Streda, 24. apríl 2024 
Former Skyblue Na Olympijskom štadióne v Mníchove sa hrá zápas o 3. miesto MS 1974. V 76. minúte sa vyrúti po pravom krídle šťúply chlapík a neohrozene šprintuje na bránu. Na hlave mu veje štýlová prehadzovačka z rednúcich vlasov a zúfalí Brazílčania nemajú nárok ani chmatnúť ho za trenírky. Taký je to blesk. O pár sekúnd sa už brankár Leao váľa na zemi, lopta sa trepoce v sieti a poľská „druzyna“ práve dokonala svoju prvú bronzovú misiu na veľkom pódiu svetového futbalu.
Dvakrát tretí na MS
Tento obraz sa mi ako prvý v spojitosti s poľským futbalom natrvalo vryl do pamäti. Práve na svetovom šampionáte vo vtedajšej NSR Poliaci pod trénerskou taktovkou Kazimierza Górskeho šokovali skvelým útočným futbalom na úrovni holandského „totálneho“ a domáceho „buldočieho“.
A to boli jediné dva tímy, ktoré sa dostali pred nich. Okrem strelca vyššie spomenutého gólu Grzegorza Lata sa futbalový svet učil mená ako Kazimierz Deyna, Jan Tomaszewski, Henryk Kaszperczak, Robert Gadocha či Andrzej Szarmach.
Už dva roky predtým slávili Poliaci na rovnakom štadióne olympijské zlato. Ale v tých časoch (podobne ako dnes) nemohli pod piatimi kruhmi súťažiť najlepší futbalisti sveta, preto sa na svetovej báze olympijské prvenstvo radí ďaleko za titul majstra sveta i Európy.
V roku 1978 v Argentíne už táto veľká generácia podobný úspech nezopakovala. Ale v roku 1982 v Španielsku boli Poliaci opäť bronzoví. To už úradovala ich nová „megastar“ Zbigniew Boniek, neskôr dlhoročná opora Juventusu a AS Rím. A na góly mu nabíjal posledný z veľkých. Kto? Vtedy už 32-ročný Lato!
Po hodoch všedné roky
Odvtedy pretieklo veľa vody Odrou i Wislou, zjedli sa tony krowiek a poľský futbal upadol do šedi priemeru. Aj u nich sa veľké generácie rodia len raz za čas a udržať sa v absolútnej svetovej špičke dlhé roky je nepredstaviteľné.
Po MS 1986 v Mexiku museli nadlho zabudnúť dokonca aj na účasť medzi najlepšími. Podarilo sa im to až v novom miléniu, keď ich Jerzy Engel priviedol na MS 2002 v Kórei a Japonsku. Ale tam im už postup nevystrieľal žiadny rodák z Malborku (tu uzrel svetlo sveta Lato), ani Varšavy, ale naturalizovaný Nigérijčan Emmanuel Olisadebe…
Ešte horšie to bolo s účasťou na záverečnom turnaji ME. Tam pravidelne končili s dlhým nosom. Aj v čase Latovej zlatej generácie. Prvýkrát sa prebojovali na kontinentálny šampionát až v roku 2008, keď ho pod Alpami spoločnými silami organizovali Rakúsko a Švajčiarsko.
Extra chváliť sa nemajú čím ani na poli klubového futbalu. Highlightmi možno navždy zostanú finálová účasť Górnika Zabrze v PVP (1970 proti Manchestru City vo viedenskom Prátri) a dvakrát semifinále EPM (1970 Legia Varšava, 1983 Widzew Lodž).
A prišiel kráľ Robert…
V posledných rokov však poľský futbal predsa len pozdvihol svoju bojovú zástavu vysoko. Viacero jeho hráčov sa presadilo v renomovaných ligách, ale nad všetkými vysoko čnie Robert Lewandowski, gólostroj mníchovského Bayernu a futbalový kráľ roka 2020.
Už s ním v zostave klopali Poliaci po dlhých rokoch na semifinálovú bránu veľkého turnaja. Na ME 2016 bolo proti v penaltovom rozstrele Ronaldovo Portugalsko, ktoré si z krajiny galského kohúta nakoniec odviezlo trofej.
Tohto roku máme Poliakov na Eure v základnej skupine. Najvyšší čas naučiť našich zadákov hádzať lasom. Lewandowského forma totiž vyvoláva zimomriavky…
Investície sa prejavili
Poľský fubal má silné sponzorské a marketingové zázemie, determinované veľkým záujmom o tento šport. Poľskí „kibici“ týždeň čo týždeň (mimo koronazákazu) v hojnom počte zapĺňajú štadióny, bez ohľadu na to, či ich mančaft hrá o titul alebo ťahá desaťzápasovú šnúru prehier. Takto vyzerá klubová vernosť v praxi.
Samozrejme, majú aj svoju odvrátenú tvár, ktorú neraz v minulosti ukázali. Bordel a strach, ktorý okolo seba šírili najmä tzv. tvrdé jadrá, nepohrdnúce železnými tyčami, nožmi, žiletkami v pomarančoch či ďalšími vychytávkami. Navyše, niektoré z nich už boli organizované ako takticky zdatné „bojúvky“, takže neraz dali policajtom riadne zabrať. Kadetmi v tomto smere vždy boli najmä „chachari“ z klubov v sliezskej uhoľnej panve. V poslednom období sa však Poliakom darí aj na tomto poli a minimalizovali „inferná“, známe ešte spred 10 – 15 rokov.
Ďalším svetlým bodom vo futbale našich severných susedov sú štadióny. Najmä vďaka organizácii ME 2012 sa im podarilo vymeniť staré „veterné hory“, postavené podľa fyzkultúrneho vzoru „veľkého brata“ z východu (ako napokon všade v bývalom socialistickom tábore) s atletickými oválmi a vzdialenými tribúnami bez zastrešenia, za moderné a komfortné futbalové arény.
Dnes ich nájdete aj v mestách, ktoré neorganizovali Euro 2012, lebo každý klub, hrajúci na najvyššom leveli, chce dopriať svojim fanúšikom komfort a bezpečnosť.
Pre Slovákov zem zasľúbená
Pokiaľ sme si minule trochu poplakali, ako už našich nechcú v Rakúsku, tak Poľsko je presný opak. A bude to trošku dlhší zoznam, tak na úrovni telefónneho (podnikového). Ale keďže asi nikde inde okrem Slovenska sa „žoldákom“ výplaty za nič nedávajú, chlapci si to zaslúžia. Tak ako každý zlotý, ktorý tu zarobia, lebo ho musia podložiť svojou výkonnosťou.
V lige aktuálne kraľuje najbohatší domáci klub Legia Varšava po tom, ako pred pár týždňami došiel dych Pogoňu Štetín. Na treťom až siedmom mieste nachádzame kluby s jedným spoločným menovateľom – so Slovákom na bránkovej čiare. Na bronzovej priečke Ekstraklasy tróni dosť prekpapujúco Raków Czestochowa, kde nájdeme dokonca dvoch – Dominika Holeca a Branislava Pindrocha.
Prenasleduje ho Lechia Gdaňsk s reprezentantom Dušanom Kuciakom, Górnik Zabrze s Martinom Chudým (plus v poli Roman Procházka), Piast Gliwice s Františkom Plachom (ale aj Tomášom Hukom a Jakubom Holúbkom) a slovenskú brankársku okružnú jazdu v hornej polovici tabuľky končíme vo Wroclawi, kde je už druhú sezónu jednotkou Matuš Putnocký a parťáka na cestách mu robí Robert Pich.
Enkláva v Lubine
V ôsmom tíme Lechu Poznaň si dobrými výkonmi vybojoval rešpekt ďalší slovenský reprezentačný obranca Ľubomír Šatka a v prvom tíme druhej polovice Zaglebie Lubin máme dokonca skupinku – tréner Martin Ševela, Miroslav Stoch a Samuel Mráz. Našu stopu nájdeme aj v ďalšom poznaňskom klube Warta, kam nedávno zamieril z druhej bundesligy Adam „almost still injured“ Zreľák.
Mimoriadne nízko (až na 11. mieste) je 14-násobný majster Wisla Krakow, ktorú sa práve snaží posunúť hore bývalý kouč DAC Peter Hyballa. Pod ňou sú Jagellonia Bialystok (Andrej Kadlec), Wisla Plock (Kristián Vallo a Filip Lesniak, vnuk Jána Kozáka), druhý krakowský klub Cracovia (Michal Sipľak, Milan Dimun, Tomáš Vestenický).
Na úplnom chvoste sa krčí slávne meno Stal Mielec (majster 1973 a 1976) bez slovenského príspevku a Podbeszkidzie Bialsko – Biala opäť s brankárskym duom spod Tatier (Michal Peškovič a Martin Poláček).
Lodž bez prvoligového futbalu
Rodákov nájdeme aj v druhej lige. Najlepšie si zatiaľ vedú Samuel Štefánik a Roman Gergel v nedávnej kométe poľského futbalu Termalici Bruk Nieciecza (z obce počítajúcej niečo cez 700 duší!), ktorá zatiaľ neohrozene mieri späť medzi najlepších. Tam by sa radi konečne vrátili aj kluby z textilnej Lodže, ktorá patrila v minulosti k silným centrám futbalu v Poľsku – LKS je aktuálne tretí, Widzew siedmy.
V strede tabuľky sa pohybuje Odra Opole s Trnavčanom Tomášom Mikiničom, Chrobry Glogow (Oliver Práznovský), MKS Puszcza (Erik Čikoš, Ivan Hladík, Michal Klec), bližšie ku dnu Sandecja Nowy Sacz (Michal Piter – Bučko) a GKS Jastrzebie (Lukáš Bielak). Boju o záchranu sa už nevyhne Oliver Podhorín v Resovii Rzseszów, ani Lukáš Ďuriška s Patrikom Mišákom v Zaglebie Sosnowiec, ktorý je posledný.
Stratené slávne značky
Tento klub patrí ku starým „firmám“ (štyrikrát bol vicemajstrom a štyrikrát víťazom národného pohára) poľského futbalu a dnes bojuje o holé prežitie v druhej lige. Ale niektoré tradičné značky sú na tom ešte horšie – v prvých dvoch ligách napríklad nenájdete 14-násobného majstra Ruch Chorzów (ku dvom v rokoch 1974 a 1975 ho priviedol Michal Vičan), ani ďalších bývalých šampiónov z mesta Bytom (Polonia a Szombierki) či metropoly Varšava (Polonia), podobne ako účastníkov európskych pohárov Hutnik Krakow a Gwardiu Varšava.
Ale toto poznáme aj u nás. Čo nám však stále chýba je dobudovanie infraštruktúry a vrátenie fanúšikov v hojnom počte na tribúny. Najmä v tomto smere sa máme od severných susedov a ich verných „kibicov“ stále čo učiť.
Ďalšie články o futbale
- Pondelkové Tréneroviny – Medveděv nie je žiadny Čogley
- Zážitok z Glasgowu? Negatívny a divný, hovorí Hromada. Za Kúdelom stojí celý tím. Brankárovi pripravujú na zlomeninu špeciálnu masku
- Ako Steven Gerrard prišiel po zápase so Slaviou o sympatie
Komentáre