Matej Trusa, najlepší východniarsky strelec: Na zranenie si spomeniem len keď si holím nohy

Po hororovom zranení pred troma rokmi sme dúfali, že sa kariéra talentovaného futbalistu nezastaví. Vrátil sa a v Michalovciach ťahá ofenzívu ako najlepší strelec tímu.

Matej Trusa v rozhovore rozpráva o kabíne, o Japoncoch v Župčanoch aj o reprezentačnej 21ke.

Aký je to pocit byť najlepší východniarsky strelec ligy?

Je to super, som útočník, strieľať góly ma baví, ale je škoda, že je na východe v tomto smere slabá konkurencia (smiech).

V tejto sezóne ste už strelili rovnaký počet gólov ako v minulej, hoci ešte neskončila ani jesenná časť. Čím to je?

V minulej sezóne ich mohlo byť aj viac, dostával som sa do šancí, ale nepopremieňal som ich toľko, ako teraz na jeseň. Našiel som aj pokoj v zakončení, ale musím povedať, že nie som spokojný. To číslo strelených gólov mohlo byť aj väčšie, keby som premenil ešte viac šancí, mohol som byť najlepší strelec v lige, no ale, na keby sa nehrá…

V kabíne patríte medzi služobne najstarších hráčov, veď prakticky celá vaša kariéra je spojená s Michalovcami. Pritom máte len 21 rokov. Vnímajú vás spoluhráči ako lídra a lokálpatriota?

Je pravda, že len málokto je tam dlhšie. Aj počas sezóny, keď som nehrával, som bol stále v šatni. Asi sa treba opýtať spoluhráčov, no niečo na tom bude. Myslím si, že aj vedenie klubu ma tak vníma, záleží mi na tíme, mám ho rád a oni to vedia. Možno aj preto ma tak často posielajú na rozhovory a plniť si mediálne povinnosti (smiech).

Michalovce majú zaujímavý káder, veľa sa hovorí o Igorovi Žofčákovi, ktorý hrá v lige aj vo veku 38 rokov. Ako vnímate jeho prínos pre tím?

Keď som prišiel prvýkrát do A-tímu, on bol už dávno veľkou osobnosťou a ja úplným nováčikom. Na tréningoch som len s údivom pozeral, čo dokáže s loptou. Časom sme sa lepšie spoznali, skamarátili a stále ho vnímam s rešpektom. Je to veľká osobnosť, v kabíne aj na ihrisku.

O Žofčákovi je známe, že hrá futbal, takpovediac, na polovičný úväzok. Aj vás to niekedy núti zamyslieť sa nad nejakými „zadnými vrátkami“?

Igor je inteligentný, vie čo robí, je to dobrá myšlienka. Ja však dnes na žiadne zadné vrátka nemyslím, hoci to môže znieť paradoxne vzhľadom na to, že som mal vážne zranenie. Nechcem počuť o žiadnom pláne B, myslím si, že kto ho má v mojom veku, tak nedáva športu 100 percent. Ja mám len jeden plán – živiť sa futbalom. 

Čo vás počas dlhej maródky po hrozivom zranení držalo nad vodou?

Keď sa na to spätne pozriem… Možno to bude znieť sebecky, ale som hrdý na to, ako som to zvládol. Veril som, že všetko bude v poriadku. Po tom, čo mi lekári dali dobré prognózy a podporila ma rodina som vedel, že jediné, čo ma môže zastaviť, je moja hlava. A tú mám nastavenú dobre.

Podporil vás vtedy klub, spoluhráči, fanúšikovia?

Dostával som správy aj od neznámych fanúšikov, aj od mojich blízkych. Klub mi vtedy veľmi pomohol, všetko, čo som potreboval, mi vybavil. Pomohol aj finančne, celú liečbu mi preplatil, nič som nemusel dávať z vlastného vrecka. Za to som im veľmi vďačný, bolo to náročné obdobie, ale dobrá skúsenosť.

Čo vás toto obdobie naučilo, v čom sa váš život či správanie na ihrisku zmenili?

Každý športovec zažil situácie, keď sa mu nechcelo ísť na tréning keď bolo zlé počasie alebo bol unavený. V takých momentoch si spomeniem na chvíle, keď som ležal v nemocnici a hovorím si: „Matej si normálny? Čo by si dal vtedy za to, keby si mohol aspoň normálne chodiť? Teraz si zdravý a nechce sa ti hýbať?“ Dá sa teda povedať, že zranenie zmenilo môj pohľad na každú jednu tréningovú jednotku.

Nemáte väčší strach ísť dnes do osobných súbojov?

Dnes už nie, je pravda, že v minulosti som ho mal. Už na to nemyslím, pravdupovediac, na zranenie si už spomeniem len pri rozcvičke, keď si všimnem jazvu. A ešte keď si holím nohy (smiech).

S kým si v kabíne najviac rozumiete?

Tento rok je kabína špecifickejšia, konečne je u nás viac Slovákov a sme skvelá partia – domáci aj cudzinci. Ale ak mám povedať len jedno meno, tak poviem Martina Kolesára. Sme dlho spolu v tíme, je z Trebišova, čo je neďaleko… Tak teda hovorím jeho.

Hovoríte o zahraničných spoluhráčoch, musím sa spýtať či už viete niečo po japonsky.

Arigato, teda ďakujem (smiech).

Učí vás Takuto Oshima svoju rodnú reč?

To nie, my ho učíme po slovensky. A musím ho pochváliť, zlepšuje sa, hoci je tu krátko. Nielen v slovenčine, ale aj v angličtine.

Tú predtým nevedel?

No… Keď prišiel na prvý tréning zo Župčian, z dediny pri Prešove, tak sme sa ho pýtali, ako dlho je na Slovensku. Povedal len: Three. Pýtali sme sa teda, či myslí tri týždne, tri mesiace alebo tri roky. Zamyslel sa a povedal: Two. Nechápali sme, nakoniec nám pomohol online prekladač. Ukázalo sa, že si myslel, že sa pýtame na počty Japoncov v Župčanoch.

V kvalifikácii na EURO 21-ročných sa tímu nedarí. V čom vidíte príčiny toho, že to nejde podľa predstáv?

Kvalifikácia ešte nie je stratená, ale, samozrejme, mohli sme byť na tom v tabuľke lepšie. Zápas v Rusku o druhé miesto bol zlomový moment, nešťastní sme boli aj po zápase v Severnom Írsku, kde som ja „vyrobil“ penaltu a prehrali sme 0:1, pritom sme ich celý čas bili ako žito. Ak sme chceli lepšiu pozíciu, mali sme vyhrať aspoň jeden zápas s jedným z najsilnejších súperov v skupine – teda s Rusmi alebo Španielmi. To sa nám, žiaľ, nepodarilo.

S čím pôjdete do posledných zápasov kvalifikácie?

Hráme za Slovensko, každý futbalista o tom sníva, je to ten najväčší úspech, to nás bude motivovať a hnať dopredu. 

Dokáže z vášho pohľadu pripraviť slovenská liga hráčov do mládežníckej reprezentácie?

Som si istý, že hej. Z vlastnej skúsenosti viem povedať, že hra proti stopérom súpera je pre mňa podobná v lige aj v reprezentácii. Dokonca si trúfam tvrdiť, že v národnom tíme je to trochu ľahšie, lebo tam nie sú stopéri tak „vychcaní“ ako vo Fortuna lige. Možno u nás doma nie sú tak rýchli, ale zato majú viac skúseností, čo im dáva výhodu. A to je dobrá príprava aj najcennejší dres.

V Michalovciach dobre funguje futbal, hokej, hádzaná, v prvých sezónach futbalistov aj hokejistov chodili sledovať diváci z celého regiónu. Čo vy, sledujete aj iné športy v rodnom meste?

Vnímam veľký ošiaľ z minulých rokov. Pochádzam z dediny 15 kilometrov od Michaloviec a tiež som sa vždy snažil dostať na zápasy po tom, čo sa postúpilo. Chodili aj moji kamaráti zo širokého okolia, takže ošiaľ to bol naozajstný. No a čo sa týka iných športov… Priznávam, hokej ma veľmi nebaví a hádzaná… Ani toľko čo hokej.

Takže ste Duklu ešte v extralige nevideli?

Ani v extralige, ani v nižšej súťaži. Chalani v šatni sa mi smejú. Taký Michal Ranko od príchodu do tímu stále zháňa lístky na hokej. Podobne je na tom Erik Šuľa, ten sleduje všetko okolo hokeja, našu ligu, NHLku… A mňa to nechytilo.

Hovorili sme o dobrých návštevách po postupe, teraz je to inak. Podľa počtov divákov, ktorí v čase, keď ešte neboli obmedzenia, chodili na futbal, sa zdá, že záujem klesá. Čo sa s tým dá robiť?

Stále máme oproti iným klubom dobré návštevy, ale šport si zaslúži lepšiu divácku kulisu. Neviním však divákov, veď aj oni majú záujem o kvalitný futbal s kvalitným súperom. Ideálne by bolo postúpiť do prvej šestky. Keď sme v nej v minulosti boli, návštevnosť stúpla.

To znie ako motivácia navyše do ďalších bojov v základnej časti.

Určite áno. Postup by pomohol klubu, hráčom aj dobrej diváckej kulise.