Kapitán Spartaka Trnava: Nemám Instagram ani Facebook, ale viem o všetkom, čo sa tam deje

Trnavskí fanúšikovia sú stále najlepší, nezmenili sa, len sa preriedili ich počty

„Joooj, Mikiii!“ ozývalo sa na tribúne v zápase Spartaka Trnava s MŠK Žilina po tom, čo domáceho kapitána odniesli na nosidlách. Martin Mikovič je zranený, našiel si tak čas na rozhovor pre TakUrčitee. Prezrádza v ňom, akým zaujímavým spôsobom dokázal ako dieťa ušetriť na lístkoch na Spartak, prečo nepotrebuje sociálne siete, ako vedia fanúšikovia hráčom Trnavy znepríjemniť život a aj to, prečo bude musieť v piatok pred polčasovou prestávkou skackať o barlách do šatne.

Ako trávite dni na maródke?

Dni ubiehajú pomalšie, väčšinu času sa pohybujem s barlami po dome alebo po záhrade. Snažím sa každé ráno chodiť za chalanmi na štadión a keď idú na tréning, idem si po vlastnej osi alebo za nimi.

Máte teraz viac času na iné aktivity?

Snaha by aj bola, ale… Dal som si napríklad za cieľ, že sa aspoň zdokonalím v angličtine. Ale ani k tomu som sa nedostal.

A čo taká FIFA? V nej ste už vyzvali pár súperov z iných tímov, nie je teraz dobrá šanca na zlepšovanie sa?

Myslel som si, že strávim viac času na playstation. Ale nie je ho až tak veľa, čakáme bábätko, zariaďujeme byt… Dal som si dva zápasy FIFY a pár zápasov NHL. Na turnaj, ktorý sa organizoval pre hráčov z ligy som sa prihlásil, hoci som vedel, že tam bude veľa mladších a šikovnejších hráčov. Asi to bolo aj vidieť.

Čo spoluhráči zo Spartaka, tí tejto vášni nepodľahli?

Keď tu bola stará partia, tak sme v kabíne playstation mali. Teraz hráme len na sústredeniach.

Do Trnavy ste sa vrátili po pôsobení v Poľsku. Museli ste si na Spartak zvykať, takpovediac, nanovo?

Tri a pol roka nie je krátka doba… Prišiel som do klubu, poznal som len pár ľudí. Hráči, tréneri, všetko nové tváre. Ale ja nemám problém zapadnúť do žiadnej partie.

Čo vravíte na ligu, ako sa za ten čas zmenila?

Keď som odchádzal, hrávalo v lige viac starších hráčov, možno s výnimkou Žiliny, ktorá už vtedy dávala prednosť mladíkom. Teraz má podobnú filozofiu na mladých hráčoch viac klubov. Ale pomaly sa to vracia.

Chýbali vám v Poľsku derby so Slovanom?

Musím povedať, že v Poľsku tím nemal takéto derby zápasy. Bol to dobre fungujúci klub, ktorý však nemal takého súpera. Jasné, každému chýbajú derby zápasy. Nielen mne, ale aj všetkým bývalým hráčom.

Zmenili sa za ten čas aj trnavskí fanúšikovia?

Stále je to tá verná partia, ale veľa ľudí na futbal zanevrelo. A dopomohla tomu aj korona. Trnavskí fanúšikovia sú stále najlepší, nezmenili sa, len sa preriedili ich počty.

Bolo to vidieť aj pri zápase so Žilinou. Návšteva na zápas kola a mesiaca – 4-tisíc divákov – síce bola slušná, ale na Trnavu stále nie dosť.

Je to málo. Šláger, dve výborné mužstvá. Zápasy so Žilinou boli vždy super, oba tímy hrajú útočne, diváci si prídu na svoje. Keby nebola korona, tak verím tomu, že 10, 12-tisíc divákov by prišlo. Niektorí sa asi aj boja, niektorí sú nezaočkovaní, tak nechcú chodiť kvôli tomu. Stále je tu nejaký blok.

Žilina je obľúbený ligový súper?

Jeden z tých najlepších. So Žilinou sa dá porovnávať, v klube pracujú s hráčmi výborne. Navyše, zápasy majú silné emócie, nikdy sme sa nešetrili, kopali sme sa, ale to patrí k futbalu. Po zápase sme si však vždy podali ruky. O tom to má byť. Však aj ja bývam v zápase prepnutý, ale po ňom som normálny (smiech). Žilina je fakt dobrý súper.

Spomínam si na váš posledný vzájomný zápas v minulej sezóne, keď išlo o pohárovú Európu. Po zápase mal Spartak spoločný vulgárny víťazný pokrik a za vami potom prišiel Jakub Paur, kapitán Žiliny. Čo vám povedal?

Viete, vtedy sme potvrdili tretie miesto, boli to silné emócie. Jakub Paur prišiel za mnou, povedal mi, že nám gratuluje, ale že sme si ten pokrik mohli nechať do šatne, nie ho robiť na ihrisku. Neviem, či by tie emócie niektorý tím udržal. Nečudujem sa ich podráždeniu, ale aj oni si musia spomenúť na zápas u nich, keď nám dali gól v 95. minúte a prišli sa tešiť pred našu lavičku.

Jar ste mali skvelú, podarila sa pohárová Európa. Nie sú teraz diváci až príliš „namlsaní“ a nemajú priveľké očakávania?

Hneď na začiatku sezóny sme to pocítili. V predkolách Konferenčnej ligy musíte hrať s mužstvami, ktoré napríklad nemajú kvalitu našich popredných celkov, s ktorými sme hrali na jar. Museli sme „búšiť do plných“ a to Trnave nikdy nevyhovovalo. Potom prišla aj negatívna odozva z tribún, lenže toto je úplne iný typ súpera, než máme v lige v prvej šestke. Ale s týmto sa musíme naučiť žiť, trnavský fanúšik je náročný. Na jar sme si nastavili latku vysoko, teraz sa snažíme si ju udržať. Škoda, že v lige nie je viac mužstiev, ktoré by hrali otvorenejší futbal. Sústrediť sa na obranu a čakať na brejky – to sa nepáči ani divákom.

Takže „zaparkovaný autobus“ nemáte v láske?

To veru nie. Nielen Trnava či Slovan majú problém dostať sa do šancí, veď aj veľkí favoriti po celej Európe s tým bojujú. Systém si vie nacvičiť každý, potom sa ukáže individuálna kvalita. Lenže taký Manchester City, ten má hneď niekoľko rozdielových hráčov. My zatiaľ na takej úrovni nie sme. 

Potešili vás po návrate na Slovensko kratšie presuny medzi štadiónmi?

Keď spoluhráči nadávajú, že do Michaloviec je to ďaleko, len sa smejem, že v Poľsku to bola ideálna vzdialenosť. Tam sa cestovalo aj 12 hodín. Máme len jednu dlhú cestu, ostatné tímy nie sú až tak ďaleko.

Čím to je, že Slovákov tak láka poľská liga?

Poliaci vedia robiť futbal o čosi lepšie, je oň väčší záujem. Samozrejme, ide aj o finančnú stránku a je to dobrý odrazový mostík do lepších líg. Navyše, Poľsko má aj príbuzný jazyk, tak to pre hráča nemusí byť taký veľký skok.

Keď ste odchádzali z Trnavy, hrávali ste bližšie k súperovej bráne, teraz ste skôr v obrane. Vyhovuje vám moment prekvapenia, keď súper nečaká, že hráč z defenzívy rozbehne útok?

Je to tak, hrával som krídlo, útok, ale v Poľsku som skúsil obranu a celkom mi to pasuje. Povedzme si rovno, nie som žiadny technik, driblér, skôr prechádzam cez hráčov narážačkou. Niektorých prešprintujem, niektorých už nie (smiech), ale práve taký útok zozadu mi veľmi vyhovuje.

Niektorých prešprintujete, niektorých nie… Kto sú najviac nepríjemní súperi na pravej strane ihriska v našej lige?

Šikovných pravých obrancov a záložníkov máme dosť, Rusnák, Kaprálik sú rýchlostné typy, ale je ich v lige viac. No a ak sa nedajú predčiť rýchlosťou, musím v zápase vymyslieť niečo iné. A aj to ma posúva.

Aký je vzťah medzi vami a trénerom Gašparíkom? Predsa len, vekový rozdiel medzi ním a kabínou nie je až tak veľký.

Keď sme sa dozvedeli, že budeme hrávať pod bývalým spoluhráčom, tak sme si určili pravidlá, ktoré sa musia dodržať. Všetci ho rešpektujeme, v kabíne sme si rovní, tréner sa za nikoho neskrýva, nemáme výhody, ak je treba, skritizuje každého bez rozdielu a to sa mi páči.

Tykáte si s ním?

Tykajú si s ním iba hráči, ktorí s ním hrali. Ale nie pred chalanmi. A oslovujeme ho „tréner“, určite nie nejakou prezývkou.

Váš rajón je pri autovej čiare, najbližšie k divákom. Lepšie sa hrá pred západnou alebo pred východnou tribúnou?

Čo sa týka hlášok z tribúny, tak jednoznačne víťazí západná. Niekedy sa nad nimi zasmejete, niekedy sa však človek zastaví a čuduje, že je niekto schopný vypustiť nejaké slová z úst. Ale diváci si zaplatia za lístok, tak si môžu vykrikovať čo chcú. Len to nie je príjemné pre hráča. Každý spraví chybu, mňa samého hnevá, keď pokazím ľahkú loptu, tak aby toho nebolo málo, ešte na mňa aj niekto pokrikuje z tribúny. My starší sme už na to zvyknutí, ale pre nových hráčov je to dosť nepríjemné, v tomto je náročnejšie hrať tu, než niekde inde.

Potrebuje futbalista hrošiu kožu, aby hral za Spartak?

Hralo tu veľa skvelých hráčov, ktorí nezvládli trnavské prostredie. Je to skok. Hráč si ide po meste, cudzí ľudia ho zvyknú zastaviť, každý sa chce rozprávať o futbale, lebo veď, každý mu aj „rozumie“. Niektoré rozhovory sú príjemnejšie, niektorí ľudia sa naozaj vyznajú a iní, tých si zas človek musí len vypočuť a akceptovať, že sa chcú podeliť o názor. Iné tímy nám našich fanúšikov závidia, z čoho sa tešíme, ale niekedy to má aj tienisté stránky.

Kde ste ako divák sedával vy?

Keď som chodieval s bratom a s otcom na futbal, sedávali sme na južnej tribúne. Mali sme to najbližšie zo sídliska, otcov kamarát tam pracoval, takže niekedy stačilo ukázať aj starý lístok a dostali sme sa na štadión (smiech). Neskôr, keď sme podávali lopty, už sme chodili k východnej.

Pamätáte si ešte na svoj prvý zápas, ktorý ste videli naživo?

Neviem presne meno súpera. Ale utekali sme z neho o päť minút skôr, aby sme sa vyhli tlačenici. To sme robievali často, kvôli tomu som veľa gólov zažil tak, že sme boli už na ulici a vonku sme počuli výkriky divákov.

A ktorý zážitok bol najsilnejší?

Bol to zápas s Petržalkou, keď Miro Kriss dal gól v 92. minúte Kamenárovi v bráne hostí. Bolo to pár kôl do konca, Trnava bola na prvom mieste v tabuľke a po zápase veľa ľudí vybehlo na ihrisko a oslavovalo titul. Ako vieme, boj o titul Trnava pokazila, ale zážitok to bol dobrý.

Dopočul som sa, že ste v mladosti skúšali hrať aj na bratovu „registračku“. 

Je to možné. Mám pocit, že keď som mal 13 rokov, tak som takto nastúpil na nejaký prípravný zápas, asi proti Zvončínu. 

Vraj vám vtedy veľmi nemal kto prihrať, tak ste až tak nevynikli.

Ale vtedy som bol maličký. Teda, nie žeby som teraz bol veľký, ale vtedy ma fakt nebolo vidno (smiech). 

Príchod Martina Škrtela do tímu môže byť vzpruhou pre tím aj pre ligu. Vnímate to rovnako?

Od príchodu trénera Gašparíka sa niečo zlomilo. Nehovorím, že dovtedy to bolo zlé, ale… Niekedy hráčov prehry ani nemrzeli. Teraz sa to naštartovalo, tréner nám verí. Do tohto mužstva nie je problém zapadnúť, aj príchod Martina Škrtela je toho dôkazom. Verím, že tu bude mať prajné prostredie, lebo vieme, ako to býva – väčšinou tu starší hráči po návrate nemajú úplne na ružiach ustlané.

Keď mal Škrtel prísť do Trnavy, písal som v komentári, že o jeho dres bude v iných kluboch bitka. A čo u vás v kabíne?

Určite áno. Chvalabohu, ja som si ho zarezervoval a už tento piatok, cez polčas, si beriem jeho prvý dres (smiech). Skúšal som si zarezervovať Škrtelov dres aj v čase, keď tu hral v Európskej lige za Fenerbahce, ale vtedy ho už sľúbil hráčom Spartaka. Takže som si to radšej ošetril a beriem si ho ja (smiech).

Ako ste na tom so sociálnymi sieťami? Máte vôbec nejaký profil?

Nemám Instagram ani Facebook, ale viem o všetkom, čo sa tam deje (smiech). Kamaráti sa vždy čudujú, odkiaľ mám všetky informácie, ale ja sa k tomu vždy nejako dostanem. 

Tak si aspoň nemusíte čítať komentáre od fanúšikov.

Aj tak sa všetko rieši medzi kamarátmi na WhatsAppe, takže sa tomu nevyhnem. 

Trnava je vaša finálna zastávka?

Ľudia hovoria, že keď sa človek v 30. rokoch vráti domov, je to konečná. Ale prečo by mala byť? Ak sa podarí dobrá sezóna, pokojne sa môže udiať prestup, hoci to bude náročnejšie, ako u mladých hráčov. Nie je jednoduché sa vonku presadiť ani pre mladých. Nikdy nehovor nikdy, teraz sa na ihrisku cítim veľmi dobre, ale pribrzdilo ma zranenie.

Nemáte chuť počas maródky skočiť do kotla k fanúšikom?

Dostal som ponuku, či by som nechcel ísť na výjazd do Dunajskej Stredy. Veď keď bol hokejista z NHL David Pastrňák s fanúšikmi Baníka Ostrava na Slavii, prečo by som nemohol ísť aj ja k súperovi? On však bol zdravý, ja s ortézou a barlami by som to mal ťažké. Dal som si pár dní na rozmyslenie, uvidíme. Možno to bude reálnejšie na Slovan v októbri, ale nechcem nič sľubovať.

Na piatok sa ani nepýtam, to si idete uchmatnúť dres.

Ráno idem na kontrolu a večer chcem byť za striedačkou. Keď sa pozerám na futbal, potrebujem pokoj. Vtedy so mnou nesedí ani priateľka, musím sa úplne sústrediť. No a v 40. minúte si pomaly odskackám s barlami do šatne (smiech).