Pondelok, 22. apríl 2024 
Ján Janočko Posledné ligové kolo najvyššej futbalovej súťaže prinieslo rozlúčku s profesionálnym futbalom pre hráča, ktorý si zaslúži miesto v každom highlighte predstavujúcom históriu našej ligy. Igor Žofčák. Univerzál, srdciar, pán futbalista. Ale tiež človek, ktorý mal šport v posledných rokoch už len ako hobby.
Liptovská pečať
S veľkým futbalom začínal rodený východniar a dnes naturalizovaný Bratislavčan v Ružomberku. Divák neznalý jeho životopisu sa možno aj začudoval, prečo Igor išiel na sklonku (alebo lepšie povedané sklone) kariéry práve do Michaloviec. Už v Ružomberku si ho všimol každý, kto videl futbal aspoň z D1ky. Práve na Liptove výraznou mierou prispel k historickému úspechu, na storočnicu si doprialo tunajšie MFK oslavy pohárového aj ligového triumfu. V tíme s Jendriškom, Nezmarom či Saparom si Žofa, ako ho spoluhráči volajú, pripísal do životopisu úspechy, aké sa dajú vyznačiť boldom.
Majstrovský Žofčák
Kroky (a šprinty) Igora Žofčáka potom smerovali do Česka. Neviem prečo, ale v pamäti mi utkvel jeho výkon v zápase spred 15 rokov. Slavia vtedy hrala s Jabloncom, kde Žofa hosťoval. Otváral sa nový štadión v Edene a domácim stačil na titul jediný bod. Jablonec už o nič nehral, záchranu mal zaistenú, zdalo sa, že favorit si uhrá potrebnú výhru bez problémov. Práve Igor však takmer prekazil otvorenie novej arény aj majstrovské oslavy. Najskôr vyrovnal na 1:1 a neskôr otravoval život hráčom Slavie natoľko, že sa do poslednej chvíle museli báť o výsledok.
Sparta, Slovan, veľké mená českého a slovenského futbalu. V oboch tímoch získal majstrovskú trofej, v Slovane dokonca až trikrát. Keď sa vtedy presúval do svojej domoviny, bol to pre belasých kapitálny úlovok. No a okrem trofejí (vrátane ďalšieho Slovenského pohára) Igor bral aj kapitánsku pásku. Pravda, nie nejako násilne, kapitánske predpoklady mal počas celej kariéry.
Ak by som mal Igora z môjho (čisto subjektívneho) pohľadu charakterizovať jediným výrazom, asi by mi sedelo (ne)nápadný. Keď okolo mňa na štadióne prešiel, takmer som si ho nevšimol. Na druhej strane, keď zapol vyššiu rýchlosť, na ihrisku mu nebolo páru.
Východniarska bodka
Po návrate na východ (kam šiel cez Maďarsko) ešte stihol aj hosťovanie v Trebišove. Futbalista, ktorý si na seba 14-krát obliekol aj dres A-tímu Slovenska, už však pred koncom hráčskej kariéry častejšie nosil slušivý oblek, než tréningovú súpravu. Už nejaký ten piatok pracuje v poisťovníctve. Futbal sa stal len jeho koníčkom, i keď… Človek by tomu úplne pri pohľade na jeho výkony a štatistiky neveril.
Trénoval menej, než jeho spoluhráči, no aj tesne pred 40-kou dával mladším nádejám zabrať pri bránení. Ešte horšie to bolo pri štandardkách, tam často nemal šancu múr ani gólman. Kamarát mi raz vravel, že ho stretáva pri ranných behoch pri Štrkoveckom jazere. To mi úplne nevychádzalo, keďže Igor hral za Michalovce a ak ma moje geografické znalosti neklamú, Štrkovecké jazero je v našom hlavnom meste. Nakoniec som zistil, že na zápasy klubu, v ktorom obul prvé kopačky, pravidelne dochádza.
Ale aby bolo jasné, to, že Žofa nebol futbalistom na plný úväzok, neznížilo z jeho štandardov. Výkonnostných aj mimozápasových. Keď sa vyhralo, tešil sa. Keď sa prehralo, nebola s ním reč. Na konci jesennej časti som sa snažil skúsiť s ním spraviť rozhovor po jednom z ligových zápasov. Napísal som mu vopred. Súhlasil, ak bude čas. Michalovce však vtedy prehrali vyšším rozdielom. Ani ja, ani žiadne iné médium sa k vyjadreniu od Igora nedostali – stačil na to jeho odchod do šatní. Rázny, namosúrený a s pohľadom maratónca, ktorému v cieli dali na doplnenie energie čistú vodu. Nikto si netrúfol ho o pár slov požiadať. Ale chápali sme, lebo sme tušili, čo asi prežíva.
Na záver…
Igor Žofčák odovzdal futbalu a hlavne Michalovciam čo mal. Obdivujem ľudí, ktorí si vedia povedať, že už majú dosť. To si povedal aj Žofa a tak sa cez víkend ocitol na Fortunaligovom trávniku naposledy. Za potlesku domácich tribún opustil svet profesionálneho futbalu hráč, ktorý odohral viac než 400 zápasov v našej najvyššej súťaži. Vo veku 40 rokov a v “suchom tričku”.
Igor, ďakujeme za spomienky.
Komentáre