Na vlastné buľvy: Do Tatier za futbalom

Mám už tridsať rokov, ale v Tatrách som nikdy nebol. Je to tým, že nemám rád cestovanie, tým, že cestovanie bolo pre mňa drahé a tiež tým, že po Jožovi Kubánim a Jankovi Tribulovi už v našich veľhorách nie je miesto pre tretieho alfasamca. Keď však prišla cez víkend šanca ísť na futbal do Tatier, uvedomil som si, že to pre našich čitateľov musím spraviť. A tiež, že možno nie som až taký alfasamec. 

Po zimnej hibernácii sa opäť ozývam s cestovateľským blogom necestujúceho redaktora. Tentoraz zo zápasu MFK Tatran Liptovský Mikuláš – MŠK Žilina.

Prvé tatranské dojmy

Ja vlastne neviem, či sa Poprad už dá považovať za Tatry, ale majú to aj v názve vlakovej stanice, čo nemôže byť náhoda. Najbližšie som k Tatrám inak bol len z vlaku, z diaľnice, z motivačných videí Braňa Mojseja na Instagrame a z fotiek Sama Marca. Ale či už ste na strane TatroPopradu alebo nie, poviem vám, ako to bolo ďalej.

Národné tréningové centrum ma ohúrilo už z diaľky. Tunajší štadión je modrejší než sny Mikuláša Dzurindu. Priamo na mieste ma uvítalo zopár cover verzií piesní z tunajších reproduktorov. To bol krásny symbol toho, že ani Tatran (chá, aký názov!) nie je v originálnom domove, ale v dočasnom (Tatranskom!) azyle. Na tribúne ma zaujali stoličky. V novinárskom sektore ste sa na nich mohli vykrútiť viac než politici pri odpovediach u Braňa Závodského.

Z pôvodného miesta na sedenie, ktoré som si zvolil, ma taktne presunul miestny hlásateľ. To sa neskôr ukáže ako kľúčové, ale nepredbiehajme. Keďže som tu ešte nebol, išiel som si obzrieť aj press centrum. Zážitok z blúdenia po štadióne mi umocnil aj fakt, že som sa vo dverách skoro zrazil s Jaroslavom Kentošom a Štefanom Tarkovičom a tiež miestny bulletin, v ktorom sa z nejakého dôvodu na titulke objavilo duo Ľuboš Hlavena a Ewan McGregor vo futbalovo ladených fotkách z maturitného oznamka.

Sudí, ukonči to, zima nám je!

Než sa začal zápas, zaujal som miesto hneď vedľa komentátora. Bolo to preto, aby som pošetril svoje Voyo a slúchadlá a mal komentár Mariána Červenku priamo do ucha a tiež preto, lebo mal vedľa seba čarovný televízny kufrík. V ňom išiel priamy prenos aj s opakovanými zábermi a live tabuľkou, takže som videl výsledky aj z iných štadiónov a nemusel som si ničiť ruky zimou pri ťukaní do t̶e̶l̶e̶t̶e̶x̶t̶u̶ mobilu. Azda chápete, prečo bol výber miesta kľúčový.

Na zápas prišla aj skupina fanúšikov zo Žiliny. Bolo veľmi sympatické, ako si odhadom kvinteto z nich vybehlo na dlhú tribúnu, aby si spolu s tými na tej krátkej mohli zakričať, že “druhá strana odpovedá”. Neskôr sa už všetci vyskytovali len za jednou bránou a hoci skupinke občas čosi (alebo ktosi?) prepadlo cez zábradlie, vylepšila atmosféru a vyplašila pár kamzíkov, ak nejaké v okolí boli.

Ako to už v správach hovoria, v Tatrách sa rýchlo mení počasie a tak kým som zápas začínal v mikine, druhý polčas už by som s prstom v nose nezvládol, lebo som musel mať ruky vo vreckách. Výkrik z tribúny “sudí, ukonči to, zima nám je!” bol veľavravný. Športové zápolenie to bolo pekné, viac ako futbal však hriala polčasová prestávka pri ktorej som sa šiel otepliť do útrob Námodrého tréningového centra, kde do reči bolo len tým novinárom, ktorí miesto hry na ľadové medvede uprednostnili komfort ba až prívetivé náručie press centra.

Dedičství aneb zázračný Belko

Druhý polčas priniesol veľa vzruchu. Neviem, ako to majú s trénerským tímom, ale rozhodne sa Liptáci môžu spoľahnúť na majetkovoprávne oddelenie, lebo vynikajúco za nich zahral Dedič. Na druhej strane zopár čistých gólov vychytal gólman Šošonov a ukázal, že z Belka už vyrástol riadny Bel. Na domácich nebolo cítiť, že hrali väčšinu zápasu o desiatich, na hosťoch zas nebolo cítiť, že sa im na jar nechce chodiť do Michaloviec. V závere však strhli vedenie na svoju stranu, vyhrali a postúpili do prvej šestky Fortuna ligy – i keď domáci by určite radi niektoré momenty radi videli ešte raz v obľúbenej futbalovej rozprávke Hrnček VAR.

Po stretnutí ma hrialo pri srdiečku to, že som videl zaujímavý zápas, fakt, že som konečne bol v našich veľhorách a aj vedomie, že v Poprade je (vraj) niekedy aj teplo. 

Cestovateľské hodnotenie

Ubytovanie

Oceňujem stoličkové tance, ktoré sa na tribúne dajú robiť. Tiež oceňujem útulnosť štadióna a výhľad, vďaka ktorému stúpa pocitová teplota… No, pokojne aj o jeden stupeň!

Jedlo

Dal som si orechovník a minerálku. Orechovník bol príjemný a minerálka chutila minerálne.

P.S.: Nie je pravda, že v Tatrách dávajú ako catering sneh a mäso zo svišťa. Alebo je, len ja som bol v nesprávnom pressku.

Dostupnosť

Do Popradu chodí vlak, autobus, dostanete sa sem aj autom a ak sa neutopíte v miestnom Aquacity, na štadión sa nejako dostanete. Dávam 5 zamrznutých volantov z piatich.

Personál

Nie som si istý, či náš web tunajší personál poznal, ale ani na sekundu mi pri rozhovoroch nikto nedal najavo, že by som tu nebol vítaný. Ponúkli ma bulletinom aj vytlačenými zostavami oboch tímov. To prvé som si nechal, však z výletu z Tatier si treba zobrať suvenír.

Dávam jeden podtatranský klobúk dolu a hneď ho dávam nazad na hlavu, zima je.

Oplatí sa vidieť 

• Výhľad
• Erika Jendriška hrajúceho na troch postoch naraz
• Štefana Tarkoviča a Jaroslava Kentoša s pressom v ruke
• Výhľad v podvečer
• Bulletin s Ľubošom Hlavenom v maturitnom ročníku
• Výhľad v noci