Štvrtok, 28. marec 2024

Malý muž s veľkým futbalovým srdiečkom. Viktor Pečovský má 38 rokov

Ján Janočko Ján Janočko 25.05.2021
FOTO TASR - Erika Ďurčová

Ikona (nielen) žilinského futbalu, stredopoliar Viktor Pečovský, sa dožil 38 rokov. Myslím si, že za to, akou je osobnosťou, si zaslúži článok, ktorý bude jeho poctou. Lebo Viktor je presne ten typ futbalistu, ktorý môže byť vzorom, no a športových vzorov nie je nikdy dosť.

Splnený slovenský futbalový sen

Na konte má 422 zápasov v najvyššej slovenskej súťaži, čo sa v dohľadnej dobe (rozumej najbližších 30 rokov) podarí presne nikomu. Sám tvrdí, že ako malému chalanovi z Čierneho Balogu sa mu o takejto kariére ani nesnívalo. Svoje profesionálne futbalové roky rozdelil medzi Banskú Bystricu a Žilinu. K jeho ihriskovému pôsobeniu by sa dalo povedať, že bol neprehliadnuteľný. To je vlastne celkom paradox, lebo vždy patril k najnižším na trávniku a väčšina jeho úloh bola skôr málo viditeľného charakteru. O Viktorovi ste však vedeli. Bol to ten hráč, na ktorého sa spoluhráči vedeli spoľahnúť, lebo sa nebál ísť do súboja aj s o pár hláv vyššímu súpermi a následne založiť útok chirurgicky presnou prihrávkou. No a Viktor to vedel robiť tak dobre, že mu za to tlieskali aj futbalu málo znalí fanúšikovia.

Nezdobili ho strelené góly, ale to ani nebola náplň jeho práce. Tou bolo dodávanie pokoja do stredu poľa a znepríjemňovanie života súperom. Do hry pridával futbalové džentlmenstvo a fair-play, dalo by sa povedať, že ak by ste chceli, aby vás niekto fauloval, bol by to práve on. Možno aj takto uvažovali reprezentační tréneri Slovenska, lebo Viktor Pečovský neraz figuroval v ich nominácii na dôležité zápasy. Na Majstrovstvách Európy 2016, pri našej prvej účasti na tomto turnaji, chceli Kozákovi zverenci spraviť dobrý výsledok. Po prehre s Walesom sa nám vzdialil, druhý zápas proti Rusku sme však vyhrali. Tretie stretnutie s Anglickom rozhodlo o našom postupe, museli sme však ukopať remízu 0:0. Práve proti dvom posledným súperom sa v základnej zostave vyskytol Viktor, ktorý sa nezľakol súperov zvučného mena. Bohvie, či by sme na tom Eure boli, nebyť Viktorovho supervýkonu proti Španielom pri pamätnej výhre v Žiline. 

Osobnosť s číslom 12 na drese

Peči, ako ho nielen v klube volajú, si užil svoje aj so zraneniami. Nevyhli sa mu a zrejme boli príčinou toho, že si nikdy nezahral v zahraničí. Angažmán vo veľkých kluboch mu, ako on sám hovorí, nahradili úspechy s reprezentáciou. Ani vitrínu s medailami nemá doma úplne prázdnu. So Žilinou získal dvakrát majstrovský titul, prvý hneď v sezóne po svojom prestupe. Jedna čerešnička na torte však Viktorovi predsa len chýba. “Jediné, čo ma mrzí je, že som so Žilinou nedosiahol na skupinovú fázu niektorej európskej súťaže,“ priznal pred takmer rokom v čase, keď sa plánoval jeho rozlúčkový zápas.

Záložník nastupujúci s číslom 12 si v Žiline vyskúšal post kapitána, ale keď bolo treba, skočil aj na zápas rezervy. Po stretnutí a výhre, ktorú dirigoval, bol vysmiaty a šťastný. Väčšina hráčov pritom bola o generáciu mladšia. Peči však takéto zápasy bral ako odovzdávanie skúseností, teda ako nejakú prirodzenú povinnosť pre futbalovo ostrieľanejšieho matadora. Vážiť si na ňom človek mohol okrem prístupu aj vášeň, ktorú do stretnutí dával. Týkalo sa to súbojov v európskych pohároch, ale aj obyčajných prípravných zápasov.

Na pokec s novinármi nebol stavaný. Teda, aspoň sa tak tváril. Na Viktorovi bolo vždy vidieť, že počas rozhovorov kdesi v hlave prosí, aby si redaktor radšej vybral iného člena kabíny, ideálne takého, ktorý má lepšie rétorické schopnosti. Napriek tomu sa nestalo, že by Peči odmietol odpovedať na akúkoľvek otázku. Keď sa vyhrávalo, prišiel pred kamery vysmiaty. Keď sa prehralo prišiel, ale s opačnou emóciou. Na spoluhráčov vinu nezvaľoval, na keď nebolo čo a koho pochváliť, tak to jednoducho nespravil. Otázkam sa nevyhýbal a keď bola dobrá nálada, vždy zažartoval spôsobom jemu vlastným.

Doba post-Pečovská

Dnes už nie je profesionálom, jeho futbalové kroky ho zaviedli do Makova. Na hraniciach hrá ešte na amatérskej úrovni, pomáha a odovzdáva skúsenosti svojim spoluhráčom. V júli minulého roka s ním na jeho posledný profesionálny zápas nastúpili aj žiaci z jeho rodného Čierneho Balogu. S Viktorom sa cez polčas prostredníctvom videa lúčili jeho bývalí spoluhráči a tréneri. Prekvapený Peči neskrýval slzy. „Jasné, človek to neoklame. Snažil som sa plakať čo najmenej. Najviac ma asi dojalo, keď na videu hovorila moja rodinka,“ prezradil Viktor. Okrem nich mu k jeho kariére gratulovali aj Milan Škriniar, Martin Dúbravka, Adrián Guľa a mnohí ďalší. Niektorí z nich mu poďakovali za to, že sa od neho mohli veľa naučiť. Viktor na to reagoval, ako inak, skromne a s pokorou: „Ja som rád, že ma berú hlavne ako dobrého kamaráta. To, že som im pomohol po futbalovej stránke, tak neberiem. Boli sme jedno mužstvo, takže sme sa ťahali navzájom a som rád, že sa presadili v zahraničí.“

Na záver sa patrí pogratulovať. Milý Viktor, prajem ti, aby si sa jedného dňa zobudil do takého futbalového sveta, v ktorom po ihrisku behá veľa takých srdciarov a správnych ľudí, ako si ty.

TakUrčitee SMS
Keď ste sa dočítali až sem, mám jednu prosbu. Po ôsmich rokoch poctivej práce nebudem chodiť okolo vriacej kaše a na bránu vypálim z ťažkého uhla: Uchádzame sa o symbolický príspevok od toho najvernejšieho – nášho fanúšika. Takurčitee teraz môžete podporiť cez jednoduchú SMS na číslo 8866. Na oplátku viem sľúbiť, že v neobjektivite nepoľavíme a budeme písať najlepšie ako vieme aj ďalej. Budeme prinášať ďalší športovo-zábavný obsah, ktorý oceňujete už vyše sedem rokov. Aj vďaka vám bude naša forma ďalej stúpať. Stačí poslať SMS v tvare: TAKURCITEE na číslo 8866 a podporiť nás sumou 2 Euríčka, ktorú zaplatíte v najbližšej faktúre svojho mobilného operátora. Za kolektív pisálkov z celého športového srdiečka ďakujem. Telovýchovný vedúci.

Komentáre

Odoberajte nás

Prihláste sa do nášho newslettera