Streda, 24. júl 2024

Michal Ďuriš spomína na Mariána Čišovského: Právom je legendou

Ján Janočko Ján Janočko 27.06.2024
.

Práve dnes, 28. júna, si pripomíname štyri roky od smrti futbalistu Mariána Čišovského. Rodák z Humenného, ktorý hrával aj v Petržalke, Temešvári či v Plzni, podľahol chorobe ALS (Amyotrofická laterálna skleróza) vo veku 40 rokov. Oslovil som útočníka trnavského Spartaka a jeho bývalého spoluhráča z Plzne a slovenskej reprezentácie, Michala Ďuriša, aby si zaspomínal nielen na najväčšie úspechy, ktoré spolu s obrancom dosiahol, ale aj na zážitky mimo kabíny.

Čo vám ako prvé napadne, keď sa spomenie meno Marián Čišovský?

Úžasný človek. Dodnes mám zimomriavky, keď si spomeniem na jeho chorobu a vôbec nechápem, prečo práve on.

Akým bol človekom?

Môžem o ňom hovoriť len samé dobré veci, čo sa týka našich stretnutí na ihrisku aj v osobnom živote. Keď sme obaja pôsobili v Plzni, trávili sme spolu čas nielen v klube, ale aj mimo neho. Naše rodiny sa poznali, často sme sa navštevovali, o to ťažšie som niesol celý priebeh jeho choroby. V pre neho najťažšom období som odišiel hrať do Ruska, ostali sme v kontakte len cez telefón a keď som sa neskôr vrátil do Plzne, jeho zdravotný stav išiel rapídne dole. Môžem povedať, že Čišo bol jeden veľký človek a mám na neho len tie najlepšie spomienky.

Boli ste súčasťou partie so slovenskou stopou, ktorá v Plzni svojho času ťahala tím k titulom a k Lige majstrov. Aké to vtedy bolo?

Keď som v roku 2010 prišiel do Plzne, Marek Bakoš a Tomáš Hájovský už v klube pôsobili. Kabína bola československá, neskôr ju doplnil aj Čišo. V čase, keď som tam prestupoval, to bol priemerný, alebo možno až podpriemerný klub v najvyššej českej súťaži. Lenže prišiel nový majiteľ, doniesol tam trénera Vrbu, najskôr sa vyhral český pohár a neskôr, už aj s mojou účasťou, Plzeň vyhrala prvý titul. Dá sa povedať, že skoro z ničoho prišla víťazná éra, ktorá v podstate funguje dodnes.

Spomenuli ste trénera Pavla Vrbu. Viete, prečo si do klubu vybral práve Čiša?

Určite ho poznal už zo slovenskej ligy, keď trénoval v Žiline a Marián hral za Petržalku. Neskôr šiel Čišo do Rumunska a keď mu v Temešvári skončil kontrakt, tréner po ňom hneď siahol.

Aký bol Čišo v kabíne? Vodcovský typ, introvert alebo šoumen?

Nepovedal by som, že bol úplne vodcovský typ, bol skôr šoumen. Nepokazil žiadnu zábavu, mal rád pohodu a rád k nej prispel.

Ako si ho pamätáte z ihriska?

V defenzíve bol na neho spoľah, bol nekompromisný a jeho veľkou výhodou bolo aj to, že ako obranca vedel dávať góly. Pamätám si, že v jednej sezóne, keď sme účinkovali v predkolách Ligy majstrov, bol istý čas najlepším strelcom súťaže. Neskutočný výkon na obrancu, tréner Vrba sa potom smial, že má pred Messim už päťgólový náskok.

Takže niekedy bol vaším najlepším strelcom obranca. Útočníkov v tíme to nehnevalo?

(smiech) Bolo nám to jedno, ako sa v Česku hovorí, tahali jsme za jeden provaz. No a to bolo kľúčom k úspechu tímu. Možno sme nemali vyššiu individuálnu kvalitu od niektorých súperov, ale vnútornou pohodou sme dokázali viaceré úspechy.

O Čišovi sa vedelo, že okrem dobrého bránenia mal aj skvelú rozohrávku, čo sa v modernom futbale veľmi cení…

Jasné, na tom vtedy naša hra stála, tréner si vyberal obrancov aj podľa ich konštruktívnej rozohrávky. Čišo do toho úplne zapadal.

Pamätáte si presne na moment, keď ste sa dozvedeli o jeho chorobe?

Pamätám si na to veľmi dobre. O tejto chorobe sa svet dozvedel aj vďaka Ice Bucket Challenge, keď na seba ľudia v rámci kampane vylievali vedrá s ľadovou vodou. Amyotrofická laterálna skleróza sa tak dostala do popredia a keď kampaň naberala na popularite, aj my sme sa dozvedeli, že Čišo trpí touto chorobou. Bol som z toho úplne šokovaný, zrazu to mal človek z kabíny, mne veľmi blízky kamarát, nebolo jednoduché to spracovať…

Tiež si pamätám, že to prišlo z čista jasna. Jedného večera toho zrazu boli plné športové noviny.

Je to tak, najskôr mal problémy s lýtkom, neskôr operáciu kolena, rekonvalescencia sa dlho naťahovala a začalo sa zisťovať, kde by mohol byť problém. Na základe ďalších testov sa začalo ukazovať, že toto bude oveľa väčší problém… Všetci sme verili, že sa z toho nejako dostane, lebo Čišo bol bojovník, ale napokon sa to už nedalo zvrátiť.

Čo ste prežívali, keď ste sa pred štyrmi rokmi dozvedeli, že Čišo už nie je medzi nami?

Dlhšie som vedel, že na tom nie je najlepšie. Bolo mi jasné, že koniec je len otázka dní, možno týždňov. Ešte v to leto sme sa stretli v Plzni a o tom, že Marián zomrel, som sa dozvedel na sústredení s cyperským Anorthosisom, kde som vtedy hrával. Poplakal som si, žiaľ, kvôli zápasu, ktorý som hral, som na pohreb prísť nemohol.

Určite máte na Mariána Čišovského veľa nezabudnuteľných spomienok. Môžete nejakú prezradiť?

Pamätám si na sezónu, počas ktorej sme v Plzni bojovali o titul my aj hokejisti. Vychádzali sme spolu veľmi dobre, na posledný, siedmy zápas finálovej série, sme si so spoluhráčmi objednali malé lietadlo a z Prahy sme sa presunuli do Zlína. Ja, Pavel Horváth, David Limberský, Marek Bakoš a Čišo sme sa teda vydali podporiť kamarátov letecky, inak by sme to nestihli kvôli rannému tréningu. Ten sme mali aj na druhý deň ráno a tréner presne vedel, že bude zle, že hokejisti prídu s pohárom k nám na štadión a že nám v oslavách nezabráni. Zahrali sme si proti nim futbal, bolo nám spolu veselo a keď tréning skončil, Pavel Vrba nám v šatni dal jasne najavo, nech nám ani nenapadne 3-4 kolá do konca ligy ísť oslavovať, obzvlášť keď sme v hre o titul aj my. Lenže hokejistom sme sa nemohli vyhnúť, po tréningu sme ich stretli. Nič lepšie, ako s nimi ísť na pivo, nám v tej chvíli nenapadlo. A to jedno pivo sa, samozrejme, natiahlo až do rána. No a hádajte čo sa stalo? Čišo neprišiel na tréning. Tréner Vrba už-už rozprával o vyhadzove a pred nami skúšal vyrátať pokutu, akú Čišovi naparí. Našťastie sa nechal obmäkčiť, však sme ten titul vyhrali aj my a všetko dobre dopadlo.

Na záver – ako by si ľudia mali Mariána Čišovského pamätať?

Určite ako veľkého bojovníka, ktorý posledné roky nevzdával život napriek nevyliečiteľnej chorobe. Ako na človeka, ktorý bol rád medzi ľuďmi a ktorý mal rád ich spoločnosť, i keď často už kvôli zdravotnému stavu nevládal. Myslím si, že ľudia ho milovali, v Plzni naňho nikdy nezabudnú. Ani sa na neho zabudnúť nedá, nielen kvôli dresu, ktorý má vyvesený na štadióne. Za všetko futbalové aj osobné svedčí aj to, že za pár rokov strávených v drese Viktorie, sa stal legendou klubu – nielen za výkony, ktoré predvádzal na ihrisku.

TakUrčitee SMS
Keď ste sa dočítali až sem, mám jednu prosbu. Po ôsmich rokoch poctivej práce nebudem chodiť okolo vriacej kaše a na bránu vypálim z ťažkého uhla: Uchádzame sa o symbolický príspevok od toho najvernejšieho – nášho fanúšika. Takurčitee teraz môžete podporiť cez jednoduchú SMS na číslo 8866. Na oplátku viem sľúbiť, že v neobjektivite nepoľavíme a budeme písať najlepšie ako vieme aj ďalej. Budeme prinášať ďalší športovo-zábavný obsah, ktorý oceňujete už vyše sedem rokov. Aj vďaka vám bude naša forma ďalej stúpať. Stačí poslať SMS v tvare: TAKURCITEE na číslo 8866 a podporiť nás sumou 2 Euríčka, ktorú zaplatíte v najbližšej faktúre svojho mobilného operátora. Za kolektív pisálkov z celého športového srdiečka ďakujem. Telovýchovný vedúci.

Komentáre

Odoberajte nás

Prihláste sa do nášho newslettera