Streda, 31. júl 2024 
Ján Janočko Keď chcete svojich bratrancov prilákať k sledovaniu športových podujatí, musíte mať aj trochu šťastia, aby ste si nevybrali najnudnejší mač v okrese a širokom okolí. Ak chcete ísť podporiť kamaráta, hrajúceho za nový klub, musíte mať, opäť raz, trochu šťastia, aby ste sa pri konverzácii o zápase mali čoho chytiť. No a keď chcete stretnúť kamaráta a zobrať ho na šport, opäť potrebujete šťastie, aby sa v tom športe niečo dialo. Nech si môžete spolu zatlieskať, ponadávať, hocičo. Kus emócie, chápete. Ja som skombinoval všetky tri predchádzajúce veci do jednej.
V nasledujúcich riadkoch vám opíšem, ako sa to celé masívne po… kazilo.
Slávia TU Košice – Vranov nad Topľou
Keď idete na fodbal, v ktorom hrá tím, ktorý má v názve univerzitu, modlíte sa, aby ste nevideli profesorský futbal. Aj v kútiku duše dúfate, že tretia liga ešte nie je tou destináciou, ktorá ponúka bezbrehú nudu. Navnadiť sa na 90 lobdominút sme sa išli na výstavu stavebnice Merkúr. Absolútne som sa nenechal vyrušiť tým, že som na internete našiel veľkými písmenami napísané, že je určená deťom. Mám oboch žijúcich rodičov a som ich dieťa (pre niektorých chvalabohu pre iných žiaľbohu), takže som to bral tak, že stavebnicové umenie je určené aj mne. Ej, keby som len vedel, že to bol vrchol mojej návštevy Košíc!
V areáli Technickej univerzity v Košiciach som v živote nebol. Som totiž absolútne netechnický typ (ženy, už nepíšte na Tinder, že hľadáte technický typ!!!) a keďže som nezavetril, že by tam núkali jedlo zadarmo, ani neviem, čo by som tam robil. Pri pokladni (rozumej stolíku s pártylístkami na zápästie) podľa vzoru kamaráta Viktora kúpil tri VIP lístky. Netušil som, čo presne “VIP” v slovnom spojení “VIP lístky” znamená, ale však Viktor je domáci, asi vie, čo robí. Z následnej konverzácie vyplynulo, že príplatok máme za sedenie na tribúne. A na tribúne je čo? Tieň! Tých 6 eur za tri lístky stálo za to!
Nuda, nuda, šeď, šeď…
Prvý polčas bol plný snahy oboch mužstiev tváriť sa, že hrajú futbal, ale za každú cenu nedať gól. Najväčšiu šancu spiekli domáci v momente, keď najprv strela nemenovaného hráča skončila na brvne a z tej istej akcie iný nemenovaný hráč vystrelil tak, že zo strely džentlmensky spravil malú domov.
Moment zápasu prišiel pre mňa v 37. minúte. Jeden z divákov, ktorý zriedka, ale zato zanovito povzbudzoval domáci tím k lepším výkonom, tlieskal pri každej akcii a čertil sa pri každej nepresnosti, položil existenciálnu otázku: “A to chtore su naše, červene?” Dočkal sa odpovede: “Ňe, našo su bile.” Nasledovalo ticho, ktoré prerušil povzdych plný mohutnej ťažoby: “Dofrasa”.
V prvom polčase ešte zaujala pani, ktorá na opačnej strane štadióna venčila dvoch psov na superdlhých vôdzkach. Jeden z nich bol, ak sa nemýlim, dalmatínec. Ešte sto takých, a môže o nich urobiť film.
Ňemal ši braňic
Polčasová prestávka so sebou niesla kofolové čaro. Bufet som vizuálne hľadal márne, našťastie, Viktor videl že “však pozri, toto je jediná vec, ktorá vyzerá krčmovito” a tak sme si dali kofolu. Popri sŕkaní sme ocenili DJ-ské schopnosti miestneho hlásateľa (ktorý pustil čo práve išlo v Rádiu Košice).
Kým v prvom polčase sa strieľalo málo, v tom druhom boli útoky oboch tímov už pojmom tak abstraktným, že by z nich slovenčinárky mohli urobiť maturitnú tému. Sieť bola počas zápasu napnutá trikrát. Hovorím však o sieti vo vrhačskom sektore zhruba 30 metrov naľavo za bránou. Jeden gól padol aj do brány stojacej pozdĺžne za zábradlím ihriska, pripravenej kedykoľvek poslúžiť na tréning. Domáci aj hostia promptne striedali rozostavenie 4-6-0 za 5-5-0 a niekedy aj 6-4-0 či priam 7-3-0 a každý, kto niekedy robil pri miešačke, musel za tento betón uznanlivo pokývať hlavou. Ja som skôr s hrôzou rozmýšľal, či nebolo lepšie ostať doma. Predsa len, pri takomto futbale človek občas cíti, že ho aj dektopová verzia jeho Facebooku potrebuje.
Hlavne nezaspať
Vrchol všetkému nasadil záver zápasu, keď domáci hlásateľ do mikrofónu zahlásil niečo v zmysle: “V 85. minúte napomínaný hráč s číslom 17, Žltá Karta.” Hlásateľ zrejme započul moju veľmi tichú otázku “Nemal povedať meno?” a započul som len “Šak on zna, jak še vola, to ňetreba.” A mal pravdu, aj tak by som ho nepoznal.
Výsledok 0:0 podčiarkla pozápasová pieseň od Adele z miestnych rozhlasov, ktorá hovorila o čomsi smutnom a ja som ju v tej chvíli dokázal precítiť viac, než na tribúne prítomný Anton Šoltís kvalitnú obranu oboch tímov. S bratrancami sme na seba len mykali plecami. Či ich ešte niekedy presvedčím na futbal si nie som istý.
Našťastie som ešte aj pri odchode postretával kamarátov a odniesol som si poznatok, že okrem príjemného (hoci nie úplne futbalového štadióna) majú v Košiciach aj klub, na ktorý je príjemné prísť. Na tribúne boli fanúšikovia z oboch táborov, každý tlieskal svojim, každý povzbudil favorita v obľúbenom klube, a nikto mu na to nepovedal ani pol slova. A to sa mi páči, lebo prvoradé je prísť na svoj tím, nie na súpera.
Komentáre