Utorok, 23. apríl 2024 
Former Skyblue Dnes už máme v severoamerickej lige MLS dokonca aj reprezentantov. Boli však časy, keď sme za „veľkú mláku“ ešte pozerali s otvorenými ústami a čudovali sa, ako si dokázali prispôsobiť futbal (soccer) na svoje pomery. Niektoré „vylepšeniny“ už boli fakt cez čiaru…
Súťaž sa hrala v rokoch 1968 – 84 a mala názov NASL (North American Soccer League). Hralo sa v rozľahlých arénach s baseballovými čiarami, kde trávu striedali pieskové úseky alebo na umelom šmirgli, zvanom astroturf. Hráči mali v prvých rokoch vpredu na dresoch smiešne veľké čísla a prvýkrát sme videli gólmanov v prilbách (Petr Čech prepáči, že sme ho obrali o prvenstvo).
V stredovom kruhu občas poskakoval okrem „čírlíderiek“ aj Mickey Mouse či rôzni kluboví maskoti a namiesto penált po nerozhodnom výsledku rozhodovali hokejové nájazdy!!!
Hviezdny Cosmos, aj havajský tím
Ako to už v týchto končinách býva, tímy vznikali, zanikali, sťahovali sa do iných miest a podľa toho aj menili názvy. NASL zavítala celkove do štyroch desiatok miest, kde sa prestriedalo až 70 názvov klubov. Najvzdialenejším dejiskom bolo havajské Honolulu, ktoré bolo v roku 1977 domovom klubu Team Hawai…
Najúspešnejším tímom ligy sa stal New York Cosmos, ktorý vyhral súťaž 5 x (1972, 1977, 1978, 1980, 1982). Svoje zápasy hrával na 77 tisícovom Giants Stadium v East Rutheforde, ktorý padol za obeť demolačným čatám v roku 2010 (počas MS 1994 hostil skupinu, v ktorej hrali Taliansko, Mexiko, Nórsko a Írsko, aj semifinále Taliansko – Bulharsko).
A práve Cosmos skoncentroval vo svojich radoch najviac hviezd. Mal aj za čo – veď ho vlastnila silná multimediálna spoločnosť Warner Communications a tá najmä v druhej polovici 70. rokov peniazmi rozhodne nešetrila. Ako prvého priekopníka, ktorý mal popularizovať soccer v tvrdej konkurencii baseballu a amerického futbalu, získala rovno kráľa – Pelého. Prišiel v roku 1975 a po ňom aj Franz Beckenbauer, holandská dvojka po Cryuffovi Johann Neeskens, ďalší brazílsky majster sveta Carlos Alberto, ale najmä Talian Giorgio Chinaglia.
Tento bývalý hráč rímskeho Lazia v Európe veľa vody nenamútil (hoci si zahral za squadru azzuru na MS 1974), ale v Amerike nastrieľal v 213 zápasoch neuveriteľných 193 gólov (!) a stal sa historicky najlepším strelcom NASL. „Vesmírania“ mali tomuto dnes už zosnulému (zomrel v roku 2012) superforwardovi postaviť sochu v nadživotnej veľkosti, lebo väčšinu úspechov im vystrieľal práve on. Efektívne mu nabíjal najmä juhoslovanský špílmacher Vladislav Bogičevič, ktorý sa stal najlepším nahrávačom NASL.
Svetlo zhasínali „žihadlá“
Okrem Cosmosu sa iba jedinému klubu podarilo za krátkeho života NASL vybojovať viac než jedno prvenstvo. Tým mužstvom bolo Chicago Sting, ktoré si pripísalo na konto dva tituly v rokoch 1981 a 1984.
Aj jeho ústrednou postavou bol v Európe nie príliš známy, bývalý hráč berlínskej Herthy Karl – Heinz Granitza. Práve tento majster priamych kopu s geniálnou ľavačkou bral na seba zodpovednosť a strieľal rozhodujúce góly. So 128 gólmi skončil v historickej tabuľke druhý za Chinagliom. V úplne poslednej edícii 1984 zdolali Sting vo finále Soccer Bowlu (vyraďovačka po vzore hokejového Stanley Cupu) Toronto Blizzard 2:0 na zápasy (2:1 a 3:2) a stali sa posledným šampiónom NASL.
Po jednom titule si na svoje konto pripísali Atlanta Chiefs (1968), Rochester Lancers (1970), Dallas Tornado (1971), Philadelphia Atoms (1973), Los Angeles Aztecs (1974), Tampa Bay Rowdies (1975), Toronto Metros – Croatia (1976), Vancouver Whitecaps (1979) a Tulsa Roughnecks (1983). V roku 1981 sa hralo v Toronte finále medzi dvomi najúspešnejšími klubmi NASL New York Cosmos – Chicago Sting a o premiérovom prvenstve „žihadiel“ rozhodli až spomínané hokejové nájazdy, na ktorých úspešnú realizáciu mali strelci 5 sekúnd….. Tak si pozrite ako to v praxi vyzeralo.
Dôchodcovia a mladé pušky
Takmer nebolo hviezdy svetového futbalu, ktorá by v tom období neobliekla pestrofarebný dres niektorého z tímov NASL. Väčšinou už na hranici futbalového dôchodku, ale niektorí si to za Atlantik namierili ešte v mladom veku a v kariére potom pokračovali v Európe.
Okrem Pelého a Beckenbauera to boli aj Johann Cruyff (Los Angeles Aztecs, Washington Diplomats), Gerd Müller (Fort Lauderdale Strikers), Eusébio (Boston Minuten Men), George Best (Los Angeles Aztecs), Talian Roberto Bettega (Toronto Blizzard), kapitán majstrov sveta 1966 Bobby Moore (San Antonio), peruánska megahviezda Teofillo Cubillas (Fort Laudardale Strikers), Poliak Kazimierz Deyna (San Diego Soccers) či švédsky matuzalem Björn Nordquist (Minnestota Kicks).
Našli sa však aj futbalisti, ktorí sa sem vybrali hľadať šťastie už veľmi skoro. Peter Beardsley prišiel ako 21-ročný do Vancouver Whitecaps, aby potom zažil svoje hviezdne časy v Liverpoole a obliekol skoro 60 krát dres Albiónu.
Trevor Francis mal 24 a po návrate z hosťovania v Detroit Express dal za neho tréner Nottinghamu Forest Brian Clough ako za prvého futbalistu planéty milión libier (kam sa posunuli prestupové sumy za 40 rokov???). Oplatilo sa. Práve vďaka jeho hlavičke vo finále do siete Malmö FF získali chlapci z lesa Robina Hooda prvýkrát EPM v roku 1979.
V 22 rokoch si strihol zámorské angažmán vo Vancouvri aj „klaun zo Zimbabwe“ Bruce Grobbelaar, ktorý potom roky úspešne hájil bránku červených z Anfieldu. Dokonca s nimi vyhral EPM v roku 1984 a v tomto tíme bol aj Škót Greame Souness, ktorý obliekol dres Montrealu už ako 19-ročný. Iba o dva roky viac mala mexická ikona Hugo Sanchez pri svojom premiérovom štarte v drese San Diego Soccers. Až odtiaľ sa cez Atlético Madrid dostal do veľkého Realu, kde v rokoch 1985 – 92 zažil svoje najlepšie futbalové roky.
Budúci anglický reprezentant Mark Hateley začínal v Detroite ako 18 ročný a ešte o rok menej mal pri svojej premiére Brian Talbot (Toronto), ktorý bol potom v prvej polovici 80. rokov jedným z kľúčových hráčov londýnskeho Arsenalu.
Výpomoc najmä z Európy
So štartom ligy pomohli Severoameričanom (hralo sa na pôde USA aj Kanady) kluby z Európy, ktoré natiahli na seba dresy vo viacerých mestách. Urobili tak v rámci domácej ligovej pauzy a za „hubičku“ to určite nebolo.
A tak sa do Bostonu dostal írsky Shamrock Rovers, do Chicaga sardínske US Cagliari, do Detroitu severoírsky Glentoran, do San Francisca holandský ADO den Haag, do Houstonu brazílske Bangu, na Škótov vsadili v Dallase (Dundee United), Toronte (Hibernian Edinburgh) a Washingtone (Aberdeen FC) a rovnako početné zastúpenie mali aj anglické kluby, keďže v Clevelande hosťovalo Stoke City, vo Vancouvri Sunderland AFC a v Los Angeles Wolverhampton Wanderers. A práve LA Wolves sa stali víťazmi „nultej sezóny“.
Prvú tzv. inaugural season vyhrala v roku 1968 Atlanta Chiefs. Následne mali sezóny rôzny počet mužstiev – podľa toho kto aktuálne skrachoval alebo naškrabal peniaze pre ďalšiu sezónu. Svoj „peak“ dosiahla liga v rokoch 1979 – 80, keď mala 24 tímov, rozdelených do dvoch konferencií a štyroch divízií. V poslednom roku existencie ju už dohrávalo len deväť mužstiev…
Porážali aj top tímy
Diváci si medzi zrnkami popcornu iba pomaly začínali zvykať na hru, ktorá tu chcela zapustiť korene a obrovské arény často zívali prázdnotou. Divácky priemer za celé obdobie nedosiahol ani 14.000 a to ho poriadne predzásobili Cosmos, Seattle, Minnesota či floridské tímy z Fort Lauderdale a Tampy. Ani kalkulačku netreba na výpočet ako živorili tie ostatné…
Majitelia sa pritom snažili ponúknuť rôzne ďalšie bonusy napríklad v podobe stretov s renomovanými európskymi klubmi ako Manchester City, Manchester United, Paris SG, Juventus, VfB Stuttgart či Borussia Mönchengladbach. A s kvalitou severoamerických tímov to zasa až také márne nebolo – dosiahli viacero pozoruhodných víťazstiev. Napríklad Cosmos naložil na koberci svojej obývačky aktuálnemu držiteľovi EPM 1983 Hamburger SV 7:2 a o rok neskôr si poradil aj s Maradonovou Barcelonou 5:3.
Hudobné legendy v strate
Cieľom ligy bolo postupne zapracovať čo najviac domácich hráčov, aby súťaž zapustila korene. Tento zámer však nevychádzal. Väčšina tímov bola postavená na legionároch a tak sa začali zavádzať kvóty, koľko Američanov musí byť v kádri, koľko aktuálne na ihrisku, čo nikdy nerobí dobrotu. Skôr vyvoláva rozbroje. Svedčí o tom aj názor domáceho hráča Dona Droegeho na hviezdu Chicaga, vyššie spomínaného Granitzu v knihe Rock´n Roll Soccer (2015): „Bol to kretén, neznášal som ho. Nedá sa mu uprieť, že bol rozdielový hráč, dával veľa gólov, ale bol jedným z tých, ktorí sa k americkým spoluhráčom chovali ako ku kusom hovna…“.
Kluby mali na hráčov rôzne požiadavky – napríklad Dallas Tornado (mimochodom vydržalo zo všetkých tímov najviac, keďže existovalo v rokoch 1967 – 81) žiadalo od hráčov, aby počas svetového turné chodili na verejnosti celý čas v kovbojskom oblečení. Nepomohlo – prehrali 18 z 21 zápasov… Colorado Caribous šokovalo dresmi. Okrem toho, že boli kombináciou všetkých možných variantov hnedej farby mali na hrudi strapce ako koberce…
Okolo NASL sa motal aj celý rad známych osobností. Napríklad všetci vedia, že Elton John vlastnil klub z londýnskeho predmestia Watford FC. Ale málokto si už pamätá, že bol aj spoluvlastníkom Los Angeles Aztecs. Frontman skupiny Yes Rick Wakeman zasa utopil spolu s Paulom Simonom kopec peňazí v „zúrivcoch“ (skôr zúfalcoch) Philadelphia Fury…
V roku 1984 už všetci videli, že liga skončí. Diváci po prechodnom boome opustili arény spolu s najväčšími hviezdami, ktoré si vylepšili kontá a dali zbohom Novej zemi. Niektoré tímy zanikli, iné presídlili na „indoor soccer“. V roku 1985 sa ešte hral v New Yorku priateľský zápas tímov, ktoré už oba vlastnil Giorgio Chinaglia – Cosmosu a rímskeho Lazia. Do takmer 80 tisícového hľadiska si však našlo cestu len 9 000 divákov. „Nemôžeme ďalej ponúkať ľuďom niečo, čo už nechcú“, lakonicky skonštatoval Giorgio a symbolicky vypol prvý futbalový pokus v Severnej Amerike.
Rozprávka s dobrým koncom
Zaujímavosťou je, že v roku 1984, keď končila pre nezáujem divákov NASL, sa futbalové zápasy OH v Los Angeles a ďalších mestách tešili obrovskému záujmu. Už vtedy sa v miestnych podnikavých hlavách zrodil nápad kandidovať na usporiadateľstvo MS 1994. FIFA ho však podmienila zrodením novej a tentokrát dlhodobej súťaže.
Mnohí tomu neverili a po skúsenosti s NASL iba krútili hlavami. Ale americký sen sa tentokrát stal skutočnosťou: MS 1994 zbúrali všetky dovtedajšie divácke rekordy a od roku 1996 sa hrá Major Soccer League (MLS), ktorá už dávno prekonala životnosť svojej rozmarnej predchodkyne a naďalej prekvitá.
Komentáre