Kákula, Vékula a veselý Adamec, ktorý stratil masný kabát

V sobotu sa mi na displeji objavilo info k zápasu Slovensko – Sev. Macedónsko U21 a hneď som si predstavil report v novinách: „O všetky góly sa postaral jeden strelec, ktorý ich rovnomerne rozdelil do oboch sietí“.

Nemožné? Neverte! Tentokrát sa to síce nestalo, ale rokmi sa nazbieralo v športe i médiách toľko bizarných situácií, že by vydali na Kameňák 5.  

Printové trapasy

Raz sa hral na Ostrovoch nejaký zápas a v zápise pri hlavnom rozhodcovi (s plným menom a priezviskom) boli pripísaní aj čiaroví – Linesman a Linesman. Na druhý deň vyšla u nás správa, že na čiarach boli bratia Linesmanovci.

Čo na to tom, že týmto slovom sa označuje v angličtine „postranný rozhodca“ a organizátori si nedali námahu zistiť ich mená… Nevadí.

Aj ďalší redaktor sa nechtiac postaral o podobnú „botu“.  Bolo to ešte za „socíku“, keď neboli mobily, internet a správy sa priamo zo štadiónov diktovali cez pevnú linku  tzv. naberačkám. To boli tety v redakcii so slúchadlami na ušiach, ktoré spravidla (česť výnimkám) nemali o futbale ani šajnu. A tak písali, čo počuli. V drese Dukly Banská Bystrica pôsobili vtedy dvojčatá Karel a Vlastimil Kulovci (pred víkendom sme ich spomínali v seriáli Bývalo aj lepšie). Redaktorský elév v strese diktoval zápis v domnení, že na opačnej strane linky je niekto, kto ovláda aspoň základné fakty. A tak foneticky nadiktoval – K. Kula a V. Kula. Ráno otvoril noviny a hneď mu zhorkla v ústach káva.

V riporte s jeho menom sa hrdo skveli medzi strelcami gólov neznáme mená Kákula a Vékula…

Za mikrofónom

Kadečo bizarné pozažívali aj rozhlasoví a televízni reportéri, ktorí svoje zážitky potom zhutnili do viacerých publikácií. Rozhlasové duo Karel Malina – Miloslav Holman vydalo dokonca tri samostatné knihy, jednou sa pridali aj kolegovia z televízie Karol Polák s Vítom Holubcom. 

Zo všetkých mi najviac utkvel v pamäti jeden z Mexika´70, kde dvojica „rozhlasákov“ Karel Malina – Oskar Mana (komentovanie významných udalostí za éry Československa vždy zabezpečovali Čech a Slovák) navštívila v Guadalajare (kde hrali naši) nejakú krčmičku U krokodíla.

Chceli sa najesť, ale jedálny lístok dostali v španielčine, takže sa rozhodli odsledovať, čo dobré nosí čašník k vedľajším stolom. Z kuchyne sa ozývali hádky kuchárok a čašník, virtuóz v nosení jedál, pri ceste cez lietačky do kuchyne vždy zareval „Sirrenelpiko!“ Väčšinou nosil na stoly bifteky s tortillas, a tak si naši mysleli, že našli správne slovo pre objednávku.

Keď prišiel, unissono mu oznámili: „Sirrenelpiko, por favor!“

Zmätený čašník chvíľu na nich hľadel, potom zbalil jedálny lístok a začal ich vytrvale ignorovať. Tak oni zasa na oplátku začali na neho vykrikovať toto zaklínadlo cez celú krčmu. A ešte zdôrazňovali dvojité „R“, ktoré vraj mohlo spôsobiť, že ich dobre nepochopil. Ale to sa už spustila zúrivá vrava medzi hosťami. Nejaký sa dokonca postavil, prišiel k nim a hrozil im päsťou.

Hustnúcu atmosféru zachránil mexický spravodajca ČTK, ktorý sa práve zjavil vo dverách úplnou náhodou. Po krátkej konverzácii krčma vybuchla smiechom. A dvom cudzokrajným hosťom vysvetlil, že originál, ktorý sa píše „Cieren el pico“ znamená po našom “Držte hubu!“

Takže v Mexiku, ani nikde v hispánskej časti sveta si radšej „Sirrenelpiko“ neobjednávajte, lebo po nej môžete akurát dostať…

Manfred a tí ostatní

Za bývalého režimu bolo zakázané používanie nespisovných slov vo verejnom styku, takže raperi by sa neuživili. Ale experti si vždy našli to „svoje“. Mali napríklad veľmi radi, keď si v 70. rokoch v zálohe Slávie Praha posúvali loptu medzi sebou Grospič s Jebavým.

Za Kladno zasa hral v tom období hokej Josef Wimmer a jeho meno sa čítalo skrátene. Pohroma prišla, keď dal gól. A on ich dal len v najvyššej súťaži skoro 300! Komentátori sa všelijako krútili, len aby sa vyhli slovnému spojeniu Vimr dal gól…

A historku Karola Poláka o šprintérovi z NDR Manfredovi asi pozná každý. Najznámejšia je verzia ako ju podal v programe Všechnopárty u Karla Šípa.        

Ľudová tvorivosť

Nezaostával ani pospolitý ľud. V dobe „bezinternetovej“ sa ústnym podaním šírili všelijaké skazky či doslova urban legendy, najmä z ciest našich futbalistov za hranice. Jedni vraj ukradli hodinky, ďalší košeľu – ale už sa asi nedozvieme, či to bolo zámerne,  ako dôsledok jazykovej indispozície (keďže v našich končinách sa vyučovala iba ruština) alebo či vôbec.

Ale príbeh o nákupe parádnych lakoviek za super cenu, ktoré sa za chvíľu na daždi rozpadli, je pravdivý. Priznali to samotní hráči, ktorí sa takto ulakomili na topánky do rakvy…

Medzi obľúbené slovné hračky patrilo aj skladanie zostavy. A tak sa veľkej obľube tešilo najmä reprezentačné kvinteto Veselý – Adamec – Stratil – Masný – Kabát. Čo na tom, že takto sa spolu na trávniku nikdy nestretli.

Ľudia sa potrebovali baviť aj za boľševika…