Messi nebol jediný, kto cez víkend získal prvú trofej a ani turnaj na penalty nevyhrali len Taliani

Bol to jeden prekrásny športový víkend. Finále tenisového Wimbledonu, finále Copa América Brazília – Argentína a zápas o titul majstrov Európy na Wembley medzi Anglickom a Talianskom. Lionel Messi ale nebol jediný, kto cez víkend získal prvú trofej. A ani Taliani nevyhrali futbalový turnaj na penalty ako jediní.

Gútor Cup 2021

Odkedy sme po prvýkrát nastúpili v modro-modrých dresoch na futbalový turnaj proti rasizmu ešte v roku 2013, zúčastnili sme sa možno desiatich, dvanástich pod hlavičkou TakUrčitee. Po dvoch rokoch sme ich znova slávnostne oprali a rozdelili ich medzi seba v šatni v Hamuliakove. Tamojší Imoglukan Gútor Cup, spomienka na funkcionára Františka Vargu, po ročnej prestávke pokračoval šiestym ročníkom. Ak ma starnúca pamäť neklame, predstavili sme sa na ňom po tretíkrát.

Zostava je na takých turnajoch vždy iná. Viacerí pravidelní futbalisti spomedzi pisálkov mali iný (nie lepší, iný) program, obrátili sme sa preto s dôverou na Ceja do Zvolena. Občas nás aj v minulosti posilnil kýmsi z partie lokálnych legiend, ktoré hrajú futbal ako Oranjes. Nedávno rozbehli futbalovú akadémiu a príkladne sa starajú o deti vo svojom meste. Ráno naložil do auta spoluhráčov a s Duškom, Filipom, Janom a Hrachom sa dostavili na ihrisko práve včas.

Základ tímu doplnil Gabo Vass, ktorý turnaj pomáha organizovať a zohnal mladého, nádejného a najmä behavého Kristiána Molnára, Martin Petro z Digi Sport, Martin Ivanko a ja. Po prvýkrát som odovzdal kapitánsku pásku Cejovi a bolo to najlepšie rozhodnutie, aké som mohol urobiť.

Ako Copa América

Turnaj sa hral, podobne ako Copa América, s desiatimi družstvami v dvoch skupinách. My sme hrali v Áčku a chceli sme vyhrať prvý zápas, nech sa potom netrasieme o postup zo skupiny až do konca, ako naposledy. Začalo sa to nádejne. V prvej minúte som si zabehol za obranu na prihrávku z hĺbky poľa, lopta mi na moje prekvapenie neodskočila od nohy príliš ďaleko a tak som chladnokrvne premenil prvú šancu na prvý gól. Spokojne sme pridali ešte päť a utekali hľadať na tribúnu tieň. Slnko pripekalo a chládku bolo málo.

Aj druhý zápas sme vyhrali, no dali o tri góly menej. V treťom sa potvrdilo, že s pribúdajúcimi duelmi rástla sila súperov. Našťastie sa pred ním dostavil brankár Lukáš, posledný zo zvolenskej partie ráno odchytal skutočný futbal niekde v Ružomberku a tak mal nahlásený neskorší príchod. Dovtedy sme sa s ním viacerí nepoznali a keby sa nepredstavil, volali by sme ho asi Dominik. Nového brankára Mallorcy pripomína postavou aj tým, aké ťažké je mu streliť gól.

Remizovali sme s tímom Fengball 1:1 (dali sme si nešťastný vlastný gól) a po tomto zápase naše rady preriedli. Martin Petro sa pobral na rodinnú oslavu, komentátor Serie A z Digi sportu svoje skúsenosti a strelecké kopačky zobral kdesi k pani svokre na záhradnú párty. Stále nás zostalo dosť aj na posledný zápas v skupine, ktorý so cťou odohrali mladí futbalisti zo Šamorína. Gól dostali až tesne pred koncom, čo sa im vraj nestalo na turnaji prvýkrát. Hlavu hore chalani, podobné skúsenosti vás posunú ďalej.

My sme sa posunuli do playoff.

Playoff

Vo vyraďovačke už išlo do tuhého. Nielen na ihrisku (a pri stánku s nápojmi) ale napríklad aj v mojich nohách. Tuhli od striedania k striedaniu, môj pohyb bol po roku a pol lenivosti s pandemickou výhovorkou čoraz útrpnejší. Kapitán Cejo v prestávke medzi zápasmi hovoril, že sa ma snažil navigovať pri (tieňovom) bránení rozohrávajúceho súpera, ale ako keby mu v ovládači nefungovali baterky. Časom to vzdal.

Srdnatí a bojovní florbalisti s názvom Hammers vo štvrťfinále celkom slušne hrýzli. Dali nám tri góly, viac, ako všetky ostatné tímy na turnaji dohromady. Martin v ich bránke viacerými obetavými zákrokmi zabránil našim tutovkám, vyhrali sme s odretými stehnami 4:3. Zaslúžene, ale tesne a v dobrom zápase. Po ňom mi môj štvorročný Adam, ktorý sa prišiel prvýkrát pozrieť na môj zápas, naradostene oznámil: “videli sme ťa stáť pri bránke!” Malé deti sú úprimné, povedia, čo vidia. Postával som ako obyčajne pri tej súperovej. Na zadnej tyči.

Pred semifinále bolo jasné, že sa naša lavička scvrkáva. Duškovi odišlo koleno, mne odišlo všetko, ale nedal som na sebe znať. Našťastie, v zápase o finále sme hrali ako výber skutočných Nizozemcov. Keď toto naučia chalani deti vo Zvolene, o desať až dvadsať rokov to bude nová bašta slovenského futbalu. Rozoberali súpera menom A-team (domáceho Hamuliakova) prihrávkami, ten reagoval tvrdosťou na hranici miestnych pravidiel. Sám som sa považoval za obeť faulu v šestnástke a aj v stredovom kruhu, pri ktorých ale rozhodca píšťalku prehltol. Alebo čo. Krásne kombinácie priniesli pokoj na naše kopačky a góly do bránky protivníkov. Po výhre 5:1 sme stáli pred bránami finále.

No, stáli. Sedeli sme, unavení sme boli.

Ako na Wembley

Do finále postúpili chalani v žltých dresoch, ktorých názov som si žiaľ nezapamätal. Gabo tvrdí, že sa volali Attack, budem mu veriť. V semifinále porazili FC Roma, tím s najväčším fanklubom na turnaji. Aj na nás si verili. Vedeli to, držali loptu, rozohrávali, hrozili. Nebáli sa hrať tvrdo do tela, zápas bol tak plný osobných súbojov a ostrých výrazov. Za nás držali v štipľavých poznámkach so súperom krok najmä Filip s Hrachom.

Nikto neuhol, teda okrem mňa. Väčšinu času som už z taktických a výkonnostných dôvodov strávil na lajne, povzbudzovaním. Nech hrajú mladší, lepší a takí, čo ešte vládzu. Oba mančafty mali pár šancí, čo neuniklo pozornému publiku rozptyľovanému v tom čase detskými pesničkami, ktoré púšťal diskžokej.

Atmosféra v hľadisku síce Wembley nepripomínala, dianie na ihrisku trochu áno. Minimálne v tom, že aj na našom turnaji o víťazovi rozhodovali pokutové kopy. Nikomu sa totiž nepodarilo streliť gól, hoci finále trvalo o polovicu dlhšie, ako ostatné zápasy. Hralo sa až pol hodinu, slnko prudko zapadalo a na trávnik padal večer. Keď kapitán Cejo určoval zostavu na rozstrel, náš dovtedy dosť málovravný brankár prehovoril. “Keď bude treba kopať piatu, pôjdem,” povedal a aj tak bolo.

Najprv ale dve penalty súperovi parádne chytil. Mali sme nahrané, no Gabo, náš najlepší strelec na turnaji sa rozhodol, že to ešte zdramatizuje. Svoj pokus poslal kdesi k vesmírnej rakete s Richardom Bronsonom na palube. Zodpovednosť zostala na Lukášovi. Keď dá, vyhráme.

Dal. Vyhrali sme. Ako nikdy predtým.

Radosť z výhry

Naša radosť nebola oveľa menšia v porovnaní s tou, akú zažívali v Londýne talianski futbalisti a s nimi ich tifosi. Aspoň podľa pár záberov z odovzdávania pohára pre víťazný tím. Selfíčko pri skákaní s trofejou na hlavu radšej zostane nezverejnené.

Nielen Messi získal cez víkend svoju prvú trofej, prvýkrát sme na futbalovom turnaji vyhrali aj my. Ako takí Taliani na Wembley, na penalty. Dôležitejšie ale bolo samozrejme niečo úplne iné.

Stretnutie s kamarátmi po dlhom čase, keď sme na podobné podujatia nemohli ani pomyslieť. Utuženie vzťahov, ktoré verím vydržia ďaleko za futbalové kariéry. Verím, že o rok pôjdeme v podobnej zostave obhajovať.