej strane, počúvajú nás aj priaznivci menších klubov, ktorí sa informácie zo zákulisia dozvedajú práve od nás. Je pravda, v marketingu sa naša liga posúva, stále to však nie je také, ako by si fanúšikovia želali.

Plánujete si do budúcna pozývať aj hráčov ako hostí?

Rozmýšľali sme nad tým, ale neviem, či je dobrý nápad volať aktívnych hráčov a neviem, či by nám ich kluby pustili. Veď aj do českej relácie TIKI-TAKA chodia napríklad hostia z Plzne len raz za čas. Neviem tiež, či by sme vedeli udržať objektivitu, aby sme nemali ako hostí len hráčov zo západu. Napríklad hráči z Michaloviec by to k nám mali ďaleko a neviem si predstaviť, že by sme podcast robili regionálne, vždy niekde inde. Zatiaľ je to takto, ale do budúcna nevylučujem, že sa to môže zmeniť.

No a aké sú odozvy na podcast od kolegov – športových novinárov?

Počúvajú nás, napríklad nás nedávno objavil náš kolega, spolukomentátor a bývalý reprezentant Marek Sapara. Priznal sa, že mu podcast pomáha zistiť, čo je v lige nové, vraj ho počúva cestou na zápasy. Aj viacerí kolegovia mi vraveli, že nás už zachytili. Tí “nefutbaloví” hovoria, že by sme mali mať kratšie epizódy, tak do 30 minút, tí, čo futbal milujú, sú však spokojní (smiech).

S kolegami, s ktorými pripravuje podcast Bavme sa o lige, zľava Andrej Zvolenský, Marek Arpáš, Maroš Červenka, Michal Maťašovský
Zdroj: Archív Mareka Arpáša.

V Bavme sa o lige sa občas venujete aj vtipným príhodám zo štadiónov, na aké veselé zážitky si spomeniete vy?

Už ma zamkli na troch štadiónoch. V Žiline som išiel po komentovaní na toaletu a zamkli ma v press centre. V Trnave, ešte keď som robil v rozhlase, som robil príspevok, aby mohol ísť čo najskôr do vysielania a keď som ho dostrihal, volal som správcovi, inak by som sa nedostal von. Na Slovane som tiež raz skoro nocoval. Stalo sa mi aj to, že som si nevedel spomenúť na meno kolegu, tak som do vysielania povedal, že aj na druhé dejstvo sa so mnou pozrie môj dnešný spolukomentátor Maťo. Úplne mi vypadlo, že sa volá Mikulič. Raz mi zmizla grafika z obrazu skôr a nezachytil som mená rozhodcov pri VAR-e. Neboli ani  v zápise o stretnutí, pretože klub použil starý formát.  a tak som to v polovici vety “No a rozhodcovia, ktorí sledujú VAR…” zaobalil a dokončil som ju slovami “snáď dnes nebudú mať veľa práce”.

Zachytil som aj príhodu, že vás počas komentovania vyhadzovali z miesta.

Áno, bol som v Poprade, na zápase Liptovského Mikuláša. Pár minút po výkope mi začal na rameno klopkať usporiadateľ. Vraj si mám ísť presadnúť, lebo na mojom mieste má sedieť delegát. Nemôžeme však presúvať všetku techniku počas bežiaceho priameho prenosu. Ale dopadlo to dobre, nakoniec si delegát presadol. Dobre dopadli aj predzápasové rozhovory na Slovane počas toho, ako fúkal veľký vietor, ktorý nám bral reklamnú stenu. Nakoniec ju mimo záberu prisadol náš zvukár.

Spomeniete si ešte na niečo?

Ako redaktor v Slovenskom rozhlase sa občas stalo, že ma pred živým vstupom prepojili dosť neskoro a jediné, čo som od moderátora počul, bolo “Arpáš”. Žiadne uvedenie, nevedel som, čo predtým povedal, dali mi to, takpovediac, “do nádychu”, tak som odhlásil, čo som mal, hádam som trafil. No a napríklad, keď hral Slovan s Bragou v Európskej lige a ja som prvýkrát komentoval, prihnalo sa husté sneženie pod strechu tribúny a mne sneh rozmočil všetky papiere. Tak som ich zahodil a išiel som z hlavy. No a ak môžem, rád by som sa ešte na záver niekomu ospravedlnil.

Nech sa páči.

Raz som komentoval zápas v Trnave a snažil som sa reklamovať, že mi nejde elektrina, pretože som si potreboval zapojiť notebook na novinárskej tribúne. Zapojil som ho do siete, a nič. Prosil som teda domácich, nech mi ju zapoja. Zapojili, notebook sa však nenabíjal. Vtedy som začal šípiť, že problémom som asi ja a moja odpálená nabíjačka, ktorá vždy vyhodila elektrinu v celom rade na tribúne. Ešte som bol predtým aj podráždený, lebo som si nemohol pripraviť čo som potreboval, a hneval som sa na domácich. Týmto sa im ospravedlňujem, že som ich krivo obvinil (smiech).

TakUrčitee SMS
Keď ste sa dočítali až sem, mám jednu prosbu. Po ôsmich rokoch poctivej práce nebudem chodiť okolo vriacej kaše a na bránu vypálim z ťažkého uhla: Uchádzame sa o symbolický príspevok od toho najvernejšieho – nášho fanúšika. Takurčitee teraz môžete podporiť cez jednoduchú SMS na číslo 8866. Na oplátku viem sľúbiť, že v neobjektivite nepoľavíme a budeme písať najlepšie ako vieme aj ďalej. Budeme prinášať ďalší športovo-zábavný obsah, ktorý oceňujete už vyše sedem rokov. Aj vďaka vám bude naša forma ďalej stúpať. Stačí poslať SMS v tvare: TAKURCITEE na číslo 8866 a podporiť nás sumou 2 Euríčka, ktorú zaplatíte v najbližšej faktúre svojho mobilného operátora. Za kolektív pisálkov z celého športového srdiečka ďakujem. Telovýchovný vedúci.

Komentáre

Odoberajte nás

Prihláste sa do nášho newslettera